Čo mi to tá mama hovorila? Aha, jasné. Tá veta mi hneď preletela cez mozgové závity a vzápätí praskla ako bublina a vyšumela von, pretože v tej chvíli bola absolútne nepodstatná, nepravdivá, zavádzajúca a zbytočná. Sedela som v prázdnom vlaku, smerujúc do nášho najhlavnejšieho mesta. Bolo niečo po tretej poobede a tešila som sa, že do štvrtej budem v cieli. Oproti mne sedel mladý muž. Výzorom celkom sympatický, keby mu v tvári neprebiehal zvláštny kŕč a hlboko a čoraz rýchlejšie nedýchal a nevzdychal. Nuž áno, riešil sa priamo pred mojimi očami. Hodila som okom cez okno do chodbičky. Kurňa, inokedy nastúpiš a už ti strhávajú batoh z chrbta a v mene zákona Slovenskej republiky a ich železníc žiadajú lístok, a teraz nikto nikde, ani živá duša. „Že živá duša, kto to vymyslel, takúto sprostosť.“
„Sústreď sa, nemysli na hlúposti, veď ťa môže aj zamordovať,“ opakujem si dookola. Radšej teda sklopím zrak do časopisu a nečítam, len fixujem akúsi fotku v ňom. V tom mladý muž natiahne ruku a dotkne sa mojej nohy v slušivej hnedej silónke. No to snáď nie, veď sme sa predsa dohodli! Asi vám v tejto chvíli zabehlo, ak ste teda požívali tekutú alebo tuhú potravu. Áno, presne tak, ja som sa dohodla s mladým mužom, ktorý nutne potreboval uvoľniť tlak a napätie, že môže, pokiaľ sa ma nedotkne.
Pozrela som sa s čo najnasratejším pohľadom na neho, pokúšajúc sa vyhnúť pohľadu na jeho zrejme najdôležitejšiu časť tela, a tým najmenej trasúcim sa hlasom so štipkou hnevu na konci som mu povedala: „Povedala som, že sa ma nedotkneš!“ Okamžite prišla odpoveď: „Jasné, jasné, prepáč!“ Pár minút pred stanicou sa ešte viac zaškľabil s tupým výrazom v tvári, poutieral sa a poďakoval. “Páni moji, oni aj ďakujú. No to mi je novinka, slušne vychovaní, títo chalani.“
Hneď ako vystúpil, som sa roztriasla a snažila si v hlave dať dokopy všetko, čo sa stalo. Vlastne sa mi nič nestalo a to bolo fajn. Čistou náhodou sme na prednáškach týždeň predtým mali tému „patologické správanie“ a bavili sa o tom, ako máme reagovať pri krízových situáciách. Vraj ak začnem kričať, je možné, že rozrušený vzrušený mladík utečie, ale je aj možné, že sa bude snažiť ma umlčať a vtedy to nemusí skončiť dobre.
Takže vrátim sa na začiatok. Cestujem si tak sama po Slovensku, vlak prázdny, sprievodcu som nevidela už dobrých pár staníc, len tento čudák tu pochoduje okolo môjho kupé asi piatykrát a vždy sa uprene zadíva. „Hádam ma len nechce zbaliť? No to je už len romantika: spoznali sa vo vlaku...“ V tom sa otvoria dvere a čudný mladý muž sa ma pokojne opýta: „Slečna, mohol by som si to pred Vami urobiť? Sľubujem, že sa Vás nedotknem, len sa budem dívať.“ No ruku na srdce dievčatá, ktorá by odolala?
V tej chvíli som sa už videla ležiaca pod sedačkou vo vlaku v nehybnej polohe, nado mnou sa skláňa fešný komisár, hm, teda vyšetrovateľ a mužným hlasom hovorí: „Uškrtená, pošlite ju na pitvu.“
A tak sme s mladým ucholakom urobili dohodu. On svoju časť dohody dodržal, takmer, ale dal si povedať. Ja som svoju časť dohody splnila, a tak spokojný odišiel.
A aká je tá pamätná veta mojej mamy? Nuž, veľmi poučná, aspoň pre daný prípad. Tá veta znela: „Necestuj nočnými vlakmi, sú tam samí úchyláci, radšej cestuj cez deň, vtedy sa ti nemôže nič stať!"
