Človek mieni, Pánboh mení. Nehovorím, že som si na umývanie kuracej fabriky zvykol a svoju prácu som miloval, ale keďže ma trojlístok strašil, čo všetko ma bude čakať na baličke, išiel som ráno do roboty s miernou nervozitou. Na parkovisku ma čakalo o siedmej ráno auto so šoférom, ktorý ešte smrdel pivom a troma mladými Poľkami, ktoré smrdeli cigaretami a lacným parfumom.

„Ahoj. Ja som Oľa, toto je Ula, toto Eva,“ povie Oľa a všetky tri si zapália. Šofér drží hubu. Cestou sa ma baby pýtajú ako dopadla párty. Veľmi si zo soboty nepamätám, ale pochopím, že tam asi neboli.

Vystúpime a baby si zapália. Šofér mlčky zavrie auto a ide dovnútra. Nasledujem ho. Privíta ma Tereza, Poľka, ktorú už poznám: „Hore si nájdi overal, čiapku a rukavice. Gumáky si zober staré, ktoré si mal na umývaní. Rukavice máš na deň dvoje, krvavý overal daj po robote do koša. Tvoj predák bude Janko, budeš na kolotoči. Maj sa!“ povie a zmizne.

Držím sa inštrukcií, vojdem do šatne a prezlečiem sa. Prišiel som neskoro a tak nachádzam iba XXXL overal. Je mi brutálne veľký, rukavice sú mi malé. Čo už. Zídem dole a tam ma už čaká Janko. Janka si pamätám z párty.

„Ha! Budhista! Ok! Prvá, pozitívna správa: Zabíjať nebudeš. Druhá, horšia: ideš na kolotoč. Dnes ťa dám na kartóniky, aby si si zvykol. Choď za Mirom, ten ti všetko vysvetlí.“

Z Mira sa vykľuje malý človiečik s tvárou plnou kráterov po akné. Dozviem sa, že miluje jebačky, sex a hlavne anál.

„Ty si budhista!? Oni aj jebú? Aj do riti? Počuj môj, ideš na kolotoč, na kartóniky. Máš šťastie. Všetko ti ukážem a o chvíľu si to budeš robiť sám…“

Vysvetlí mi, že mojou úlohou bude na prichádzajúce prázdne háky postupne vešať spodný diel krabice, potom horný a na tretí príde prázdna prepravka. A tak dokola. Zložené krabice mám naľavo, vždy si pár poskladám dopredu a už len vešiam. „Pohoda jazz, jednoduché jak jebačka, môj! Ja to ľúbim robiť…robím ale vlastne nerobím, lebo myslím na kurvy. A dostanem peniaze. Popiči!“ zhodnotí Miro a uteká na svoj flek, lebo je 7:40. Linka zaškrípe a pohne sa. Začínajú prichádzať prvé kurence. Rozložím si pár krabíc a prvé zavesím, plus prepravku. Pás ide pomaly, pripravím si ďalšie krabice, ale nemám ich už kam dávať, tak si nadbehnem a zavesím ich aj s prepravkou popredu. Pás ide pomaly. Takto pracujem asi hodinu, keď sa pozriem na telefón. Prešli tri minúty…

Zisťujem, že toto bude skutočne zenbudhistický flek. Nakuknem do vedľajšej miestnosti a tam makajú. Nahadzujú do krabíc krídelká, odvážia, odoberú alebo pridajú, odvážia, odoberú alebo pridajú, odvážia, zabalia, pustia sa do ďalších. V ďalšej miestnosti to isté so srdiečkami. Jednoducho niekoľko desaťtisícov kuracích srdiečok sa pomaly posúva do zberníka, odkiaľ ich Miro naberá lopatkou a dáva do krabice. A váži. A balí. A ďalšie. A ďalšie.

„Máš jebačkovskú robotu, čo? Už myslíš na kurvy, čo?“ zvolá, ale hneď sa vráti k robote, lebo srdiečka mu už padajú na zem. Nakuknem do ďalšej miestnosti, kde Oľa, Ula, Eva a päť ďalších báb dáva do krabíc stehienka. Brutálnou rýchlosťou zvesia štyri, vložia do krabice, zvesia ďalšie štyri, vložia do krabice, zvesia ďalšie, vložia do krabice, zabalia a odznova. Pás nepustí. Neskôr sa dozviem, že nováčikovia na krídelkách prvé noci nemôžu späť kvôli bolestiam v zápästiach. A bolia z toho nohy. A mozog. Rýchlo navštívim poslednú miestnosť, kde do debničiek hádžu kuracie prsia a utekám na svoj flek, kde zavesím pár kartónikov a prepraviek a… čakám.

Po 14 400 sekundách príde za mnou Miro: „Máš 20 minút pauzu, choď si vyhoniť alebo niečo zjesť. Ja to zvládnem zároveň! Alebo ti ho vyfajčím za 20, čo?“ začne sa rehotať a ja sa utekám najesť.

Vrátim sa. Kartónik, kartónik, prepravka. Kartónik, kartónik, prepravka. Kartónik, kartónik, prepravka. Zisťujem, že viem z hlavy násobiť celkom v pohode dvojmiestne čísla, že si pamätám úryvok z Mor ho! že zadržím dych na celkom slušný čas, s chuťou si zaspomínam na rôzne detaily zo svojho detstva, dospievania, sám so sebou prekonzultujem niektoré filozofické problémy ľudského bytia, zamýšľam sa nad etickou stránkou eutanázie. Pozriem na telefón. Super, prešlo 1800 sekúnd.

Príde za mnou Tereza, ženská, ktorá je tu asi služobne najstaršia. Vyfajčí denne asi 60 cigariet a robí doktorku, Tak tu hovoria hygienickým kontrolórom. Akože má diplom.

„Vieš o tom, že Lenona vyhodili?“

„Čo?“

„Mali podozrenie už dávno, že nič nerobí, ale keď v piatok zabudol zavrieť počítač, na ktorom pozeral nejaké porno s chlapcami, tak to bola posledná kvapka,“ prežehná sa Tereza. „Takže chlapci z umývania majú problém. Bez Podlahy, bez šéfa. Buď rád, že si tu. Mohol si ísť radšej hneď sem. Tie tri dni si mohol byť ešte doma.“

„Aspoň som niečo zarobil…“

„Čo si zarobil? Kurwa mať, ty nevieš o tom, že prvé 3 dni v práci sa neplatia. To si len na školení! Nedostaneš ani cent ani za najbližšie tri dni tu!“

Zarazím sa natoľko, že mi ujdú dva háky, na ktoré zabudnem zavesiť kartóniky a prepravku.

„Čo?“

„Ako hovorím. To ti chlapci nepovedali?“

„Nie!“

„Smola. Tak už to vieš.“

Informáciu nejako spracujem a zrazu mi napadne: „A ozaj, Tereza, nemám ešte vybavené papiere a holandský bankový účet.“

„No kurwa! Ok, povedz to Jankovi, predákovi. Rýchlo si to vybav, lebo ti nedajú vôbec nič. A počuj, keď zajtra prídeš, menšie overaly bývajú schované v krabici pod stolom…“

Usmejem sa na ňu a Tereza odíde. Okolo prejde Miro a šepne: „Dobrá mrcha, čo? Dať jej to do zadku, ohohóóó…“

Začnem sa venovať kartónikom a prepravkám. Čas sa vlečie, čas sa vlečie, čas sa vlečie. Pred fajrontom príde Janko a hneď ho atakujem s mojím problémom.

„To je v pohode,“ mávne rukou, „zajtra ťa tam niekto hodí. Ozaj, nechceš zostať dnes aj umývať? Chalani budú mať trošku problém, keďže honiča vyhodili a Karol príde z Utrechtu až zajtra.“

„To mám akože teraz zostať v robote, osem hodín umývať sračky, spať tri hodiny a prísť ráno sem…a nemať to zaplatené?! Kurva nie!“

„Len sa pýtam, klídek. Ako budhista si dosť na nervy, nie?“

Držím hubu, otočím sa a veľmi, veľmi pomaly zasa vešiam kartóniky a prepravky. Potom mi napadne: „A kto je to vlastne Karol?“

„Buď rád, že nevieš, budhista!“

„Díky za odpoveď!“

„A ozaj,“ zakričí ešte na mňa Janko, „uži si kartóniky, lebo zajtra ideš na cecky!“

Počujem ako Miro z vedľajšej miestnosti zvolá: „Jeeeb ceckýýý, ohohohóóó!!!!“

Kartóniky a prepravky, kartóniky a prepravky, kartóniky a prepravky. Hnedá, hnedá, žltá. Papier, papier, plast. 1-2-3. Sem tam sa zahrám na sabotéra a z nudy poruším poradie…Kartóniky a prepravky, kartóniky a… Všetko raz musí skončiť. Aj keď to trvá milióny rokov. Aj šichta na kartónikoch.

Po nekonečne dlhých sekundách a smrti 75 tísícov kureniec, ktorých časti sa už mrazia v krabiciach a prepravkách a ich dušičky bezcieľne poletujú nad fabrikou, sa v šatni prezlečiem, zničený státím a informáciami. Nasadnem do auta, kde sedí mĺkvy šofér, ktorý už páchne pivom a fajčiace Oľa, Ula a Eva. Dovezú ma pred dom, vojdem dnu a tam je ohromujúce ticho, keďže dva lístočky z trojlístka odišli do roboty a Podlaha je nevedno kde. V kuchyni je asi tona riadu a pri nej odkaz: „Podlaha musel ísť s nami do roboty. Ide nám robiť šéfa. Riady máš na starosti ty! My rozdýchavame zmeny, neboli sme v stave s tým niečo urobiť…“ Takže boli najebaní…

Jebem na vás, pomyslím si, rýchlo si niečo uvarím, osprchujem sa a padnem do postele. Sníva sa mi, že som zatvorený a nahý v krabici aj s Mirom, ktorý sa pokúša napchať mi srdiečka do…“