Z Havany sme sa teda pomaly začali presúvať východným smerom a na dve noci sme zakotvili v Trinidade. A tam to prišlo... Nachádzajú sa tu aj pamätníci, ktorí zažili internáty v Mlynskej doline, ľudovo prezývané „átriáky“, koncom minulého storočia, teda krátko pred rekonštrukciou? No tak tí majú aspoň približnú predstavu, ako NEvyzeral náš „luxusný“ hotel v Trinidade, v ktorom sme mali tráviť predposlednú a poslednú noc roka. Ten hotel bol totiž oveľa, oveľa hnusnejší ako spomínané átriáky, a my sme po prvej obhliadke našich „chambers“, ako to mali Kubánci drzosť nazývať, len neveriacky stáli vo vestibule okolo slovenskej delegátky a pýtali sa jej, či toto je nejaký fakt debilný vtip, alebo či naozaj. Delegátka sa síce snažila tváriť, že toto prekvapilo aj ju, ale moc sme jej to nežrali. Na jej plecia sa zosypala taká kopa negatívnych komentárov, že dievčica mala čo robiť, aby zadržala slzy v očiach. Totiž, po smradľavom hoteli v Havane som myslela, že horšie to byť nemôže, ale to bol taký fatálny omyl, že bežný omyl sa s týmto omylom nemôže ani porovnávať – tu nešlo nie že o tú istú ligu omylov, tu nešlo ani o ten istý šport.

Ten hotel sa slovami takmer ani nedá popísať. Celé to pripomínalo nejaké prastaré internáty, ale totálne rozpadnuté, zhnité, plesnivé a celkovo tak odporné, že ešte aj hotel v Havane nám po tomto prišiel ako neskutočný luxus. Pokojne sa tam mohol kedykoľvek natáčať nejaký nechutný hororový krvák, atmosféru by nebolo nijako treba dokresľovať. A to sme prosím boli len kúsok východne od Havany, v jednom z najväčších miest na Kube. Delegátka sa síce snažila upokojovať klientelu kecmi na tému „aspoň tečie voda“, ale klienti z niekoľkých izieb ju rýchlo vyviedli z omylu – voda tiekla len niektorým šťastlivcom, a aj to len studená. A zmenilo sa to hneď na druhé ráno a tak to už aj zostalo, teda opäť bez vody.

Delegátka mala teda čo robiť v tú noc – okrem toho, že sme ju ako zástupkyňu cestovky takmer zlynčovali (ono predsa len, ten zájazd stál na osobu viac ako 4000 EUR bez leteniek, takže toto už od cestovky bola fakt donebavolajúca drzosť, ubytovať nás v najpodradnejšom pajzli v celom Trinidade), musela sa vysporiadať aj s inou drobnosťou – sedem ľudí z pôvodných dvadsaťšesť už na piaty deň štrnásťdňového zájazdu malo Kuby plné zuby a rozhodli sa na vlastné náklady odísť preč – akurát keďže na Kube sa inak ako španielsky nedorozumiete, zorganizovať ich odchod musela sprievodkyňa.

Dvojdňový pobyt v tomto hoteli bol naozaj horor. Okrem hnusných izieb a netečúcej vody sme riešili ešte aj katastrofálnu stravu – v tomto hoteli nemali problém nám na švédske stoly predložiť skysnutý ovocný šalát a plesnivú zeleninu. Pult s mäsom smrdel na vzdialenosť niekoľkých metrov. Postoj hotelového personálu bol jasný – komu sa mi nepáči, nemusí to jesť. A bolo vybavené. Povedať, že nálada zájazdu bola na bode mrazu je slabé slovo. Skončilo to tak, že slovenský zájazd sa v predposledný deň roka rozbil v bare. Totálne. Na kašu. Kubánci majú zmysel pre humor ešte aj v ponímaní služieb „all-inclusive“ – ktoré sme mali zaplatené v tomto akožehoteli, a bary zavreli o deviatej večer. Smola. Dvadsaťsedem Slovákov hulákajúcich vo vestibule skúšali asi hodinu ignorovať, potom prišiel rezignovaný barman a za búrlivého potlesku Slovákov bar opäť otvoril. Po ďalších dvoch hodinách nás došiel nejaký manažérik poprosiť, či by sme sa nemohli presunúť k baru pri bazéne – hoteloví hostia sa totiž sťažovali na hluk. Tak sme sa presunuli a pokračovali sme. Do nemoty. Bohužiaľ, a to sa ukázalo ako celkové ladenie zájazdu, Kubu sme boli schopní prežiť len permanentne pod parou. Teda tí, ktorí zostali aj po Trinidade.

Ďalší deň sa nám program trochu rozpadol. Plánovaný bol výlet na koňoch, ale choď jazdiť na kubánskom zanedbanom smradľavom koni, keď sa potom nemáš ako umyť, lebo netečie voda... Časť ľudí preto šla na pláž. Ale pre citlivejších ľudí ani toto nebola cesta, lebo ak zo seba potom nemôžete zmyť soľ, tiež to nie je žiadna výhra. Takže zvyšná časť ľudí proste sedela na hoteli, totálne vytočená dobiela. Niektorí mužskí navrátilci z koňovýletu sa na drzovku namydlili a naskákali do hotelového bazéna (voda v ňom bola filtrovaná, a teda prekvapujúco čistá), za čo si vyslúžili hádku s personálom hotela. Ale vraj im to stálo za to. Silvestrovská noc sa niesla v podobnom alkoholickom duchu ako predošlá noc a na ďalší deň sme konečne vypadli z Trinidadu s tým, že to najhoršie už hádam fakt máme za sebou. Mali sme.

Čím východnejšie sme postupovali, tým chudobnejšia krajina bola. Vidieť to bolo všade – na kvalite ciest, na kvalite obydlí a celkovom životnom štandarde ľudí. Úplne bežné bolo vidieť chlapíka ako orie pole, s volmi ťahaným pluhom. Pre mňa zážitok, toto som ešte nevidela, ale pre domácich ten život asi nie je veľmi jednoduchý. Na východe krajiny som už bez hanby konštatovala, že celá dovolenka od Trinidadu na východ bola ako autobusom po rozbitých cestách chodiť od jednej cigánskej osady k druhej. Zvyšok zájazdu už nemá zmysel rozpitvávať po jednotlivých destináciách, pretože všetko bolo rovnako rozpadnuté a rovnako schátrané. Už na konci zájazdu som nebola schopná identifikovať, kde som ktorú fotku spravila – všetko vyzeralo na jedno kopyto a splývalo mi to. Zoberiem to teda po tematických okruhoch.

 

UBYTOVANIE

O ubytovaní som už popísala dosť, ale uznávam, že tak hnusný pajzel, ako bol v Trinidade, nám už cestovka naozaj nevybavila. Celkovo ale hotely (ako všetko ostatné na Kube) boli staré, schátrané a zatuchnuté. Mravce a šváby s nami bývali takmer všade, keď nie priamo na našej izbe, tak u susedov určite. V jednom hoteli sme mali v kúpeľniach jašteričky. Tie mi ale nevadili, ani keď ma šmírovali v sprche. Pre jašterice mám slabosť. Jednu noc sme strávili v indiánskych kamenných domčekoch a tam bolo na izbách neskutočne veľa komárov (sieťky proti hmyzu sú asi zbytočný luxus) a ako bonus k nim aj veľké čierne pavúky. V noci sa teda ako z našej izby, tak aj z okolitých izieb ozývali neklamné znaky masívnej hmyzej genocídy a smrad z chemického útoku repelentmi cítim doteraz. Voda už vo väčšine hotelov tiekla, aj keď v niektorých len veľmi slabo a studená. Hygiena sa mi ale celkovo zdala dosť slabá a vidieť to bolo aj na zdravotnom stave turistov. Väčšina z nás si to tam napriek permanentnej dezinfekcii rumom minimálne raz odzvracala a odsrala, a to vrátane slovenskej sprievodkyne, ktorá v podobných zadkoch sveta trávi väčšinu roka, takže by som čakala, že je už zvyknutá.

 

STRAVA

Ak je niekto gurmán, na Kube si rozhodne na svoje nepríde. Krajina je veľmi chudobná a vidieť to aj na strave. Keď sa zastavíte na obed v reštaurácii, zabudnite na to, že vám čašník predloží jedálny lístok. Namiesto toho vám oznámi, čo je dnes navarené. Väčšinou vám povie, že dnes majú uvarené také a také mäso. Kura a hovädzie. Hovädzie a rybu. Len kura. A je na vás, či do toho idete, alebo nie. Zabudnite, že si vyberiete, na aký spôsob vám jedlo pripravia. Jedlo už je pripravené. Polievka je vždy tá istá – fazuľová. Ak niekto zaslintal, smola. Fazuľová polievka na Kube je v osolenej a okorenenej vode uvarená fazuľa. Nič viac. Naozaj. V jednom luxusnejšom hoteli v tom plávali kúsky údeného mäsa. Ale len v jednom. Prílohou k mäsu je ryža. Vždy ryža. Niekedy ryža s fazuľou (takou istou, z akej je polievka). A ak chcete, dáte si šalát – t.j. pokrájanú kapustu a pokrájanú uhorku. Niekde aj pokrájané paradajky, väčšinou zelené a bez chuti. Môžete si to osoliť, ak chcete. A celkovo musím povedať, že Kubánci s jedlom veľmi neexperimentujú. V podstate sme celý čas jedli to isté a navyše, ich jedlo je také nejaké bez chuti. Zjesť sa to dalo, človeka to nasýtilo, ale nebolo to ono. Po dvoch týždňoch už vôbec nie. Ak si myslíte, že si skočíte niečo dobrého kúpiť aspoň do obchodu, tak neskočíte. V obchodoch prakticky nič nemajú. Dvoje sladké keksíky, jedny slané keksíky – všetky rovnako bez akejkoľvek inej chuti. Voľne zameniteľné s osoleným / osladeným polystyrénom. K dispozícii boli ešte konzervy hrášku, mrkvy a kukurice. Potom už len sladké limonády. A Kuba, na to, že je kávová veľmoc, ma šokovala svojou fakt hnusnou kávou. Po troch dňoch na Kube som sa kávy vzdala. Nedalo sa to piť. Ak teda máte záujem o fakt dobré kubánske jedlo, odporúčam reštauráciu Havana 1957 Cuban Cuisine Ocean Drive. Miami. Florida.

 

DOPRAVA

Bolo smutné vidieť, že vo väčšine kubánskych miest sa dodnes nachádzajú električkové koľajnice. Električky si tam už ale pamätá len málokto – dávno nepremávajú. Po rozbitých cestách môžete jazdiť na bicykli, alebo si prenajať bicyklovú trojkolku (podobnú tým v Havane), prípadne vozík ťahaný koňom pre štyroch až osem ľudí. Samozrejme, tí bohatší ľudia majú autá (spomínané v predošlom článku) či nákladiačiky. Za MHD sa tam považujú bývalé dobytčáky, teda nákladiaky, kedysi slúžiace na prevoz dobytka, do ktorých premontovali sedadlá z dávno nefungujúcich električiek. Medzimesto jazdia staré autobusy. Zvláštnosťou Kuby je to, že je tam (vraj) zákonná povinnosť brať stopárov, ktorá sa vzťahuje na všetkých s jedinou výnimkou, ktorou sú turistické autobusy. Tie sú jasne označené, takže domáci vedia, že ich nemusia skúšať stopovať (skúšajú to aj tak). Keďže prepravy chtivých ľudí je viac, ako dopravných prostriedkov akéhokoľvek druhu, stopári svoje šance zvyšujú tým, že na vodičov mávajú natrčenými bankovkami. Blbé je, že aj medzi jednotlivými dedinami a mestami jazdia vozítka akéhokoľvek druhu, takže väčšinou neosvetlené, čo je v noci extrémne nebezpečné.

 

FIDEL VEČNE ŽIVÝ

Napriek tomu, v akom dezolátnom stave sa Kuba nachádza, ľudia svojho Fidela stále milujú. Propaganda na vás kričí úplne odvšadiaľ – hoci namiesto Fidela, ktorý zakázal vyrábať reprodukcie jeho osoby, na vás zovšadiaľ spod rôznych socialisticko – komunistických hesiel čumí Ernesto Guevara. Povestný Fidelov balkón nebolo možné prehliadnuť, pretože medzi rozpadnutými kubánskymi domami pôsobil ako päsť na oko. Darmo, zdravotníctvo a školstvo zadarmo urobili svoje. Smutné ale bolo to, že jedným z našich taxikárov bol v Rusku študovaný lekár a na pláži nám kokosové orechy predával v Nemecku študovaný strojný inžinier. Vzdelanie zadarmo je síce pekné, ale keď po návrate domov nemáte adekvátnu prácu, je to dosť na nič. O ekonomike takéhoto nastavenia nehovoriac.

 

V budúcej časti (už poslednej, sľubujem) sa ešte dostanem k zopár zaujímavým zážitkom, ktoré sme na Kube mali.