Tak, a je tu posledný diel mojej série o Kube, v ktorom sa budem venovať zopár zaujímavým zážitkom a destináciám.
KASÁRNE V SANTIAGO DE CUBA
Návšteva kasární v Santiago de Cuba bola pre mňa veľmi silným zážitkom. Práve útok na kasárne v roku 1953 odštartoval Fidelovu revolúciu, ktorej cieľom bolo zvrhnúť predchádzajúceho diktátora Batistu. Čosi vyše sto revolucionárov na čele s Fidelom vzalo kasárne útokom a veľmi rýchlo na to veľmi škaredo doplatili. So zbraňami na tom boli revolucionári dosť biedne – ostatne preto začali útokom na kasárne, kde ich bolo dosť. Povstalci tak trochu dúfali, že zbrane v kasárňach po útoku zmenia majiteľa. To sa ale nestalo, pretože moment prekvapenia akosi nevyšiel a v kasárňach na nich čakali po zuby vyzbrojení vojaci. Časť povstalcov, tá šťastnejšia, bola postrieľaná počas boja na dvore. Fidel keď videl, že to asi nebude veľmi dobré, s pár kusmi prívržencov nejako dokázal utiecť do hôr. No a tá menej šťastná časť revolucionárov skončila v zajatí. Batista samozrejme chcel vedieť, kto za týmto bordelom stojí, takže zajatcov nechal pekne jedného po druhom vynaliezavými spôsobmi mučiť, aby sa dozvedel viac. Robil to navyše tak fikane, že zajatcov mučili v miestnosti susediacej s tou, v ktorej držali ich spolubojovníkov. Tí tak mohli na vlastné uši sledovať priebeh „výsluchov“, čo im asi na psychickej pohode nepridalo. Vo výsledku zo zajatcov neprežil ani jediný.
Dnes kasárne slúžia ako múzeum. Okrem uniforiem a zbraní sa v ňom nachádza množstvo autentických fotografií, kde fotografie mŕtvol na dvore patria k tým krajším. Detailné zábery umučených mužov boli úplne iná káva. Na toto človeka nepripravia nijaké kriminálne filmy.
Blbé na tom celom je, že v momente, ako Fidel svoju revolúciu o pár rokov vyhral, začal presne to isté robiť s odporcami svojho nového režimu.
ZÁTOKA SVÍŇ
Zátoka svíň je pekné miesto s peknou plážou, ktoré okrem svojho historického významu a spomenutej pláže ponúka turistom ešte jednu zaujímavosť. Útesy okolo zátoky príroda ozvláštnila tým, že do nich pod hladinou mora vyvŕtala sústavu chodieb (možno nejaký tunajší znalec proces dokáže vysvetliť podrobnejšie). Tou sa dá preplávať až k jazierkam uprostred lesov lemujúcich zátoku. Jazierka sú očarujúce. Je v nich ľadová tyrkysová voda, obkolesené sú stromami a patria medzi to najkrajšie, čo som na Kube videla. Akurát fotky mi vôbec nevyšli, čo ma mrzí. Do jedného z jazierok miestna mládež z útesu skákala hlavičky. Bolo mi povedané, že konkrétne toto jazierko je hlboké sedemdesiat metrov. Okej, k zlomeniu väzov následkom stretnutia sa s dnom jazierka asi skokanom nehrozí. Táto destinácia je obľúbeným miestom potápačov.
PAŠERÁCI
V jednom z miest, tuším to bol Trinidad, nám sprievodkyňa ponúkla možnosť ísť nakupovať k pašerákom. Ako socialistické dieťa som predpokladala, že ide o týpkov, ktorí na Kubu pašujú nedostatkový tovar, najmä elektroniku, z vyspelejších krajín. Moje prekvapenie teda bolo nekonečné, keď vysvitlo, že u pašerákov sa kupujú cigary. He? Niekto na Kubu pašuje cigary? Kto? Odkiaľ? A prečo?
Bolo to trochu inak, ako nám sprievodkyňa vysvetlila, keď som sa v tom rýpala. Pod tým, čomu ona hovorila „pašerák“, sa v skutočnosti skrýval zlodej, ktorý cigary kradol domorodcom a potom ich výhodne predával cudzincom. Pre cudzincov naozaj výhodne, zhruba za štvrtinovú cenu oproti tomu, za čo sa dali kúpiť legálne. Pre neho ešte výhodnejšie. Win – win, nie? Časť zájazdu si tie cigary kúpila.
NEMOCNICE NA KUBE
Kuba je známa vysokou úrovňou zdravotnej starostlivosti. Nájdete tam však dva typy nemocníc – pre turistov a pre domácich. Hneď prvý deň v Havane si jeden z účastníkov zlomil korunku. Ešte ten večer navštívil peknú nemocnicu pre cudzincov, kde mu ju (podľa jeho slov) veľmi profesionálne uviedli do pôvodného stavu. Zrejme to urobili fakt dobre, lebo do konca pobytu sa už zub neozval.
Po pár dňoch ale ochorel iný chlap a ten mal smolu, lebo nemocnicu potreboval navštíviť v nedeľu a vtedy sú nemocnice pre cudzincov zavreté. Šiel teda do nemocnice pre domácich. Vyšiel po štyroch hodinách a nevyzeral veľmi šťastne. Nemocnica preplnená a rozpadnutá. Keďže sme na neho všetci čakali štyri hodiny, odskočili sme si do nej na toalety. Našli sme ich v tom labyrinte jednoducho – stačilo ísť rovno za nosom. Teda za smradom. Špecialitou Kuby mimochodom je, že tam nepoznajú záchodovú kefu. Fakt. Nenašli sme ju nikde, ani v žiadnom hoteli či reštaurácii. Dovoz záchodových kief na Kubu by mohol byť celkom dobrý biznisplán. Asi nepotrebujete podrobnejší popis toho, ako záchody v plnej nemocnici vyzerali. Voda v umývadle netiekla. Teda možno aj tiekla, ale nebol tam kohútik. Nevadí, hlavne, že sme si uľavili. A chlapík prežil a po pár dňoch vyzeral opäť celkom k svetu, takže vyšetrenie a liečba asi boli v poriadku.
NÁVŠTEVA U SUPOV
Východná časť Kuby je neuveriteľne chudobná, a to aj na kubánske pomery. Ide o nekonečne krásny hornatý kus sveta, kde sa cesta vlní pralesom po strmých kopcoch ponad rokliny a prudké zrázy a už len pohľad z autobusu dokáže vziať dych aj najväčším priaznivcom adrenalínu. Pri pohľade do rokliny pod nami, ktorý sa mi naskytol v jednej prudšej zákrute, mi skoro zastalo srdce. Keby sa tam autobus prekotil cez nizučké zvodidlá, tak nás už nikto nikdy nenájde – autobus by do hodiny rozobrali Supi a naše mŕtve telá by za pár dní zožrali supi. Doslova. Sup je na Kube veľmi rozšírený vták, poletoval nám nad hlavami ešte aj v Havane, tak, ako u nás poletujú holuby. No a kto sú Supi...
Ako som spomínala, východ Kuby je fakt chudobný. Ľudia tam žijú v chatrčiach postĺkaných z dreva uprostred pralesa, desiatky kilometrov ďaleko od najbližšej dediny a ich jediným spojením s civilizáciou je asfaltová cesta, po ktorej raz za pár hodín prejde nejaké auto alebo autobus. O elektrine samozrejme ani nemusíme uvažovať. Tí ľudia naozaj nemajú prakticky nič a žijú z toho, čo si sami dopestujú a dochovajú. Keďže sa bavíme pralese, k dispozícii majú aspoň dostatok vody a neuveriteľne úrodnú pôdu. Polia tam samozrejme nevidieť, pretože pole sa na takmer kolmom svahu hory udržiava dosť ťažko. Kľúčové sú kávovníky, kakaovníky a rôzne druhy stromov s ich jedlými plodmi. Na Kube síce je povinná školská dochádzka, ale pokiaľ ľudia z týchto chatrčí nemajú v meste nejakého príbuzného, ku ktorému by potomka mohli poslať, tak sa deti k vzdelaniu nijako nedostanú a pokračujú v živote uprostred ničoho, takom istom, ako žili generácie pred nimi. Tých pár CUCov, ktoré si dokážu miestni ľudia zarobiť, pochádza od turistov, ktorí tadiaľ raz za čas prejdú. Akonáhle sa objaví turistický autobus, domorodci sa aktivujú a zlietnu sa naň ako supi. Nenechajú sa odradiť tým, že autobus nebrzdí. Skočia na bicykel a šliapu za ním, ovešaní tovarom, ktorého predajom chcú zarobiť aspoň nejaké drobné. Keď som videla, ako asi dvadsaťročný týpek na bicykli šliape do prudkého kopca za autobusom a drží sa mu tesne za zadnými kolesami, skoro som odpadla. Sagan by s plačom odišiel domov.
Keď sme nakoniec zastali pri jednej osade (asi sedem chatrčí), v momente nás prepadli Supi. Dobehli a dobicyklovali po ceste, vynorili sa z pralesa a začali nám natláčať svoj tovar. Predávali domáce kakao, kakaové maslo, domácu čokoládu, nejakú lokálnu sladkosť z medu a semienok a niekoľko druhov banánov. K tomu ručne vyrezávané kuchynské náradie a misky, ak mal niekto záujem. Samozrejme sme si pokupovali, čo sa len dalo, ale bez ohľadu na to, koľko sme toho už mali v rukách, Supi nám stále tlačili ďalšie veci. Návštevu u Supov sme zakončili „pozvaním“ na kávu do jednej z chatrčí, pričom za kávu sme mohli zaplatiť podľa ľubovôle. Lokálna babička ju v zadymenej kuchyni uvarila v hrdzavom hrnci na peci a ponalievala do takých špinavých šálok, že som jej len dala za tú moju jeden CUC a potom som ju nenápadne vyliala do trávy. Ale rovno hovorím, že také banány, ako sme kúpili u Supov, tak také som nejedla ešte nikdy v živote nikde inde. Bio – eko – dopestované v pralese a odtrhnuté úplne zrelé, voňavé a sladké, no ešte teraz mi tečú sliny. Dokázala by som ich zožrať za vagón.
GUANTANAMO
Na jeden deň pripadla návšteva Guantanama. Videli sme pri ceste celkom známu oranžovú tabuľu s nápisom GUANTANAMO. Previezli sme asi najrozpadnutejšou dedinou východného pobrežia, Guantanamom. Ani sme tam nezastavili, len sme cez ňu prefrčali. Potom sme sa doviezli na akýsi kopec, na ktorom stála rozhľadňa, na ktorú nás pustili za jeden CUC. A na rozhľadni nám lokálny dedo oznámil, že „za tamtým kopcom je americká základňa“. Alebo možno aj nie je, ťažko povedať. Hm. Ale bola som v Guantaname.
VARADERO
Náš dvojtýždňový poznávací okruh po Kube sme zakončili dvoma dňami vo Varadere, v európskom hotelovom rezorte. S európskym manažmentom a európskymi službami. Pripomínalo to Španielsko. Všetko fungovalo, všade bolo čisto, na výber množstvo chutného jedla, upravená pláž, ... akurát tie pŕhlivé medúzy som v Španielsku doteraz nestretla. Proste po dvoch týždňoch som sa konečne cítila príjemne.
Kuba je... Kuba. Rozpadnutý socialistický skanzen, špinavý a chudobný. Pre mňa prvá, a som si celkom istá že aj posledná dovolenka v krajine tretieho sveta. Asi nie som dosť dobrodružná povaha, aby som ocenila bývanie v rozpadnutých plesnivých hoteloch a na izbe si okrem švábov užívala aj smrad nespláchnutého záchoda, hoci beriem, že toto zrejme do značnej miery ovplyvnila cestovka so svojou stratégiou „vezmem od klientov veľké prachy -> ubytujem klientov v najlacnejších pajzloch -> super zisk”. Dívať sa naprieč celou Kubou na to, v akých hrozných podmienkach žijú v 21. storočí niektorí ľudia, mi neprinášalo žiadne uspokojenie. Vidieť kedysi nádherné a moderné mestá, dnes schátrané a rozpadnuté, bolo smutné. Krásna príroda a pláže to vyvážili len čiastočne. Úprimne, už po prvých dvoch dňoch v Havane som chcela odísť a ešte viac naklonená som tomu bola v Trinidade, kedy sa preč zobrala štvrtina zájazdu. Zostala som len kvôli manželovi a skrášľovala som si to pravidelnou konzumáciou rumu. Manžel bol totiž viac – menej spokojný. Teda, niežeby si užíval tie hotely, ktoré aj on považoval za hnusné, ale ako vyhlásil, chcel vidieť Kubu, videl Kubu a misia tým bola splnená. Na otázku sprievodkyne, že kedy sa teda na Kubu vráti, ale úprimne odpovedal protiotázkou, že prečo by sa tam preboha mal vracať. Za seba udeľujem štyri švábmi zamorené hotely z desiatich.
P.S. Skoro som zabudla. Viete, čo bol pre mňa najsilnejší moment na celej dovolenke? Bola to chvíľa, keď sme v pralese na východe ostrova vystúpili z autobusu a ja som sa prvý raz vonku nadýchla a... padla mi sánka. Môže vôbec vzduch takto voňať? Kdesi na konci sveta, uprostred nedotknutého pralesa, bez akejkoľvek stopy priemyslu, kde za deň prejde asi toľko áut, že ich spočítate na prstoch, tak tam vzduch voňal tak, že som ani nechcela odísť, len som chcela stáť a dýchať a nič viac som nepotrebovala. Bolo to zázračné miesto.
