Po únavnej noci v našom smradľavom hoteli, počas ktorej som sa zblízka zoznámila s kubánskymi megašvábmi (tieto hnusné veci sa na Kube vyskytli vo väčšine hotelov, nie vždy som ich videla na izbe ja, ale informácie od spolucestujúcich boli jasné, keď nie ja, tak niekto iný mal v hoteli neželanú spoločnosť, potvory 5 – 6 cm veľké sa s odpudivým škrabkaním nožičiek premávali po izbách, akoby im patrili, a pozabíjať ich bolo mimoriadne ťažké, boli totiž neskutočne rýchle, navyše sa na rozdiel od slovenských švábov neštítili producírovať sa pred nami za plného svetla, takže sa to nedalo riešiť tým, že človek nechá zasvietené v kúpeľni a ono to na neho nevylezie počas spánku) som ráno s potešením zistila, že tečie voda, a dokonca aj teplá. Druhý deň som teda začínala podstatne lepšie naladená. Na programe bol opäť výlet do Havany, tentokrát však bez lokálneho sprievodcu.

 

Ako nám vysvetlila slovenská sprievodkyňa, Kuba patrí k tým krajinám, kde okrem sprievodcu z vašej domovskej krajiny musí každý zájazd obsahovať aj jeden kus sprievodcu domorodého. Úlohou tohto týpka je počas cesty vybavovať reštaurácie, pomáhať riešiť prípadné problémy (napríklad ak niekto z účastníkov potrebuje navštíviť lekára a podobne) a hlavne, dozerať na sprievodcu – cudzinca, aby turistov vodil len na vopred schválené miesta, určené pre turistov. To boli tie neuveriteľné čisté, hoci ošarpané a rozpadnuté časti Havany, ktoré sme navštívili v prvý deň. Neviem teda, ako je možné, že druhý deň som lokálneho sprievodcu ani nezahliadla, ale bolo mi to jedno, takže som to nezisťovala. So sprievodkyňou slovenskou sme sa vybrali na obhliadku autentickej Havany, teda tých častí mesta, do ktorých sa bežný účastník organizovaného zájazdu s lokálnym sprievodcom nedostane.

 

Kontrast medzi týmito svetmi bol zjavný. Budovy boli ošarpané a rozpadnuté ešte viac, než na hlavných turistických uliciach a námestiach. Rozpadnuté už však boli aj cesty a chodníky, ale ani to nebolo to, čo vytváralo ten do očí bijúci rozdiel. Bolo to to, že po uliciach sa povaľovalo množstvo odpadkov, výkalov, preskakovať sme museli podozrivo vyzerajúce kaluže a do nosa nás udieral hnilobný smrad. Autentická Havana smrdí, a to tak, že naozaj odporne. Obyvatelia si z bordelu ťažkú hlavu nerobia – úplne normálne bolo vidieť, ako po dojedení či prípadne vypití toho, čo práve mali v rukách, odpad odhodili na ulicu. V podstate inam sa ani nedalo – odpadkové nádoby by ste tam hľadali márne. Milé bolo, že keď sme stáli pod jedným balkónom a počúvali sprievodkyňu, tak nám jedna pani z toho balkóna na hlavy vyžmýkala akúsi handru. Inokedy sme videli, ako letia odpadky z okna rovno na ulicu. Začala som rozmýšľať, prečo nás vlastne do týchto častí Havany sprievodkyňa vzala. Mne sa tam nepáčilo, a obyvateľom sme sa nepáčili my. Mimoriadne škaredo na nás zazerali. Nedivím sa im, pre turistov boli určené tie čistučké časti mesta a domorodcom sa nepodávalo, že sme ich videli v ich prirodzenom prostredí, ktoré ukázalo ich pravú náturu – teda to, že im stačí aj život v svinčíku a upratané časti mesta sú len na to, aby robili dojem na turistov.

Po prechádzke autentickou Havanou sme sa vrátili opäť do „turistickej Havany“, a dostali sme rozchod a bojovú úlohu vrátiť sa do hotela po vlastnej línii. Tí menej odvážni samozrejme mohli ísť so sprievodkyňou, ale dobrodružnejšie povahy si volili dopravu, akú chceli. A to je v Havane naozaj nejaký zážitok. Doprava je tam totiž mimoriadne rôznorodá. V prvom rade, v Havane je, ak to porovnávame s našimi mestami, len neuveriteľne málo áut, čomu sa samozrejme nemožno diviť, Kuba nepatrí medzi automobilové veľmoci a zahraničný obchod tam pár desaťročí značne pokrivkával. Medzi najbežnejšie vozidlá tam patria staručké Lady, Volgy, Moskviče a samozrejme Trabanty. Pri prvom počutí charakteristického štartovania Trabantu mi až srdce poskočilo a omladla som o tridsať rokov.

 

Čo nenájdete v takom počte zrejme nikde inde než na Kube, boli limuzíny. Pekných pár desaťročí staré obrovské americké veterány. Ich kúpna cena sa v tejto dobe šplhá vraj niekde k miliónu dolárov. Vymaznané, vyligotané, absolútne neekonomické a neekologické, hlučné a smradľavé, ale turistami milované limuzíny nenechali chladného ani jediného chlapa z nášho zájazdu. A nielen chlapov, aj niektoré ženy podľahli. Ani ja som neodolala pokušeniu a dali sme si vyhliadkovú jazdu po Havane. Ružovým Chevroletom.

 

Ale späť k bežnej doprave za prijateľné ceny. V Havane sa ako turisti, tak aj domáci prevážajú rôznymi typmi nájomnej dopravy. Okrem klasických taxíkov (pod klasickým myslím vyššie spomenutú škálu Lád atď.), si môžete po Havane pocestovať na tom, čo sme volali „vajíčko“. Je to motorová trojkolka - vodič a za ním malinká dvojmiestna lavica - a celé to je posadené do bakelitovej jasno žltej pol - škrupiny pripomínajúcej vajce. Dôležité je držadlo na sedadle vodiča a druhé nad vašou hlavou, lebo zboku aj spredu je vozítko otvorené a v prudšej zákrute hrozí vypadnutie na vozovku – ako som zistila, keď sme sa tým viezli do hotela a takmer sa mi to stalo. No a samozrejme k dispozícii sú ešte aj nájomné trojkolky, avšak na domorodý pohon – tými sa môžete prepraviť len na kratšie vzdialenosti podľa fyzických schopností „motora“. Funguje tam aj nejaká klasická MHD, ale kto už by sa trepal MHD, keď môže ísť vajíčkom, Trabantom, limuzínou... Po dobrodružnom návrate do hotela ma už ani veľmi neprekvapilo, že netečie voda.

 

Ďalší deň sme si pocestovali krajinou západne od Havany a navštívili sme okrem iného aj tabakovú plantáž s výrobňou cigár. Čo bola pre mňa ako nefajčiara nová informácia, všetko na cigarových plantážach sa robí ručne a bez použitia akýchkoľvek chemických hnojív či pesticídov - od sadenia tabakových semienok cez zalievanie, oberanie škodcov, až po zber úrody, sušenie a fermentovanie rastlín v špeciálnych sušiarňach so strechami z palmových listov, a samozrejme aj následné šúľanie cigár. A nie, cigary nešúľali sexi Kubánky na svojich nahých stehnách, ale šúľali ich škaredí kubánski chlapi na stoloch. Ale aj tak to bol príjemný zážitok.

 

Večerný program v Havane býval kapitola sama o sebe. Prvý večer legendárna hudobná skupina Buena Vista. Nie moja šálka kávy, navyše v absolútne nevyhovujúcom prostredí, veľkej sále bez pódia, s dlhými stolmi a lavicami, niečo ako v hlavnej sále Rokfortu, akurát natrieskanými vedľa seba tak natesno, že prejsť medzi jednotlivými lavicami bolo možné len po jednom, obísť sa tam ľudia nemali kde. Rovnako natesno sme museli sedieť pri sebe. Ak človek potreboval ísť na wc, bolo to  dobrodružstvo spojené s rôznymi akrobatickými úkonmi ako vyškriabať sa z lavice, popredierať sa pomedzi čašníkov s táckami a ľudí tancujúcich pred kapelou nejako k wc, ktoré bolo umiestnené za kapelou, vybaviť nevyhnutné a späť v obrátenom poradí. Pri Buena Viste to ešte bolo ako – tak akceptovateľné, lebo pozerať nebolo na čo, stačilo počúvať, ale ďalší deň bolo na programe tanečné vystúpenie, pričom sála vyzerala prakticky identicky. Tanečníkov v takto natrieskanej sále videli len prví dvaja ľudia z každého stola, ostatní maximálne ramená a hlavy. Ja pri mojej „nížke“ som z vystúpenia videla len ruky tanečníkov, ale aj to len vtedy, keď nimi mávali nad hlavami. Zájazd bol na takýto kubánsky prístup (a aj organizáciu z hľadiska cestovky, k čomu sa ale prirátavala aj celková atmosféra hotela, netečúcej vody a nesplachujúcich záchodov) dosť nasrdený, lebo táto sranda stála na osobu 30 CUC (t.j. 30 EUR, kurz bol prakticky 1:1) a k tomu 10 CUC za taxík na hlavu, a boli to doslova vyhodené peniaze, z vystúpenia sme nič nemali. Nespokojnosť klientov s cestovkou pomaly, ale isto rástla. Preto sa stalo, že ďalší večer, kedy bol na programe kabaret Tropicana, sme na toto vystúpenie šli už iba ôsmi zo zájazdu o počte 27 kusov – a to bola fakt škoda. Kabaret Tropicana bol skrátka úžasný. Síce natrieskaný ako všetko ostatné, ale v amfiteátri, takže sme nádherne videli neskutočne dobré dvojhodinové vystúpenie a popri tom sme si zajedli fakt chutné jedlo. Posledné chutné jedlo na Kube, ako som neskôr zistila. Ale o jedle inokedy. Zhrnuté a podčiarknuté, Tropicana nás stála toľko, ako prvé dva večery dokopy – až na to, že tie prvé dva večery sme mohli radšej vynechať, lebo nestáli za nič.

 

S Havanou sme sa rozlúčili nasledujúce ráno a vydali sme sa poznávať Kubu autobusom. Čínskym autobusom s kubánskym šoférom, slovenskou aj kubánskou sprievodkyňou a po kubánskych cestách. Ale k tomu sa dostanem nabudúce.