Poviem vám pravdu, už dávno som nebol taký nahnevaný. Fakt, bolo to veľmi, mimoriadne zlé. Objednáte si stôl pre 7 ľudí (štyria dospelí, a tri už väčšie deti). Ide o menšiu rodinnú oslavu, reštaurácia je strategicky blízko pri kostole, v ktorom sa konal slávnostný obrad, za účasti mnohých ďalších detí a ich rodičov, babiek, dedkov a najrôznejších ostatných príbuzných. Reštaurácia to nie je veru úplne obyčajná, nie sme síce Sorošovi vnuci a vnučky (škoda), ale raz za čas si doprajeme, nie? Inak povedané, vzhľadom na lokáciu, štýl a prostredie, by to mala byť (povedzme) taká nadpriemerne kvalitná prevádzka. Predpokladáme, že cenovo to bude také mastnejšie, ale čo, však birmovka je len raz (dva... tri... krát?) za život, dáme si steak, nejaké dobré pivo, dezert, prejdeme sa a bude nám fajn.
Tak určite!
Usadíme sa a čakáme. Prvé jemné podráždenie cerebrálneho kortexu som cítim, keď si dieťa išlo samé vziať jedálne lístky, lebo nikto z personálu o nás nejavil záujem. Ale to je v poriadku, nečakám že personál bude napríklad omdlievať, hneď ako nás zaregistruje. Hostí je požehnane, na terase, v bočných miestnostiach, aj v dolnej sále, skrátka taký pomerne čulý ruch v peknom prostredí, taký živý, úspešný deň v reštaurácii, kde každý člen personálu svižne pracuje pracuje aby zákazníci boli spokojní. Pani čašníčka sa nás zdvorilo opýtala, čo si želáme piť, takže 2x pivo, 2x kofola, vinea, džús, citronáda. Študujeme ponuku a sme rozhodnutí celkom rýchlo, medzitým prišlo pivo, na terase je príjemne, čašníci kmitajú, svieti slnko, ale ešte nie je horúco ako v Bagdade 28. júla 2020 (51°C). Naša objednávka: rib eye steak + príloha, kuracie nugetky + hranolky, cestoviny s mäsom, 2x pečený losos, hamburger, proste haute cuisine, ale taká, že Pohlreichovi by narástli nové vlasy až po pás. Nech sa páči. Tak spokojne sedíme, debatujeme, pijeme. Dopijem pivo, deti dopijú kofoly, čašníci fičia okolo stolov tak rýchlo, že stretávajú samých seba. Prešlo približne 15 minút. Pozeráme jedálny lístok a druhý krát som pocítil mierne vertigo, keď som zbadal cenu piva. 4,50€ za veľkú plzeň (štyri eurá päťdesiat centov). Štyri pade za plzeň, v meste, kde sa dajú kúpiť remeselné špeciály, fantastické pivá najrôznejších štýlov, chutí, vôní a farieb a ktoré dosahujú túto cenu len v úplne extrémnych prípadoch, hovorím si, no dobre. Čo už. Dám si ešte jedno. Prišla teda druhá plzeň a už som začínal byť znepokojený, deti sa začali pýtať, či ešte dlho budeme čakať. Periférnym videním sledujeme hostí, ktorí prišli len pár minút po nás a už majú jedlo na stole, a to sa mi zdá trochu zvláštne. Prešlo približne 40 minút, dopil som ďalšie pivo, deti dopili ďalšie kofoly, ženy jägermeister a tonik. Zúfalstvo narastá exponenciálnym tempom. Poniektorí iní hostia platia a odchádzajú. Čašníčka sa usmieva a diplomaticky sa snaží nenadviazať očný kontakt. Objednávam si tretie pivo. Naša objednávka nikde. Som zúfalý, deti sa rezignovane podopierajú rukami a zduté čušia a vypytujú sa, kde je obed. Dopijem som tretie pivo, idem si zatelefonovať, prejdem sa pred reštauráciou, prešla hodina a 10 minút. Objednávam si štvrté pivo.
A vtedy náhle, miera môjho nasratia prekročila všetky mysliteľné hranice. Vzal som stoličku a jebol ňou celou silou čašníka zákerne po chrbte. Rozletela sa na tisíc triesok a sklenené dvere na terasu sa rozbili. Krvavý čašník sa zrútil na zem a popri tom efektne prevrátil veľký stôl s pohármi a vínom. Vyzeral pomerne prekvapený. Kdesi v pozadí začal hrať klavír rezkú pesničku. Čašník zašepkal: „Prečo?“ a dvíhal sa z kopy črepov.
Strhnem sa z hlbokého zamyslenia a idem za obsluhou. Pýtam sa čašníčky, kde je náš obed? Prepáčte máme toho veľa, viete ako, robíme čo sa dá. Ja hovorím, milá slečna, ja som tu na rodinnej oslave a väčšiu katastrofu v reštaurácii som ešte nikdy v živote nezažil. Veď my tu čakáme na jedlo hodinu a štvrť a ešte stále to nie je hotové? Pre Boha mŕtveho a pre Satana živého, doparoma, čo s tým jedlom robíte??? Išli ste kúpiť kravu aby ste ju mohli pomlieť do mäsa na hamburger? Zháňate soľ z mŕtveho mora? Išli ste uloviť lososa do Nórska? Ak by sme mali nablízku inú reštauráciu a možnosť ísť na obed inde, už dávno sme preč, veď už vyše hodinu tam sedia naše decká hladné a zúfalé, ja som dal štyri pivá, kurvafix, čo má táto fraška znamenať??? Vrátim sa k stolu. O chvíľu sa zdvihnem a idem hľadať vedúceho prevádzky. Hovorím mu čo mám na srdci, tvári sa chápavo, ospravedlňuje sa a navrhuje nejaké riešenie vo forme zľavy z celkového účtu. Znovu sa prechádzam pred reštauráciou a hovorím si, že toto musí byť len nejaký zlý sen. V mobile mi pípne správa: „Poď jesť“. Naozaj? Vážne? Už idem jesť? Teraz? Hneď? Toľko otázok! Sadám si k stolu a neverím vlastným očiam! Na stole je náš túžobne očakávaný obed. Deti jedia kuracie stripsy, porcia sa mi zdá trochu poddimenzovaná a s hranolkami to tiež nepreháňali. Rib eye steak fajn, aj keď mladý oslávenec má isté výhrady, vraj bolo treba nejaké časti steaku nechať tak, mäso teda obsahovalo okraje nevhodné na jedenie. Neskúmal som detaily, mal som všetkého až po krk. Hamburger v poriadku, losos s čiernym sezamom výborný. Už ani neviem ako to celé skončilo, ale idem si umyť ruky a odchádzam pred podnik s tým, že manželka to zaplatí.
Dýcham čestvý vzduch začínajúceho leta a cítim sa ako 50 ročný zbitý pes. Hanbím sa. V podstate to bola dokonalá katastrofa. Na jedlo sme čakali, približne hodinu a dvadsaťpäť minút. Je to veľa? Je to málo? Je to tak akurát? Vzhľadom na to, že reštaurácia sa profiluje ako solídny, nadpriemerne kvalitný podnik na vysokej úrovni, ja to považujem za absolútne fiasko, doslova za urážku. Bola to dokonalá gastronomická katastrofa, totálne sklamanie a bezprecedentný amaterizmus v tej najhoršej možnej podobe. Obed pre 7 ľudí za 85 minút, to je niečo ako sanitka RZP s dobou príchodu po 2 týždňoch. Do tejto reštaurácie už nikdy v živote nepôjdem a každému, kto sa ma na ňu opýta poviem to isté.
Aby som nebol len prehnane negatívny, už len celkom stručne spomeniem iné tri zážitky z dvoch reštaurácií a z jednej krčmy. Tá jedna reštaurácia je v podstate celkom pekná, slušné prostredie, pivo síce biedne, ale jedlo bolo dobré a veľká výhoda je, že vedia spraviť bezlepkovú pizzu. V ponuke majú aj hamburger s gluten-free žemľou, čo je pre nášho celiatika jedna z mála alternatív, objednať si bezlepkové jedlo. A tu sa to stalo, citlivejšie povahy preskočte túto časť, viem že niekomu to môže spôsobiť až fyzickú nevoľnosť. Naše dieťa teda konzumuje hamburger a potom urobilo taký zvláštny pohyb, akoby z hamburgera niečo vyťahovalo a zároveň a opýtalo: „Čo je toto?“. Uhádnete? Áno, bol to tak 15-20 centimetrový vlas, spolu s kúskami mäsa a zvyškami omrviniek zo žemle. Mne zabehlo sústo v hube, pozerám na to a hovorím si, dokelu, toto nemôže byť pravda? O chvíľu spod stola vyskočí Andráši a Vacvalová a budú sa rehotať ako kone a my vyhráme nejakú peknú cenu, napríklad starý hrad kdesi na severe Škótska.
Tak určite!
Dojedli sme a zavolali sme obsluhu. Kriticky preskúmala nález, potvrdila, že to je vlas a ponúkla nám nový burger. Dieťa diplomaticky odmietlo. Vlastne chodievame tam občas hlavne kvôli nemu a kvôli možnosti že majú bezlepkové jedlá. No. Čiže ďalšia ilúzia je zruinovaná. Tak toto veru nevyšlo. Za hamburger sme neplatili, dojedli sme a vypadli preč. Jaj, hovoril som, že nebudem negatívny? Možno nabudúce.
Ak by vás to zaujímalo, tak v obrovskom nákupnom centre, ktoré je prilepené na Štadión Antona Malatinského, je na rohu pobočka istej, nie úplne neznámej, siete reštaurácií. V názve je niečo ako „Naboku“ alebo „Bokom“, či „Nabokov“? Pár krát sme tam boli, znovu sme špekulovali nad výberom bezlepkovej potravy, našli sme niečo vhodné a objednali sme si. Menšie dieťa chcelo vrchol reštauračného gastro luxusu - kurací rezeň v trojobale a k tomu hranolky. Konzumujeme jedlo a jemu to nejako nešlo, a po spracovaní už značnej časti rezňa dieťa zahlásilo: „To mäso je nejaké gumené.“ Hovorím si, čo to táraš, jedz. Ukáž sem? Pozerám na konzistenciu mäsa a veru, je to divné nejaké. Pod obalom zo strúhanky sa skrýva polosurový kus kuracích pŕs. Haló! Obsluha, prosím... čo je to prosím vás s tým rezňom? Zdá sa vám v poriadku? Podľa mňa to je napoly surové. Nový rezeň? Nie, vďaka, zaplatíme. Tak sme opustili aj reštauráciu naboku. Ani neviem, či tam ešte je.
Posledná časť tragickej mozaiky je malá krčma, ktorá má v názve „craft“. Dáme si Citru? Vynikajúce pivo z jedného malého pivovaru v Bratislave. Áno, áno, dáme si Citru, jasné. Príde Citra, sliny tečú, dáme poriadny dúšok, glg, glg... ej, dofrasa, tu niečo nie je v poriadku. Senzorický vnem je jemná trochu štipľavá kyslosť, zápach z pohára, pivo je proste pokazené, normálne skysnuté pivo, fuj. Haló, obsluha? Podávate skazené pivo, viete o tom? Eeeeh, uhhh, nooo, viete, mohlo sa pokaziť. Vypínam mozog a už nič nechcem počuť. Tento koncept krčmy, ktorá má ponúkať Craft pivá zrejme skúša, čo ľudia dokážu vypiť. Evidentne hnusné skysnuté pivo a ja ako zákazník, ja musím povedať obsluhe, že hej, veď vy čapujete skazené pivo!!! A čo je na tejto príhode najlepšie? Na druhý deň sme išli na Citru znovu. Dáme si Citru? Dáme, ale aby nebola zase pokazená. Haha, šibe ti, veď sme im to včera povedali. Citra je na stole, opatrne pozeráme, ovoniavame penu, cítime rovnaký smrad. Vravím si nejebe tu niekomu? Tak na druhý deň úplne bez zaváhania ti donesú rovnaké pokazené pivo. Nadával by som aj viac, aby som dostatočne vyjadril mohutnosť mojej nasratosti, ale nechce sa mi. Na záver poviem už len, že v tejto krčme sa rovnaká situácia opakovala ešte dva krát. Normálne predávajú skazené pivo. Nechápem to. Fakt, nedáva my to zmysel. Pivo je síce drahé ale zato je hnusné a navyše pokazené. Načo existuje takýto podnik? Koľko krát sa nám stalo že prídeme a pýtame sa obsluhy:
„Máte ten špeciál, čo ste dali na web?“
„Neviem, musím sa pozrieť.“
Odíde preč. Vráti sa a hovorí:
„Máme“.
„Koľko stojí?“
„Neviem, ja som tu prvý deň.“
Och, doboha, fakt, to ozaj?
„Je to z toho pivovaru Kapitán?“
„Eeeeh, uhhh.. hmmm... eeeehmmm...“
Och, doboha, fakt, to ozaj?
A teraz si povedzme, ako treba zachraňovať slovenské reštauračné služby. Ako potrebujú dotácie na prežitie. Aby ďalej ako banda šlendriánov a amatérskych pseudopodnikateľov ďalej kurvila jedlá, čapovala pokazené pivá a zdražovali porcie viac a viac. Samozrejme tu musí byť veta, že nie sú všetci rovnakí, lenže ja už mám toho dosť. Fakt mám toho plné zuby, doslova! Ja chcem len normálny prístup, stačí normálny, nemusí byť ako pre Ľudovíta XIV. ale, fakt slušný, poctivý a ľudský prístup. Lebo potom tá normálnosť vyzerá ako zázrak. Veď ponúkli by ste kamošovi na návšteve pokazené pivo? Koláče s vlasmi? Alebo kávu ochutenú soľou a skysnutým mliekom?
