V januári 1992 vtedajší minister spravodlivosti Klaus Kinkel navštívi niektorých RAF väzňov vo väzniciach po celej BRD. Jeho „message“ je jasná. Vzdajte sa násilia, oľutujte svoje činy, ukončite toto nezmyselné násilie a my budeme ochotní uvažovať o vašom predčasnom prepustení. Nie každý s tým súhlasí, časť verejnosti je dokonca „streng dagegen“ (zásadne proti), ale Kinkelovo úsilie nezostane bez odozvy.

30.4. 1992 vydáva RAF takzvané „Gewaltverzichtung“ v ktorom  okrem iného tvrdí, že „.. rozhodli sme sa, že nebudeme situáciu ďalej eskalovať. To znamená, že útoky na vedúcich predstaviteľov štátu a hospodárstva na čas nevyhnutný pre tento proces, pozastavíme...“ Všetci začali debatovať o tom, čo to má vlastne znamenať, Horst Herold okamžite tvrdil, že je to falzum, lebo tak politicky zorientovaná skupina ako RAF by také vyhlásenie predsa nevydala vo výročný deň smrti Adolfa Hitlera. Mýlil sa.

V noci z 26. na 27. marca 1993 podnikne RAF útok proti ešte nedokončenému väzeniu v meste Weiterstadt. Personál bol dopredu varovaný, aby nedošlo k stratám na životoch. Hmotné škody dosiahli výšky cca 120 miliónov DM (cca 100 miliónov Eur dnes). Znovu do dnešného dňa nikomu nebola preukázaná účasť na tomto čine. Toto bol posledný násilný čin RAF.

Približne na jeseň 1992 ohlásil BfV zo spolkovej krajiny Porýnie-Falcko, že jej agent Klaus Steinmetz má kontakty na veliteľov 3. generácie RAF. Steinmetz bol známou osobou na ľavicovej scéne, v roku 1989 bol zadržaný pri vlámaní sa do predajne áut. Pravdepodobne odvtedy sa datuje jeho spolupráca s BfV. Bolo to pomerne prekvapivé, ale každopádne užitočné. Steinmetz si dohodol stretnutie s osobou, ktorú neskôr BfV identifikovala ako Birgit Hoegefeld. 27 júna 1993 sa majú stretnúť  na stanicii v Bad Kleinen, a budú pokračovať do malého mestečka Wismar, kde si prenajmú letný byt. GSG 9 obsadí celú stanicu a mestečko Wismar. Na celej akcii sa zúčastnilo viac ako 150 policajtov... Už to bola zrejme chyba, pretože do takýchto malých komunít nemôžete priviezť toľko vyšportovaných mladých mužov bez toho, aby to jednoducho nebolo nápadné. Steinmetz dostane notebook s odposluchom a vysielačkou. Aby sa neprezradil, nebol o eventuálnom útoku GSG 9 informovaný.

Každopádne, po dvoch dňoch vo Wismare počujú vyšetrovatelia cez odposluch, že Steinmetz a Hogefeld si balia veci. Celá akcie je pripravená, zatknú ich pri opustení bytu. Ale ako vždy, niečo sa zvrtne. V momente, keď sa lúčia s prenajímateľmi, padne od nich otázka, prečo už idú, veď majú zaplatený ešte celý deň, načo Hogefeld odpovie, že sa ešte majú stretnúť s priateľmi. To môže znamenať len jediné... Ďalší členovia RAF. GSG 9 je stopnutá v poslednej chvíli. Všetci sa pokúsia presunúť na stanicu. Tá bola už v prvopočiatku posúdená ako nevhodná na útok. K jednotlivým nástupištiam vedie podchod, podobne ako na bratislavskej hlavnej šťanici...  Od tohto momentu sa precízne naplánovaná operácia mení na čistú improvizáciu. Členovia GSG 9 sa chovajú nenápadne ako Kuffa v gay bare. Predstavte si, malá ale frekventovaná stanica, naraz je na nej a v blízkom okolí veľa vyšportovaných mladých mužov so slnečnými okuliarmi, nenápadne postávajúcich, kryjúcich sa novinami a kedy tedy zamávajúch nejakému inému, podobne maskovanému ... Boli tak nenápadní, že dokonca prednostka stanice telefonovala na políciu, že sa tu niečo chystá...

Každopádne Steinmetz a Hogefeld sedia v staničnej reštaurácii. Hogefeld odbehne, keď príde vlak z Rostocku. Vystúpi muž, zvítajú sa a sadnú si ku Steinmetzovi. GSG 9 medzitým rýchlo rieši, kde a ako zaútočiť. Nakoniec sa rozhodujú pre podchod k nástupištiam. Nemajú nepriestrelné vesty, je leto a starý typ, ktorý majú so sebou, je vhodný možno pod zimník, ale teraz by bol veľmi nápadný. Keď GSG 9 žiadala o nové, ľahšie vesty vhodné aj na leto, bolo jej povedané, že dokiaľ nespotrebujú staré, nové nedostanú..... prima....

Veliteľ sa rozhoduje pre útok bez tasenia zbraní. Steinmetz, Hogefeld a Grams prechádzajú podchodom k nástupišťu. V tom okamihu s udeje viacero vecí. Niektorá z hliadok pred stanicou si všimne červený Kadett s dvojicou, ktorá sa chová jemne podozrivo. Informuje o tom veliteľa zásahu. Ten do vysielačky povie: „Wenn Zugriff beendet, kontrolliert den roten Kadett (keď zásah ukončený, skontrolujte červený Kadett) “ Každý, kto mal už niekedy do činenia s walkie-talkie vie, že keď stlačíte tlačidlo pre hovor, treba pol sekundy počkať a až potom hovoriť. V tomto prípade veliteľ nečakal a teda hliadky a aj zásahový oddiel počujú len „Zugriff beendet, kontrolliert den roten Kadett (Zásah ukončený, skontrolujte červený Kadett)“ Slovíčko „wenn“ zmenilo strašne veľa. Hliadky, aj zásahová jednotka z toho dedukujú, že zatknutie prebehlo inak a inde a uvoľnene sa vracajú pred stanicu, muž ktorý schádza z nástupišťa narazí na trojicu hľadaných, prekvapivo pozerá, medzitým zapne aj veliteľovi zásahovej skupiny, čo sa stalo a rozbiehajú sa zneškodniť teroristov. Gramsovi tiež zapne čo sa deje, vytiahnu ČZ 9 mm a začne strieľať, pričom sa pokúša ujsť hore na nástupište. V momente, keď je hore, na úpätie schodiska dobiehajú prví členovia GSG 9 , Grams sa otočí a strieľa. Prvou ranou trafí priamo do srdca nováčika skupiny, Michaela Newrzellu, ktorý bol na svojom úplne prvom zásahu. Ostatní opätujú streľbu, Grams cúva po nástupišti, je zasiahnutý do brucha a padá horeznačky do koľajišťa. Dvaja muži stoja pri ňom s napriahnutými zbraňami. Celá prestrelka trvala cca 10 sekúnd. Oboch zranených odvážajú vrtuľníky, ale obaja v noci zomrú.

Bomba vybuchuje na druhý deň. Predavačka z kiosku na nástupišti vypovedá, že videla, ako sa jeden z mužov zohol ku Gramsovi a z bezprostrednej blízkosti ho zastrelil. To vyzerá ako poprava, alebo pomsta a do behu sa dáva celá mašinéria, aby dokázala, čo sa vlastne stalo. Polícia si necháva túto informáciu pre seba. Na smetisku je príliš veľa kohútov (krajinské a spolkové ministerstvo vnútra, krajinský a spolkový úrad pre vyšetrovanie, generálna prokuratúra, BfV, GSG 9  a ďalší) a vznikajú nedorozumenia. Napríklad sa tvrdí, že boli zatknutí dvaja teroristi, ale pritom všetci svedkovia hlásia troch zatknutých. BfV totiž stále ešte dúfa, že bude môcť Steinmetza, sťaby informátora vrátiť do hry, ale to je blbosť, Steinmetz je prefláknutý. Noviny sa začínajú pýtať, kto bol záhadný tretí muž a všetky zasahujúce zložky sa dostanú pod tlak, že chcú niečo zatajiť a ich vyjadrenia už všetci berú s rezervou. Obhliadka Gramsovho tela prinesie správu, že smrteľná rana bola vystrelená z pištole priloženej priamo na hlavu. Ale vypálené znamenie od horúceho ústia zbrane sa nezhoduje ani s „Česka“ ako Nemci volajú české CZ 75, ani so zbraňami GSG 9... Čo teraz? Pri výsluchoch sa členovia GSG zaplietajú do vlastných tvrdení, prebiehajúce rekonštrukcie nepotvrdzujú ich verziu. A okrem toho, nesmú povedať nič o treťom mužovi, tým pádom sa zaplietajú do svojich tvrdení ešte viac. BfV sa jednoducho nepoučili z prípadu Proll, kedy túto teroristku súd oslobodil, práve kvôli manipulovaniu dôkazov BfV.

Týždeň po zásahu odstupuje spolkový minister vnútra Seiters. To vyvoláva ďalší tlak na celý vyšetrovací team a aby toho nebolo málo, na druhý deň vychádza Spiegel, kde sa prvýkrát verejne preberá možnosť popravy Gramsa príslušníkom GSG 9. Okrem toho, Seiters sa snažil vyvolať tlak na predsedu vlády a CDU Kohla. Obaja boli z tej istej strany, ale už iných frakcií a Seiters by sa rád stal kancelárom... Nevydalo. Kohlovi však neostane nič iné, ako počas prebiehajúceho vyšetrovania navštíviť kasárne GSG 9 a vysloviť im podporu....

Pretože protichodných informácií je už viac ako dosť, dozorujúce  štátne zastupiteľstvo zo Schwerinu sa rozhodlo požiadať o pomoc nestranných odborníkov. Univerzita v Zürichu, konkrétne katedra súdneho lekárstva má pomôcť s vyhodnotením stôp. Do Zürichu putuje hlava, ruky a časť brucha, kam bol Grams zasiahnutý, plus oblečenie a zbrane Gramsa a GSG 9. Prečo neposlali celé telo, netuším. Zürich má v prvom rade potvrdiť, alebo vyvrátiť, akou zbraňou bol vlastne Grams zabitý, pretože prvotná expertíza vylúčila obe. Švajčiarom sa podarí pomocou výstrelov do prasačej kože dokázať, že Gramsova „Česka“ je predsa len s vysokou pravdepodobnosťou oná zbraň, z ktorej vyšiel smrtiaci výstrel. Ak vystrelil sám Grams, na ruke musia byť dokázateľné zvyšky krvi a tkaniva.... Ibaže chyba lávky, pri prvej expertíze si BKA nebola istá, či sa naozaj jedná o Gramsa a tlačila na patológov, aby v prvom rade určili totožnosť. Tí teda umyli prsty mŕtvoly s alkoholom a vodou, dôkladne vyčistili a vzali odtlačky, ktoré dokazovali Gramsovu totožnosť. Tým pádom ale zničili akékoľvek ďalšie stopy.... Ukážkový príklad, ako sa nemá postupovať. Švajčiari si ešte všimnú polkruhovú odreninu na Gramsovej ruke. Podľa nich mohla vzniknúť pri násilnom odzbrojení Gramsa a to opäť otvára teórie o poprave. Švajčiari vykonali aj pokus, ktorý dokazuje ich teóriu, ale Nemci toto zmietli zo stola. Schwerin potvrdil samovraždu Gramsa a táto verzia obstála aj pred súdom. Bohužiaľ, nie všetko bolo prístupné verejnosti, príslušníci GSG 9 neboli úplne zbavení mlčanlivosti a človek sa nezbavil pocitu, že sa niekto niečo pokúša zaretušovať. Tuná máte celú chronológiu prípadu.

Toto ale boli posledné výstrely zo strany RAF.

RAF sa 20. apríla 1998 v osem stránkovom liste sama rozpustila. Doslovne sa píše: Mestská Guerilla vo forme RAF je históriou. Revolúcia vraví “bola som, som a budem!“

 

Postupne sú predčasne prepustení všetci doživotne odsúdení teroristi, ako poslední vyšli z väzenia Christian Klar roku 2010, Sabine Monhaupt roku 2011 a ako posledná Brigite Hogefeld. Len časť odsúdených teroristov sa dokázala stretnúť s obeťami a ospravedlniť sa (Bock, Hogefeld). Klar napr. zverejnil článok, kde opätovne tvrdí, že kapitalizmus musí byť zničený. Dokonca krátky čas pracoval ako poslanecký asistent poslanca za stranu „die Linke“. Do dnešného dňa nebolo dokázané, kto konkrétne zabil Bubacka, Schleyera a Ponto. Najmä v prvom prípade je kopa nejasností a v súdnom procese s Verenou Becker bolo takmer jasné, že spolupracovala s BfV... Do akej miery a odkedy, zostáva nejasné, rovnako ako celá úloha BfV.

Čo dodať na záver? Keď sa jedného prepusteného pýtali, či sa nechce ospravedlniť za svoje činy, odpovedal: "Ja síce chápem príbuzných obetí, ale vtedy bola vojna a teraz nie je“. 

Nuž, prakokot, len mu jednu prijebať...