Takže, v polovici 80-tych rokov nastupuje ďalšia, v poradí už 3. generácia RAF. BKA počíta, že celkovo k priamym členom patrilo cca 20 ľudí a k okruhu sympatizantov a pomáhačov asi ďalších 250 osôb. Problémom je, že BKA, alebo aj BfV menovite poznala možno len 10 osôb. K vodcom bol exaktne pripočítaný len Wolfgang Grams a Birgitt Hogefeld.
3. generácia bola úplne iná. Prísne dodržiavala pravidlá konšpirácie, okrem jednej výnimky nekomunikovala s novinami, nenechávala stopy.
Jej utajenie bolo také hlboké, že dokonca vznikol akýsi mýtus, že 3. generácia je len akýsi neexistujúci fantóm a identitu RAF si prisvojili tajné služby, aby si pod takýmto pláštikom vybavovali účty.... No, trochu pritiahnuté za vlasy, ale faktom je, že dodnes ani jedna z vrážd pripisovaná 3. generácii nie je vyšetrená, mená zodpovedných sa len tipujú a tým pádom neexistuje ani jeden odsúdený. Keď si to porovnáte s predchádzajúcimi akciami, je jasné, že RAF sa prudko a rýchlo sprofesionalizovala, pravdepodobne so zásadnou pomocou Stasi a možno aj ďalších tajných služieb. Zvláštne je, že na rozdiel od predchádzajúcich generácií nie je veľa stôp ani v archívoch DDR. Dovtedy mala Stasi celkom dobrý prehľad o aktivitách RAF a naraz nič?
Tou jedinou výnimkou, keď RAF komunikovala so žurnalistami, bol tzv. „Mai-papier“ (májový papier), ktorý RAF zverejnila v máji 1982. Hovorí v ňom o tom, že do budúcnosti plánuje presné a koordinované útoky proti špičkám imperializmu a snahe o akúsi internacionalizáciu (dnes by sme povedali globalizáciu) terorizmu a vytvorenie jednotného antiimperialistického frontu v západnej Európe. Dokázateľne existovala spolupráca s Action Directe vo Francúzsku, Brigade Rosse v Taliansku a CCC v Belgicku. Spolupráca spočívala predovšetkým vo výmene zbraní, pasov, tiež poskytovaní úkrytov a akejsi logistiky. Všetko toto sa dialo ešte pred nástupom internetu, osobne si myslím, že najmä v počiatočnom období, keď web bol naozaj nekontrolovateľný, by sa im takáto globalizácia mohla aj podariť.
Prvou obeťou, ktorá sa pripisuje 3. generácii, bol Ernst Zimmermann. Bol šéfom MTU (Motoren und Triebwerken Union) - firmy, ktorá vyrábala napríklad turbíny pre stíhačky Tornado, alebo motory pre tanky Leopard. Spôsob jeho vraždy bol až trápne jednoduchý. 1.2.1985 mu pri dverách jeho domu zazvonila falošná poštová doručovateľka a keď Zimmermann otvoril, jej komplic sa natlačil dnu. Zimmermannovu manželku zviazali vo vedľajšej izbe, jeho pripútali o stoličku a prečítali mu niečo ako rozsudok a popravili strelou do zátylku. Až do svojej smrti bol pre širšiu verejnosť neznámy.
8.8.1985 sa odohrá veľký bombový útok na US Air base Rhein Main. Viac ako 100 kg plastickej trhaviny, dodanej Action Directe, vybuchne v pripravenom Passate. Výsledkom sú dvaja mŕtvi, 11 zranených. V predvečer akcie ešte Hogefeld zbalila v bare mladého amerického vojaka Edwarda Pimentala. Krátko nato ho dodnes nezistený člen RAF popravil ranou do zátylku. Zmyslom jeho vraždy bolo dostať sa k jeho ID-karte, aby ďalší, rovnako dodnes nezistený člen RAF, mohol odstaviť auto na parkovisku základne.
V júli 1986 bol zavraždený ďalší vysoký manažér Karl Heinz Beckhurst. Bol šéfom vývoja koncernu Siemens a viceprezident Nemeckého atómového fóra. 9.7.1986 je Beckhurst zhruba o 7:30 na ceste do práce. Má vlastného šoféra a pancierové BMW. Krátko po opustení dedinky Strasslach vybuchne pod autom cca 10 kilová bomba, odpálená pomocou infračerveného senzoru. Sila výbuchu odhodí pancierové BMW na druhú stranu cesty, Beckhurst a jeho šofér sú okamžite mŕtvi. Neďaleko miesta činu je objavený list, v ktorom sa RAF k činu hlási a Beckhursta menuje ako zodpovedného za zbedačenie, vykorisťovanie a zničenie miliónov ľudí...
10.10.1986 RAF zavraždí ministerského radcu ministerstva zahraničných vecí Gerolda von Braunmühl. Po príjazde domov vystúpil z taxíka, pristúpili k nemu dve postavy a začali strieľať. Braunmühl sa ešte pokúsil utiecť a kryť sa za ďalšími autami, ale postrelený nemal šancu a jeden z teroristov ho dorazí ranou do hlavy. Na tomto je najhoršie to, že von Braunmühl bol vlastne až „druhosledový“ člen aparátu ministerstva zahraničia. RAF ho síce v liste objavenom blízko miesta činu menuje ako „centrálnu figúru agresívneho štátneho aparátu BRD“, ale on to nebol, RAF si ho vybrala preto, že nebol chránený a preto bol ľahko dosiahnuteľný...
30.11.1989, tri týždne po páde múru, je zavraždený Alfred Herrhausen, predseda predstavenstva Deutsche Bank. No a toto je presne ten čin, kde sa začali tvoriť legendy o „Fantóme RAF“, o neexistencii jej tretej generácie a konšpiračné teórie. Herrhausen bol v to ráno na ceste do práce. Viezol ho jeho šofér v služobnom a kvalitne pancierovanom Mercedese S 500. Vpredu a vzadu ho sprevádzali autá s ďalšími osobnými strážcami. Nebolo mu to nič platné. Bomba, ktorá vybuchla, ho zranila tak, (v podstate okrem ďalších zranení mal odtrhnutú nohu), že na mieste vykrvácal. Jeho šofér prežil s ľahšími zraneniami. Dva dni nato sa k činu prihlásila RAF a vo vyhlásení tvrdí, že „...históriou Deutsche Bank sa tiahne krvavá stopa dvoch svetových vojen a vykorisťovania miliónov a v tejto kontinuite vládol Herrhausen v tomto mocenskom centre nemeckého hospodárstva“. Ďalej vo svojom liste označila RAF použitú bombu ako „Hochladungsmine“ (mína so silne explodujúcou náložou), čo ale nezodpovedá pravde. Takáto bomba totiž vytvorí silnú tlakovú vlnu, šíriacu sa od stredu, pričom po ceste tlaková vlna láme a trhá všetko, čo jej príde do cesty. Auto, aké mal Herrhausen, by ale takej bombe malo odolať.
Nálož bola umiestnená na nosiči bicykla, opretom o stĺpik vedľa cesty. Na stĺpiku pred ním bola umiestnená fotobunka. Keď prechádzalo prvé auto, pasca pravdepodobne ešte nebola aktivovaná, od fotobunky viedol v ceste zaliaty drôt (asi týžden pred atentátom ľudia maskovaní ako cestní robotníci vyrezali do cesty drážku, do ktorej ho položili a viedli do blízkeho lesíka). Prvé auto útočníci nechali prejsť a fotobunku zapojili až po jeho prechode. Nálož mala vložku z medi, ktorá sa výbuchom zdeformovala a dokázala preraziť pancierovanie mercedesu, pričom na kusy trhala oceľovú konštrukciu, ktorá sa tým menila na smrteľný dážď šrapnelov. Dovtedy sa útoky RAF vyznačovali skôr zbesilosťou, zúrivosťou, početným nasadením mužstva a ženstva. A samozrejme, niečo iné je postaviť niekde v garáži bombu, alebo odpáliť niekde Semtex ako v prípade Alexandra Haiga alebo Beckhursta. Ale toto bolo niečo iné. Celý systém bol veľmi precízny, vrátane načasovania a uhlu výbuchu, plus k tomu spúšťač vo forme fotobunky. Proste nesedelo to k štýlu RAF. Celý systém musel byť vyskúšaný a nakalibrovaný... Ale kde chcete niečo také skúšať v husto obývanej západnej Európe?
Podobná zbraň sa objavila až roky neskôr v Iraku, kde od roku 2005 stála život stovky amerických vojakov. Podľa analýzy US-Army a CIA sa podobná zbraň objavila prvýkrát koncom 80-tych rokov v Libanone. Podľa rešerší ARD (prvý verejnoprávny kanál nemeckej televízie) bol takou bombou zabitý libanonský prezident, len týždeň pred útokom na Herrhausena. Takže mala RAF podporu Hizballahu??? Alebo až v Iráne? Pretože Američania v Iraku objavili sklady plné oných medených vložiek a IR fotobuniek, ktoré vyzerali ako kamene, pôvodom z Iránu.
Podľa rešerší ARD existovala akási teror bunka tiež v Dánsku. Šéf tajnej služby „Hnutia za oslobodenie Palestíny“ ju prerobil na akúsi logistickú základňu pre všetky možné teror skupiny v Európe. S takmer 100 %-nou istotou z tohto zdroja pochádzala aj bomba, ktorá zabila Herrhausena.
Samozrejme, okamžite sa vyrojili konšpiračné teórie. Herrhausena nechali vykrvácať vlastní bodyguardi a za celým atentátom stála CIA... Prečo? Deutsche Bank pod vedením Herrhausena práve úspešne zavŕšila akvizíciu jednej anglickej investičnej banky, stala sa 9. najväčšou bankou na svete. A vraj začala fušovať Amíkom do remesla a bolo ju treba umravniť. Okrem toho hovoril Herrhausen otvorene o nutnosti odpustenia dlhov rozvojovým ekonomikám, čo by niektorým US- bankám prinieslo problémy. No hej, ale to sa dalo určite spraviť inak, než vraždou. Každopádne, teda podľa mňa, ide táto vražda na konto RAF. Bombu dostali z Libanonu/Palestíny cez dánsku logistickú centrálu...
27.7.1990 prežil bombový útok (klasickou plastickou trhavinou) Hans Neusel, štátny sekretár ministerstva vnútra. Mal šťastie, aj táto bomba sa spustila fotobunkou, ale bomba bola zameraná na dvere spolujazdca. Pretože mal však šofér voľno, Neusel šoféroval sám. Na obrázku môžete vidieť rozdiel medzi účinkom klasickej trhaviny a nálože, ktorá zabila Herrhausena.
Počas prvej vojny v zálive vypália minimálne 3 osoby viac ako 250 rán ponad rieku Rýn na budovu amerického veľvyslanectva. Asi 60 rán veľvyslanectvo aj trafilo, ale spôsobilo len mierne škody.
Same, same but different ako útok na Herrhausena bol aj ďalší atentát, ktorého obeťou sa stal Detlef Karsten Rohweder. Rohweder bol šéfom Treuhandanstalt... A to bolo čo? Há, detiská moje osprostené? Kto čítal moje predchádzajú články pozorne??? Kto sa prihlási? FunkCIA ruku dolu, ale inak? Ajka zasa rozmýšľa o bohviečom... Ogrgelko ani Ty??? Dr. Ilko? Ništa, ništa??? Tak dobre... Treuhand bola inštitúcia, ktorá mala za úlohu sprivatizovať majetok DDR. Teda to, čo sa u nás riešilo formou kupónovej privatizácie, sa v Nemecku riešilo priamym predajom. Netreba si robiť ilúzie, že by sa dialo všetko s kostolným poriadkom. Často sa kupovali fabriky len preto, aby sa Wessies dostali k ich zákazníkom, poprípade zdrojom a následne sa zatvárali. Rohweder bol byrokrat a Fachidiot. Všetko, čo bolo zo západu, bolo dobré, všetko čo bolo z východu, bolo bakané. 98% priemyslu DDR odkúpili Wessies, čiže nepriateľov si narobil viac než dosť a bol prirodzeným cieľom pre RAF. BKA to videla rovnako, preto dostal ochranku, jeho susedia boli upozornení, aby akékoľvek zvláštnosti v susedstve hlásili, plus okná na jeho dome boli vymenené za nepriestrelné. Ale len tie na prízemí, na poschodí ich Rohweder z nejakých osobných dôvodov odmietol vymeniť.
Veľkonočný pondelok v roku 1991 pripadol na 1. apríla. Zhruba okolo 23:30 padnú tri výstrely. Hneď prvý zabije Rohwedera, druhý rozdrví lakeť jeho ženy a tretí sa zavŕta do knižnice. Ešte v tú noc vyšetrovatelia nájdu v blízkej záhradkárskej kolónii záhradnú stoličku, ďalekohľad, deku (na ktorej sa nájde vlas, ktorý sa dlho po rokoch podarí priradiť Wolfgangovi Gramsovi) a list, v ktorom sa k činu prihlási RAF. Podľa munície išlo o štandardnú útočnú pušku belgickej výroby typu FN-FAL. Rovnakými zbraňami bolo ostreľované veľvyslanectvo USA. Strelec strieľal na vzdialenosť 63 metrov, sprava doľava a zdola nahor. Práve kvôli tomuto sa tvrdí, že to musel strieľať vycvičený strelec, ktorý mal naozaj prax a dokázal počítať aj s odchýlkou strely pri prekonaní okna... A teraz by som sa rád spýtal miestnych military expertov. Je taký zásah na takú vzdialenosť, s takou výzbrojou a muníciou, za takých podmienok naozaj výnimočný? Každopádne, konkrétna zbraň nebola nikdy nájdená, strelec po čine pravdepodobne opustil miesto činu peši, preliezol pár živých plotov a pravdepodobne – podľa vyšetrovateľov – odplával cez Rýn, alebo plával s prúdom a tam sa aj pravdepodobne zbavil zbrane...
Rohweder bol poslednou obeťou RAF. Ale ticho okolo RAF ešte nebolo dlho...
