Novým vodcom sa stáva Siegfried Haag. Tiež advokát, ktorý sa angažoval pri obhajobe prvej generácie. Do palestnínskych výcvikových táborov v Jemene odlieta ďalšia várka členov RAF. Jemen je v tej dobe vyslovene komunistický a organizácie ako OOP tu majú v podstate raj na zemi. Baader tlačí na svoje oslobodenie z väzenia za každú cenu a do ilegality odídený Haag to tlmočí ďalej.

V novembri 1976 polícia zatkne Haaga. Ten medzitým pôsobí ako kuriér medzi jednotlivými bunkami RAF a šéfmi zo Stammheimu. V jeho aute nájde polícia dokumenty často písané pomocou kódov alebo šiframi. V papieroch sa nájdu zmienky o akcii „margarín“, alebo o potrebe vysledovať dennú rutinu HM, Baader sa pýta, kde sa dá niekto „zabunkrovať“ a hlavný cieľom je „big raushole“... V spätnom pohľade sú to v hrubých rysoch načrtnuté udalosti toku 1977.

BKA sa pod vedením Horsta Herolda snaží pomocou počítačov o vyfiltrovanie adries, evidenčných čísiel áut a jednotlivých osôb, ktoré by mohli mať nejaký vzťah k RAF. Akcia „Margarine“ je krycím názvom pre atentát na Segfrieda Bubacka (vtedy populárny druh margarínu mal názov SB). Buback sa stal spolkovým generálnym prokurátorom a ako taký bol priamo zodpovedný napríklad za podmienky vo väzení. Nemal byť nikdy unesený, zo strany RAF a najmä Baadera to bola čistá pomsta.

7.7. 1977 bol Buback na ceste do práce. Ochrana osôb ešte vtedy nebola tak prepracovaná ako dnes. Preto Buback sedel vpredu, vedľa svojho vodiča v služobnom nepancierovanom mercedese, vzadu sedel jeho osobný strážca (neozbrojený). Na križovatke sa k nim pripojil motocykel Suzuki....Akonáhle skočila zelená, vzadu sediaca osoba (podľa očitých svedkov žena), zdvihla samopal a začala strieľať... Auto sa pomaly pohlo, prešlo križovatkou, kde sa zastavilo o obrubník. Šofér vypadol z dverí a skonal priamo na mieste činu, rovnako ako ochrankár a Buback. RAF prvýkrát zavraždila vysokopostaveného funkcionára republiky spolu s jeho ochrankármi. Toto bolo tak trochu prelomom, pretože do tej doby sa RAF stránila akejkoľvek akcie proti „obyčajným ľuďom“. 3.5.1977 polícia zatkne dvoch podozrivých. Je ňou Verena Becker a Günther Sonnenberg. Verena patrila k „Bewegung 2. Juni“, v roku 1972 bola zatknutá, potom v roku 1975 vymenená spolu s ďalšími zločincami za Petra Lorenza, odletela do Jemenu, kde sa pridala k RAF. Jej zatknutie bolo tiež zvláštne. Polícia dostala anonymnú informáciu, že niekde v kaviarni v meste Singen sedia teroristi. Obyčajní pochôdzkári sú vyslaní skutočnosť preveriť. Legitimujú mladý párik, tí však vraj majú pasy na hoteli. Odchádzajú spolu z kaviarne, teroristi zahája paľbu, obaja policajti sú ťažko zranení. Teroristi nasadnú do auta a začne klasická naháňačka.  Pri  blízkej rieke obaja teroristi opúšťajú auto a začne divoká prestrelka. Jeden z policajtov, pretože mu vraj došla munícia, sa preplazí k autu teroristov, na zadnom sedadle nájde Heckler & Koch a s ním postrelí Sonnenberga do hlavy. Becker je tiež postrelená a zatknutá. Následná expertíza dokáže, že je to zbraň, ktorou bol zastrelený Buback a jeho dvaja sprievodcovia. V podstate jasný prípad, ale zo smrti Bubacka sú v konečnom dôsledku obvinení traja muži a do dnešného dňa nie je 100% dokázané, kto sedel na motorke a kto strieľal. Veľa vecí naznačuje, že to bola práve Verena Becker, ale žiaden súd jej to nemohol dokázať. Skôr naopak, zdá sa, že Verena Becker bola aspoň čiastočne informantkou BfV. Všetci preživší členovia RAF sa zásadne nevyjadrujú k tomu, kto bol konkrétny vrah, ostáva teda len hádať. Verena je na slobode a odmieta akýkoľvek kontakt. O prípade Buback a o Verene Becker by sa dal napísať celý článok, ale ako som spomínal na začiatku, nepôjdem úplne do hĺbky, možno neskôr niečo napíšem. Každopádne, história RAF je od začiatku spätá na jednej strane s bojom, na strane druhej so spoluprácou s rôznymi tajnými službami. BfV ale určite nezohral len a len pozitívnu rolu. Bubackov syn, mimochodom profesor prírodných vied, napísal výbornú knihu.

Kto by si myslel, že zneškodením Becker a Sonnenberga bola narušená akcieschopnosť RAF, kruto sa mýlil. Ako to už tak chodí, do okolia RAF sa dostávajú často potomkovia „dobrých“ rodín  zo strednej a vyššej vrstvy. Jednou z nich bola aj Susanne Albrecht. Otec bol vyhľadávaným odborníkom na morské právo, rodina žila vo vile vo fajnovej štvrti. Susanne v podstate rebelovala proti rodičom (je známy jej výrok „pred chvíľou tu bol holokaust a vy si staviate bazén“) od puberty a od jej 18-ich narodenín mala s rodičmi len sporadický kontakt. Silne sa angažovala v ľavicovom hnutí a pohybovala sa medzi sympatizantami RAF. To, čo ju preradilo medzi členov, boli známosti jej otca. Medzi rodinných priateľov Albrechtovcov patril Jürgen Ponto, šéf Dresdner Bank. RAF sa rozhodla uniesť ho a použiť na vydieranie spolkovej vlády. V tom čase existoval pre RAF len jediný cieľ. Dostať Baadera a spol. z basy (ako povedal jeden expert, kľudne sa mohli premenovať na BBF – Baader Befreiungsfraktion – Frakcia oslobodenia Baadera). Susanne sa párkrát ohlási rodičom, požiada otca, že sa chce stretnúť so „strýkom Jürgenom“, ktorého pozná odmalička. Ponto vie, že Susanne odišla z domu, ale dúfa, že situácia sa vracia do normálu a chce pomôcť starému priateľovi. 30.7.1977 si Suzanne na návštevu Ponteovcov neočakávane so sebou prinesie dvoch sprievodcov. Je to Brigitte Monhaupt a Christian Klar. Pokúsia sa Ponta uniesť, ten sa bráni a Klar strieľa. Ponto ešte v ten večer umiera. Páchateľom sa podarí utiecť, Susanne Albrecht odchádza do ilegality. Asi až teraz pochopila, že pre RAF bola len niečím ako „door-opener“. Po čase je doslovne vyhodená z RAF. Pomocnú ruku podala MfS z DDR, Susanne sa presídli do DDR, kde dokonca vyučuje na vysokej škole. Vydá sa, má dieťa. Jedna kolegyňa ju spozná a túto informáciu si nenechá pre seba. Stasi v spolupráci s KGB ju „premiestnia“ spolu s manželom do mesta  Dubno, centra výskumu jadrovej energie. Odtiaľto je aj toto video, ktoré ukazuje jednu z najhľadanejších teroristov RAF, ako v Dubne spolu so svojimi východonemeckými kolegami oslavujú fašiangy. Zatknutá a súdená je až po roku 1990. Viacerí žurnalisti sa snažia dokázať, že Susanne bola viac obeťou, než aktívnym teroristom, ale mne to príde ako s Kaliňákom a únosom Vietnamca. Buď bola totálne blbá a neschopná, alebo dobre vedela, do čoho ide...

Ďalšou potenciálnou obeťou, ktorú vytipoval BKA (a samozrejme RAF) bol Hans-Martin Schleyer. Nesympatický človek, ale to je predsa len aj pre RAF málo. Schleyer napr. v roku 1933 vstúpil do SS, ktoré o 4 roky neskôr opúšťa na protest, že členmi sú aj niektorí „alten Kamaraden“, ktorí majú minimálne polovičný židovský pôvod. Vedeniu SS vyčíta nedostatočné nadšenie pre nacionálny socializmus. Počas vojny vyštuduje právo, bojových akcií sa nezúčastní. Po vojne je tri roky internovaný, následne nastúpi do Mercedesu, kde to dotiahne až na člena predstavenstva zodpovedného za sociálne a personálne otázky. Následne sa stáva prezidentom „Zväzu nemeckého priemyslu“ (DBI) a hlavne prezidentom „Zväzu nemeckých zamestnávateľov“ (DBA), organizácie združujúcej väčšinu zamestnávateľov v BRD. V podstate je niečo ako „capo di tutti capi“ nemeckého priemyslu. Pretože vtedy priemysel ešte nebol tak globalizovaný, priamo tak zastupuje záujmy rodín ako Porsche, Piëch, Quandt, Boss, Merck, alebo bratov Dasslerovcov. No a takýto cieľ je pre RAF už naozaj zaujímavý. Ako som spomenul, Schleyer bol vytipovaný ako ďalšia obeť aj BKA a BfV. Zvýšená ochrana spočívala v monitorovaní jeho domu, pridelení ďalších ochrankárov a... to bolo asi tak všetko. Prekvapujúce je, že Schleyer, ktorý mal výborné kontakty v Mercedese, nedisponoval pancierovou limuzínou (pre military expertov – vozidlom s balistickou ochranou).

5.9.1977 sa kolóna so Schleyerom dostane do pasce. V uličke pred ním prudko zacúva iný mercedes. Schleyerovo auto do neho jemne ťukne, nasledujúci mercedes s bodyguardami zasa narazí do jeho auta. Teroristi začnú paľbu (link je na scénu z filmu Baader-Meinhoff komplex, ale jej autenticitu potvrdil aj Hans-Peter Bock, účastník tohto únosu, tu je foto z miesta činu. V detskom kočíku mala členka RAF schovanú zbraň). Únoscovia vypálili celkom 119 striel, jeden z policajtov bol zasiahnutý celkom 60 x... Pri intenzite tejto streľby je takmer zázrakom, že Schleyer zostal nezranený. Únoscovia ho natlačia do mikrobusu a v jednej podzemnej garáži zmenia auto. Schleyer nakoniec skončí v anonymnom vežiaku, vo vstavanej skrini, izolovaný molitanom. Večer sa na národ obráti kancelár Helmut Schmidt. Od prvého momentu neexistovala možnosť vymeniť HMS za 4 väzňov zo Stammheimu. RAF pošle  novinám prvé video, v ktorom Schleyer žiada o svoju výmenu.

Opäť sa dá povedať to, čo minule. O únose Schleyera sa napísali knihy, stovky článkov, točili sa filmy, na youtube nájdete mrte dokumentov, preto len stručne. Polícia sa medzitým rozbehla na plné obrátky. BKA správne odhadlo, že únoscovia neopustili Köln, preto všetky sily sústredili sem. Vytipovali si markanty (podzmená garáž, výťah, anonymný vežiak, platba v hotovosti  a pod.) a pomocou počítačov hľadali možné úkryty. A ako x-krát predtým a x-krát potom všetky informácie naozaj správne vyfiltrovali, ale nedokázali správne vyhodnotiť. Dokonca z nejakého miestneho oddelenia polície dostali fax, že by dotyčný mohol byť tam a tam... Nik si ho nijako nevšimol...

RAF a vláda BRD, reprezentovaná Helmutom Schmidtom medzitým hrajú dokola tú istú hru. RAF sem-tam pošle nejaké video, reku pustite našich, pustíme vám tohto, Schmidt odpovie, že ani bohovi, tak to zopakujú ešte párkrát. Medzitým Schleyera viackrát prevezú, nakoniec ho držia v jednom byte na predmestí Brusselu. V Stammheime izolujú väzňov, zakážu návštevy advokátov, odoberú im rozhlas, TV a pokúsia sa aj zvukovo izolovať cely. Schleyerov syn sa pokúsi vyjednávať s RAF sám, dojednal si schôdzku, chcel ponúknuť výmenou za otca 10 miliónov DM (na dnešné peniaze je to asi 20 Mio Eur), ale cesta mu bola BfV znemožnená. Následne sa obrátil na Ústavný súd, kde chcel dosiahnuť, aby vláda BRD chránila život jeho otca, rovnako ako životy eventuálne ďalších obetí RAF. Ústavný súd to zamietol...

RAF videla, že so Schmidtom nehne, posielať Schleyera naspäť po kúskoch sa jej – asi – nechcelo (ono je rozdiel držať niekoho v utajení v konšpiračnom byte a rovnako potichu mu tam odrezať malíček, alebo ucho, alebo... tak sa pokúsila zvýšiť tlak na Schmidta inak. Bock a Monhaupt letia cez Jemen (a samozrejme cez Ostberlin) do Bagdadu, kde sa stretnú s Wadi Haddad. Wadi je bývalý detský lekár, teroristický expert  Popular Front for the Liberation of Palestine (PFLP) a tiež agent, alebo spolupracovník KGB a aj MfS. Ten na zvýšenie tlaku ponúkne dve opcie. Obsadenie nemeckého veľvyslanectva v Kuvajte, alebo únos lietadla Lufthansy... Delegácia RAF sa rozhodne pre druhú možnosť, napriek tomu, že táto akcia sa obracia proti nevinným, čo doteraz striktne odmietali. Ale snaha dostať prvú generáciu z basy ospravedlňuje všetko.

13.10.1977 unášajú 4 palestínski ozbrojenci pod velením „cpt. Martyr Mahmud“ lietadlo Lufthansy pokrstené ako „Landshut“ na linke z Mallorky do Frankfurtu. Na palube je 5 členov posádky a 82 pasažierov,  vrátane malých detí. V Bonne sa opäť stretáva krízový štáb. Schmidt interne zopakuje, že BRD sa nenechá vydierať a členov RAF nevymení. RAF sa však naozaj podarilo vystupňovať tlak na vládu. Zatiaľ čo tvrdý postoj vlády pri únose Schleyera verejnosť chápala a akceptovala, tak pri 82 nevinných ľuďoch to už tak jednoznačné nebolo. Znovu by sa o únose dal napísať článok, koniec koncov, filmy a knihy existujú a o zásahu GSG 9 by asi lepšie porozprávali miestni military historici, preto zas len stručne. Plán bol doletieť do Adenu v Jemene, tam vystúpiť so všetkými rukojemníkmi, stratiť sa niekde v meste a vyjednávať. Samozrejme, keď sa niečo má posrať, tak sa poserie. Po dotankovaní v Ríme a na Cypre Landshut pristáva v Dubai. Tu miestny šejk odmieta dať povolenie na dotankovanie, pokiaľ teroristi neprepustia ženy a deti. Cpt. Martyr Mahmud ho posiela do riti. Medzitým z Nemecka vyštartovalo lietadlo, na palube ktorého bol Hans-Jürgen Wischnewski, kancelár vlády (niečo ako minister bez kresla) a zvláštny vyslanec Helmuta Schmidta. Na palube lietadla je aj veliteľ GSG 9 Ulrich Wegener a „Ben Wisch“ (ako znie Wischnewskeho prezývka pre jeho dobré kontakty v arabskom svete) sa pokúša dojednať, aby Nemci mohli zasiahnuť na cudzej pôde. Po tom, čo Mahmud pohrozil zastrelením jednej cestujúcej, šejk umožnil dotankovanie a odlet lietadla smer Aden... Tu malo všetko skončiť, ale Rusom, ktorí v komunistickom Jemene mali veľké slovo, to bolo celé už trochu moc a trvali na tom, aby lietadlu nepovolili pristátie. Miestny diktátor sa podvolil, pristávaciu plochy zatarasili tanky a nákladiaky. Bohužiaľ, Landshut už letel v podstate na výpary, takže pilotom neostalo nič iné, len lietadlo posadiť do piesku, medzi štartovaciu a pojazdovú dráhu... Tu zažil „Cpt. Martyr Mahmud“ najväčší šok. Bolo mu oznámené, že z lietadla nevystúpi, nik si ho tu neželá, palivo nedostane a celkovo, nech sa vzdá a bude pokoj... mno... medzitým ozajstný kapitán Jürgen Schumann po dohode s Mahmudom robí obhliadku lietadla. Na chvíľu sa stratí z dohľadu, pravdepodobne sa pokúsil vyjednávať s jemenskými vojakmi... Po nejakom čase sa vracia, Mahmud ho obviní zo zrady a zastrelí. Po tomto konečne Jemenci lietadlo dotankujú a umožnia mu odlet... Schumanna narvali na stojáka do skrinky v zadnej časti lietadla. Cieľ Mogadišo, Somálsko...

Medzitým odletelo z Nemecka ďalšie lietadlo s komandom GSG 9 na palube a snaží sa kopírovať let Landshutu.

V Nemecku medzitým stúpa tlak na Schmidta. Ono - jedna vec je čeliť synovi z bohatej rodiny a zastávať tvrdú líniu, že teda nech sa aj na hlavu postaví, Baader z basy nevyjde a druhá, keď vám pred úradom stoja absolútne nezúčastnení príbuzní rukojemníkov a tvrdia, že 82 životov je predsa viac ako 11 odsúdených teroristov, alebo chlapček, ktorému otec zavesil na krk ceduľu s nápisom „Pán spolkový kancelár! Vráťte mi moju mamičku“ ... Schmidt sa osobne stretol tak s príbuznými rukojemníkov, ako aj osobitne s vdovou po Jürgenovi Schumannovi. Všetkých ubezpečil, že pracujú na riešení, ale výmena nepripadá do úvahy...

Medzitým „Ben Wisch“ dorazí do Somálska a pokúša sa získať povolenie na nasadenie GSG 9. Somálsky prezident Siad Barre najprv striktne odmieta, ale po praktickej ukážke a pravdepodobne prísľube finančnej pomoci (Helmut Schmidt to neskôr okomentoval „Dopredu sme mu nič nesľúbili. Ale ked všetko dopadlo dobre, tak to, čo sme nesľúbili, sme vyplatili. Dostal peknú rozvojovú pomoc.“) Málo známym faktom je, že vtedajší US prezident Jimmy Carter tiež poslal Siad Barremu list s prosbou, aby umožnil zásah na jeho pôde. Každopádne, Nemci ho trochu ojebabrali, tvrdili, že únoscovia sú tiež Nemci, takže pasažieri Nemci, lietadlo je nemecké, únoscovia Nemci... bolo by pekné, keby to Nemci aj ukončili. Keď na to Siad Barre prišiel, bol dosť nahnevaný, ale prísľub navýšenia rozvojovej pomoci mu pomohol vrátiť dobrú náladu.

V koži Helmuta Schmidta by nechcel byť ani John Malkovich. Vedel, že ak operácia zlyhá, alebo ak bude priveľa mŕtvych, tak po prvé si on a celá SPD bude môcť pobaliť kufre a po druhé, Hans-Martin Schleyer to bude mať tiež spočítané, tak či tak. V tom čase bol v moci únoscov už 40 dní.

Každopádne, Schmidt dal akcii zelenú. 18.10.1977 o 00.05 začína akcia. V Bonne všetci netrpezlivo čakajú na výsledok. Konečne sa ozve „Ben Wisch“ so správou, že operácia prebehla a nik z rukojemníkov nebol zranený...

Správu prinášajú všetky nemecké rozhlasové a televízne stanice. Zdá sa, že všetko je na dobrej ceste. Ráno ale príde šok, RAF netreba nikdy podceňovať.

Okolo 08:00 pri rannej kontrole v Stammheime nájdu dozorcovia mŕtveho Andreasa Baadera, Jan-Carl Raspeho a Gudrun Ensslin. Irmgard Müller nájdu pobodanú, s ťažkými zraneniami.