Na najvyššom poschodí Stammheimu postupne koncentrujú celú špičku RAF. Najmä pre Meinhoff to bolo vyslovené vyslobodenie. Pretože sa štát chcel vyhnúť podobnému fiasku ako pri Proll, prešiel zasa do opačného extrému. Všetci sú na jednej chodbe, na celách majú rádiá, TV, denne čerstvú tlač a knihy podľa vlastného výberu. Môžu sa navštevovať na celách, 8 hodín denne tráviť spolu a pripravovať sa na proces. Rovnako majú k dispozícii terasu, znovu len a len pre nich. Boli porušené 2 sväté zásady väzenstva: muži a ženy nesmú byť spolu a obvinení z toho istého skutku musia byť navzájom izolovaní.
Pokračujú časté návštevy advokátov. Tí sa stávajú aj kuriérmi, vynášajú správy a rozkazy členom RAF na slobode. Zároveň sa snažia burcovať verejnú mienku tvrdením o príšerných podmienkach vo väzení. Ľudia sú jebnutí, takže časť tomu verí a vychádza do ulíc demonštrovať podporu RAF. Väzni okrem toho vstupujú do protestnej hladovky. V podstate sa vtedy chovali ako sekta. Pravidelné váženia, váha bola hlásená Baaderovi a Enslinn, kto nechudol dostatočne rýchlo, bol vystavený tlaku a mobbingu. Pri najťažších prípadoch väzenská správa prikročí k nútenej výžive.
Obhajcom sa medzitým podarí Meisterstück. Navštíviť Baadera prichádza Jean-Paul-Sartre, najväčší žijúci filozof. Nejako si s Baaderom nepadli do oka, Sartre ho mal označiť ako „asshole“. Napriek tomu referoval o úbohých podmienkach v ktorých je Baader väznený. Vraj nemá ani lôžko. Sartre si totiž pomýlil návštevnú miestnosť s celou....
V novembri 1974 zomiera na následky podvýživy Holger Meins (ak si spomínate bol to ten človek, čo ako ročníkovú prácu nakrútil film s návodom na výrobu Molotovovho koktejlu). V čase smrti vážil len 39 kg. Stalo sa to cez víkend, väzenský lekár nebol prítomný, inú starostlivosť mu odmietli poskytnúť, aj to nútené vyživovanie brali bachari a lekári len tak, aby sa nepovedalo. Proste štát robil všetko preto, aby proti sebe poštval vlastných občanov. Podpora RAF dosahuje svoj druhý vrchol. (Tu sa musím ospravedlniť. V jednom z minulých článkov som písal, že na pohreb Baadera prišiel aj Rudi Dutschke a pozdravil ho so zaťatou päsťou a heslom „Der Kampf geht weiter - Boj pokračuje". V skutočnosti sa Dutschke ukázal na pohrebe Holgera Meinsa).
Ako odpoveď na túto smrť prejde „konkurenčné“ Hnutie 2. júna (deň smrti Bruna Ohnesorga) do akcie. Navštívia sudcu Drenkmanna v snahe uniesť ho. Pretože to bolo živelné, v trme-vrme padne výstrel a sudca ešte v ten deň zomiera. Do dnešného dňa za jeho smrť nebol nikto súdený. V súdnom procese v roku 1986 nedokázali jednoznačne prisúdiť vinu konkrétnemu človeku.
„Hnutie 2. júna“ však dá nepriamo návod RAF ako postupovať pri snahe oslobodiť svojich súdruhov z väzenia. 25.2.1975, 3 dni pre voľbami unesú Petra Lorenza, kandidáta CDU na starostu Berlína. Hnutie ako výmenu za jeho oslobodenie požaduje prepustenie 5 teroristov (nie členov RAF), 20 000 DM v hotovosti pre každého z nich a odlet z Nemecka do krajiny podľa ich výberu. V Bonne je zvolaný krízový štáb, SPD ústami Helmuta Schmidta odmieta ustúpiť vydieraniu, CDU je opačného názoru. Napokon sa presadí CDU a z Frankfurtu odlieta lietadlo smer Jemen. Lorenz je prepustený a CDU oslavuje. Bolo to ale víťazstvo Pyrrhovo.
Za pomoci súdruhov z Palestíny obsadzuje komando RAF nemeckú ambasádu v Stockholme. Požadujú prepustenie 4 veliteľov plus ďalších 23 členov RAF (áno, tu vznikol výraz „Stockholmský syndróm“). Do budovy nakluše polícia, jeden z teroristov drží pred sebou vojenského pridelenca Andreasa von Mirbach a chladnokrvne ho zastrelí. V Bonne opätovne zasadá krízový štáb, ale spolkový kancelár Helmut Schmidt odmieta ustúpiť so slovami „Meine Herren, mein ganzer Instinkt sagt mir, dass wir hier nicht nachgeben dürfen.“ On bol celkovo veľmi sympatický človek. Intelektuál, ľavičiar, perfektný rétor, ale hlavne pragmatik skoro až Bismarckovského razenia. Okrem iného stelesňoval zarytého fajčiara, ktorý fajčí jednu od druhej (nemčina na to má výraz „Kettenraucher), denne to vraj bolo 80- 100 cigariet a to až do svojej smrti v požehnanom veku 96 rokov.
Medzičasom rozmiestnia teroristi po celej budove trhaviny a nechávajú si len 6 rukojemníkov. Keď Bonn odmietne pristúpiť na ich požiadavky, okolo 22:20 demonštratívne, pri otvorenom okne popravia Heinza Hillegaarta. Krátko nato, pravdepodobne z nepozornosti, explodujú všetky nálože. Kto môže, uteká z budovy, preživší teroristi priamo do otvorenej náruče švédskej polície, dvaja teroristi na následky zranení po výbuchu zomierajú.
Napriek všetkému idú prípravy na proces ďalej. Nemecký parlament schvaľuje zákony, umožňujúce dlhú vyšetrovaciu väzbu, možnosť vylúčiť niektorého obhajcu a podobne. Na základe týchto zákonov sú hneď traja obhajcovia pre podozrenie (správne) zo spolupráce s RAF, vylúčení z procesu.
21.5.1975 sa proces konečne začína. Obžaloba má 350 strán a má byť vypočutých viac ako 150 svedkov. Kamery vo vnútri súdnej sály sú zakázané, ale celý proces sa od slova do slova nahráva. Ako obyčajne, obžalovaní sa snažia vyrobiť z procesu divadlo, pre nich je to celé len „fašizmus“. Neobhajujú sa, ale naopak, útočia na spoločnosť, najmä Meinhoff sa jej snaží dokázať „vrodený“ fašizmus. Ešte raz podotýkam, že medzi obhajcami sedí Otto Schilly, budúci spolkový minister vnútra. Kvôli neustálemu rušeniu obžalovanými a ich advokátmi, len čítanie žaloby trvalo viac ako 3 mesiace.
Štát chcel dosiahnuť rozsudok za každú cenu a preto napr. porušil aj sväté právo obžalovaných a návštevné miestnosti, v ktorých sa radili so svojimi advokátmi, boli odpočúvané. Oveľa neskôr vyjde najavo, že odpočúvané boli aj cely a väzni boli 24 hodín pod dohľadom. Advokáti im zasa prepašovali komunikačné zariadenie, pomocou ktorého sa mohli voľne rozprávať. Neskôr sa príde na to, že im prepašovali aj zbrane.....
Počas procesu sa mení postavenie a osobnosti obžalovaných. Najviac Ulrike Meinhoff. Tá má za sebou 8- mesačnú samotku, plus, ako sme si povedali, k RAF sa dostala skôr náhodou, jedným impulzívnym rozhodnutím. Bola považovaná za menej militantnú, menej oddanú boju RAF. Vo väzení dochádza k čistej šikane, spoluväzni jej nadávajú do zradkýň, nebavia sa s ňou, spochybňujú jej odhodlanie a podobne. Ulrike je izolovaná dvojnásobne. Nakoniec to nevydrží a 9.5.1976 sa vo svojej cele obesí. Objavená je až ráno. Ked uvážime, že cely boli pod neustálym dohľadom, je otázne, prečo nik nezakročil....
Pre RAF to bol dar z nebies. Ako Ulrike predtým neznášali, teraz sa ňu vrhli, začali ju vynášať do nebies a tvrdiť, že to bola vražda. Advokáti ich v tom podporujú, časť verejnosti opäť vyjde do ulíc.
Každopádne, proces pokračuje a nakoniec 28.4.1977 sú obžalovaní uznaní vinnými zo 4 vrážd, 34 pokusov o vraždu a ďalších závažných zločinov. Rozsudok znie - doživotie.
Takže, velenie Prvej generácie máme v bezpečí v super väznici v Mannheime, tak by snáď už mohol byť kľud....
Denkste.... (to si len myslíš)
Pred Nemeckom stojí jedna z najťažších skúšok, „nemecká jeseň roku 1977“
