Zvyšku RAF začal byť Západný Berlín malý, tak sa presídlili do BRD.  V tom okamihu za členov RAF počítal BKA (Bundeskriminal Amt - Spolkový kriminálny úrad) skupinu cca 20 osôb, ktorej neskôr prischol názov „Erste Generation“ (prvá generácia). Tvrdým jadrom bol Baader so svojou priateľkou Enslinn, mozgom a organizátorom bol Mahler a akýmsi ideológom hnutia bola Meinhoff. Tá mala vo všeobecnosti trochu iné postavenie. Zo začiatku bola menej militantná, viac rozmýšľala dopredu. V tom čase bola podpora RAF v spoločnosti obrovská a išla naprieč spoločenskými vrstvami. Medzi inteleguánmi sa vraj hrala taká hra. Predstav si, že ti pri dverách zazvoní Meinhoff a poprosí ťa, aby si ju načas schoval. Spravíš to??? 90 % opýtaných odpovedalo kladne.

V máji 1970 sa členovia RAF cez východný Berlín vyberú na súdružskú návštevu do Jemenu a Libanonu, kde majú absolvovať výcvik vo výcvikových táboroch Organizácie pre oslobodenie Palestíny. Tu prvýkrát dochádza ku kontaktom medzi RAF a DDR. Bez jej tolerancie a neskôr aj priamej podpory by RAF nemala šancu prežiť. Pobyt vo výcvikom tábore bol fiaskom. RAF samu seba označovala za mestskú guerillu, ktorá viac vysedávala v kaviarni, než bojovala. Vojenský režim v táboroch, pochody s plnou poľnou, plazenie sa v púšti bolo niečo iné než očakávali. V tábore prebehne akýsi vnútorný mocenský boj. Mahler bol ten, kto bol v podstate predurčený na vedúce postavenie v RAF. Bol vzdelaný, rozhľadený, vedel organizovať, poznal jazyky. Ženská časť užšieho vedenia však podporila Baadera. Zaujímavé je, že zatiaľ čo ho ženy označovali ako charizmatického, výrečného, vysloveného lídra, tak veľká časť mužov označovala Baadera ako arogantného zmrda (arogantes Arsch). Ďalšou akciou, ktorá bola dohodnutá, bol únos Ulrikiných detí, dievčat-dvojičiek. V tom čase boli všetky opatrovnícke práva logicky prisúdené otcovi. Ulrike súhlasila s plánom, že ich noví priatelia deti unesú, odvlečú niekam do Jemenu a vychovajú z nich tých správnych bojovníkov. Asi to nie je celkom osud, ktorý by som chcel svojim dcéram pripraviť... K únosu ale došlo tesne pred opustením Európy, deti zachránil v talianskom tábore rodinný priateľ Stefan Aust, bývalý kolega Ulrike z magazínu Konkret... Najmä jej dcéra Bettina to matke dáva aj po smrti pekne vyžrať...

V auguste 1970 sa vracajú cez východný Berlín do Nemecka. Tentokrát už prebiehajú aj akési oficiálne rozhovory. Ich výsledkom je dohoda, podľa ktorej RAF nechá na pokoji DDR a tá jej na oplátku poskytne zázemie. Jednoducho, keby im začalo tiecť do topánok, môžu sa kedykoľvek  zdekovať na územie DDR. Toto bolo jedným z najprísnejšie strážených tajomstiev DDR.

Na to, aby ste mohli žiť v ilegalite, potrebujete peniaze, zbrane a doklady. RAF prepadáva banky, policajné úradovne, dokonca aj mestské úrady, aby získala bianco doklady. Ich drzosť rastie -  v Berlíne prepadnú v priebehu desiatich minút tri banky a získajú takmer 150 000 DM. Myšlienka za tým je jednoduchá, polícia jednoducho nebude schopná nasadiť svoje sily všade a oni v pohode zdrhnú. Tak aj bolo. Treba ešte povedať, že vtedajšia polícia v Berlíne ešte jazdila na chrobákoch, zatiaľ čo RAF dôverovala hlavne BMW.

V roku 1971 RAF vyrastie silný súper. Novým šéfom BKA sa stal Horst Herold. Presvedčený ľavičiar,  ale hlavne policajt s víziou. Vsadil na vedu, ako jeden z prvých zaviedol tzv. profilovanie, plus veril počítačom. Postupne sa mu podarilo z BKA vybudovať veľmi akčný a veľmi schopný úrad, často porovnávaný s FBI. Problémom bola organizácia. Každá spolková krajina mala svoj vlastný LKA (krajinský kriminálny úrad) a ako každý správny úrad, tak aj v tomto sa ľudia len veľmi neradi vzdávali svojich kompetencií. K tomu pripočítajte BfV a BND (Bundesnachrichten Dienst – špionážna služba), čo  sa ukázalo v neskoršej fáze vyslovene smrteľné.

BKA organizuje širokú sieť undercover agentov, odpočúva, sleduje, monitoruje, využíva počítače na spárovanie napr. platieb za elektrinu so zoznamom obyvateľov a tým selektuje možných prívržencov, a členov RAF. Týmto dokážu vyselektovať cca 75 % členov RAF.

Ako prvý sa do siete BKA dostane Mahler. Po návrate z Jemenu sa tak trochu oddelil od zvyšku jadra. 2 roky je vo vyšetrovacej väzbe a následný súd zmenil v akúsi one-man-show. Jeho obhajcom je opäť Otto Schilly, ale Mahler prednáša svoje vízie o novej spoločnosti, háda sa sudcami, tituluje ich všelijako, ale rozhodne nie slušne. V podstate robí všetko preto, aby bol odsúdený na čo najdlhšiu dobu. Rozsudok nakoniec znie na 14 rokov. Vo väzení sa postupne odvracia od terorizmu, v roku 1980 je prepustený. Po čase mu je dokonca umožnené vykonávať advokátsku prax. Neskôr preveksluje ku krajnej pravici a je jedným zo zakladateľov ultrapravicovej NPD (National Partei Deutschland). Je jediným z vedenia prvej generácie, ktorý prežil.

V Hamburgu je zatknutá Astrid Proll, sestra jedného z podpaľačov z Frankfurtu.  Je umiestnená do špeciálnej cely vo Frankfurtskom väzení. Je jedinou v celom trakte, je jej odopretý akýkoľvek kontakt s okolím. Je izolovaná zrakovo aj zvukovo. Po 5 mesiacoch takejto väzby si jej právnici uvedomujú,  že následkom takéhoto zaobchádzania sú psychické poruchy v jej správaní, informujú verejnosť  a nazývajú to mučenie izoláciou (Isolationsfolter). Sympatizanti RAF vychádzajú do ulíc. Nikdy predtým, ani potom už nemala RAF takú podporu. Do tej doby za sebou nemala mŕtvych a nebolo ťažké s ňou sympatizovať.

15. júla 1971 pri bežnej cestnej kontrole prerazí modré BMW zátaras. Policajti spustia paľbu, posádka uniká a streľbu opätuje. Pri prestrelke zahynie Petra Schelm.  Od tejto chvíle neexistuje zmier. Prvý policajt zahynie krátko nato. Je to 32-ročný Norbert Schmied, ktorý náhodou narazil na Meinhoff a jej sprievod. Situácia ďalej eskaluje. RAF chcela meniť demokratickú spoločnosť, ktorá je však zmeniteľná aj bez výbuchov a vrážd.  Dnes existujú názory, že keby sa štát pokúsil celú situáciu ukľudniť a ponúkol akýsi zmier a zmenu, vývoj mohol ísť inak. Ja osobne neverím, že by RAF v tom čase bola akokoľvek ochotná vyjednávať s režimom....

Spomínal som trenice medzi jednotlivými zložkami nemeckej polície a tajnej služby. Ukážkovým prípadom je vražda Ulricha Schmückera.  Ten je členom Hnutia 2.júna, plánuje atentát na tureckú ambasádu. Už počas cesty tam je zatknutý. Vo väzení ho navštíví agent BfV, dostane ho pod tlak a prinúti ku spolupráci. Okamžite potom, ako vyjde na slobodu, je označený ostatnými členmi RAF ako donášač. Je mu otvorene hrozené smrťou, ale BfV nezasiahne a aj ďalší informanti upozorňujú na nebezpečie, ktoré mu hrozí.  Sám Schmücker žiada o ochranu, ale zbytočne. Krátko nato je nájdený zastrelený. Zbraň, ktorou bol zastrelený, dlhé roky ležala v trezore krajinského šéfa BfV a pochádzala z jeho zdrojov. O tomto nebol informovaný nik, dokonca ani súd. BfV hrá svoje vlastné hry. O vražde Ulricha Schmückera by sa dal napísať ďalší článok. Bolo vedených 5 súdnych procesov bez toho, aby sa súdy dopátrali, kto bol vrahom....

V máji 1977 RAF vyhlasuje otvorenú vojnu nemeckému štátu. Tu je len krátky zoznam tých najvýznamnejších akcií:

 

Tých útokov bolo viac, rovnako ako útokov, ktoré sa podarilo zneškodniť.  RAF sa vždy podarí zmiznúť. Horst Herold ako šéf BKA sa odhodláva k bezprecedentnému kroku. Na jeden deň uzavrie celé Nemecko. V ten deň hliadkuje v uliciach a najmä na zátarasoch na každom vjazde, alebo výjazde z každého mesta v BRD takmer 130 000 policajtov všetkých zložiek. Za celý deň im do siete nevošiel jediný člen RAF. To ale ani nebolo primárnym cieľom. BKA totiž objavila viaceré sklady zbraní a výbušnín a dúfala, že keď vyvolá tlak, tak RAF si pôjde pre zásoby. Nemýlila sa. Druhý deň ráno, pri jednej garáži vo Frankfurte zastaví čierne Porsche. V ňom sedia Baader, Raspe a Meins.  Garáž bola pod stálym dohľadom a hned po ich príchode sa podarí zatknúť Meinsa. Baader a Raspe sa schovajú v garáži a začína niečo ako obliehanie. Zúčastní sa ho viac ako 250 policajtov, obrnené transportéry, vyjednávači. Polícia nahradila výbušniny atrapami, ale aj tak sa Baader a Raspe zúrivo bránia. Policajti vystrelia takmer 300 rán, Baadera postrelia a zatknú.

Ďalšou bola Gudrun Enslinn. Bola si niečo kúpiť v Hamburgu v jednom butiku a predavačka si všimla, že má pod kabátom pištoľ a zalarmovala políciu. Poslednou zatknutou je Ulrike Meinhoff. Polícia ju zadrží v byte jej známeho v Hannoveri, kde sa skrývala. Tip polícii dal práve ten známy.

Ulrike absolútne nespolupracuje s políciou a dostane sa jej rovnakého zaobchádzania ako Astrid Proll - totálna izolácia.

Astrid Proll medzitým stojí pred súdom vo Frankfurte. Ten prebieha dosť nezvyčajne. Hlavnou témou nie je obžaloba Astrid, ale jej väzobné podmienky a jej zdravotná spôsobilosť na súdny proces. Na základe viacerých posudkov je prepustená na slobodu, aby sa zotavila. Samozrejme, okamžite zmizne a nemieni sa už nikdy vrátiť do Nemecka. 4 roky sa skrýva v Londýne, kde pracuje ako automechanik. Niekto ju spozná, zatknú ju, vyhostia a v Nemecku opätovne postavia pred súd. Korunným svedkom má byť príslušník BfV, mimochodom ten istý, čo mal na starosti ochranu Schmückera. Ten obviní Proll zo streľby na neho a teda pokusu o vraždu. Pri vypočúvaní však vyjde najavo prítomnosť ďalších dvoch osôb o totožnosti ktorých sa BfV odmietne vyjadriť.  Súd vyhlási dôkazy za tendenčné a zmanipulované a Proll oslobodí. Treba dodať, že BfV za jediné ohrozenie štátu pokladal ľavicovú scénu a bol silne napravo (a doteraz je).

Medzitým sa v Stammheime dokončí super-, mega-, hyper-, ultramoderné väzenie s najvyššou formou ochrany, vrátane súdnej sály. Určené je hlavne pre RAF a proces s nimi. Od roku 1974 sú všetci top teroristi sústredení tu. RAF mení taktiku, opisujú svoje útrapy, chcú v spoločnosti vyvolať hnus a odpor k vlastnému štátu a dúfajú, že masa povstane.