Divadelné predstavenie s týmto názvom prináša problémy generácie Z, ktorá naráža na mýtus krásy, pretláčaný predovšetkým cez sociálne siete, ktorý často robí dievčatá nešťastnými. Virtuálny svet vie byť krutý. V tomto svete však prebieha hra na krásu a mladosť aj pre vyššie vekové ročníky, v nej sa starnúce celebrity snažia udržať si za každú cenu svoje živobytie, čiže taký upgrade Hunger games. Na tomto poli sa bojuje, lebo môžeš sa tváriť, že starneš s gráciou a odmietaš skrášľovacie procedúry, každé ráno si umyješ tvár v lesnej studničke a natrieš sa indulonou, ale devastačné stopy zlomyseľného času nezakryješ a rolu vo filme dostane mladšia kolegyňa. Hrať sa na duševné hodnoty v tomto prípade nemá veľký význam.
Ľuďom sa nedá vyhovieť, nezamyslia sa nad nesplniteľnými štandardami krásy, kvôli ktorým sa mladé dievčatá pregrcajú k poruchám príjmu potravy a starnúce ženy si nechajú rezať tvár alebo telo. Ak to nerobia, aj tak schytajú vlny hejtu, lebo ľudí baví prskať nenávistné sliny.
Jednou z celebrít, ktorá ma zaujala bojom o svoje miesto na výslní, bola Dara Rolins. Tá musela vyjsť s pravdou von kvôli talianskemu chirurgovi, ktorý jej robil tváričku a darmo si myslíme o Talianoch, akí sú oldschool džentlmeni, všetko prezradil na internete a pekne to doplnil fotografickou dokumentáciou (dúfam, že dostal tak zaplatené, že môže teraz celé dni kosiť trávnik pred svojou vilkou a nemusí robiť ďalšie plastiky rozmaznaným paničkám). Uverejnila neskôr fotky po zákroku, že ahá, ako vyzerám a zožala vlnu hejtu, že Dara už nevypadá ako Dara a podobné drísty. A keď sa ohradila, dostala od svojich followerov ďalšie rady, že teda moja zlatá, ty si od priazne ľudí závislá a keď reaguješ takto, tak ťa serie spackaný zákrok plastického chirurga a zbytočne už nerozmazávaj hovno po monitore.
Takto, moji zlatí, veľmi sa teším, že som obyčajná žena z ľudu a aj keď si nespievam trávnice pri kosení lúky, nikto si ma nevšíma a nefotí si ma pri skrášľovacích procedúrach. Teda, aby som bola presnejšia, pri jednej, ktorú som podstúpila, aby som mala o čom do dailymale napísať.
Začalo to Vianocami. Chcela som konečne poriadny darček, lebo panvice z päťvrstvovej nerezovej ocele ma nedostali do kolien, knihy si obstarávam väčšinou elektronické, takže žiadne také, že kúp mi knihu. Do tohto citového rozpoloženia mi prišla zvýhodnená ponuka od nemenovaného skrášľovacieho centra, ktoré si ide obstarať nový prístroj na omladzovanie a prvé procedúry budú za uvádzacie ceny, z ktorých padnete na riť. Spadla som a potom som sa postavila a povedala si „a nech nežerem, skúsim to.“ Stačí absolvovať jeden zákrok a potom tri mesiace čakať na výsledný efekt.
Keďže po zákroku nie je vhodné chodiť na plánované zubné zákroky, musela som si dať opraviť všetky deravé zuby, aj keď som to odkladala a jedla stále fašírky. Nestihla som to do Vianoc, lebo deravých zubov bolo veľa a tak som sa vo februári s malou dušičkou ohlásila, že či mi ešte platí zvýhodnený vianočný darček, lebo pod stromčekom som si nič nenašla a spolieham sa naň. Platil. Dostala som termín v marci.
Pár dní pred termínom som všetkým duševne spriazneným kolegom oznámila, že vtedy a vtedy bude deň D a ja podstúpim endolift, čiže nechirurgický laserový lifting tváre a bude potrebné hovoriť mi po ňom, ako dobre vyzerám, aby ma nesralo, koľko peňazí som zaň vyhodila. Muž moje rozhodnutie nijako nekomentoval. Čakala som, že sa zaškerí a povie niečo v duchu, chcela stará mladou byť, ale riť. Nič také nepovedal, za čo som mu bola vďačná a naďalej som mu varila jeho obľúbené jedlá.
Prišiel deň D, vzala som si v piatok poobede pol dňa dovolenky, absolvovala v skrášľovacom centre meranie tlaku, dali mi Lexaurin, aby som im tam pokojne ležkala (neskôr sa to ukázala ako výborná voľba), vypísala som dlhý dotazník, obliekla si sterilný odev a vlasy mi dali do sterilnej čiapky a ľahla som si na lôžko, ku ktorému pristúpila doktorka a zdravotná sestra. Boli nenormálne milé, taký bol kedysi zdravotnícky personál v bratislavskom kardiocentre, kde operovali moje bábätko, neskôr malú slečnu a ešte neskôr tínedžerku a ja som si dlho naivne myslela, že takto to funguje v našom zdravotníctve, kým som nezistila, že prd. Teraz som sa však cítila v prítomnosti zdravotníkov znovu ako človek, nuž, súkromný sektor, chápeme sa.
Doktorka vzala do ruky prístroj, natrela mi časť tváre lokálnou anestézou a vzala do rúk niečo ako svetelný meč zo Star wars, v podstate nano-optické laserové vlákno, ktoré hodlala do mňa zabodnúť. Prístroj však čudne zavrčal a skapal ako pes na ceste. Nasledovala pol hodinka telefonátov, doktorka komunikovala so servisným technikom, potom on volal jej a zas ona jemu, pričom vysvetľovala, že má na stole klientku pripravenú na procedúru. Servisák mal očividne na háku ženskú, čo sa chcela nechať poprepichovať laserom, aby vyzerala mladšie a pokojne vysvetlil, že keď nepomohli ani tri resety prístroja, donesie budúci týždeň v rámci záruky nový. Doktorka sa mi veľmi ospravedlňovala za problémy, ale Lexaurin šľapal a ja som sa stále smiala, že kein Problem. Personál ma vyprevadil až ku dverám, sľúbil mi výraznú zľavu, keď sa vrátim na miesto činu a podstúpim zákrok s novým prístrojom.
Stalo sa tak až v apríli, lebo medzitým som sa musela duševne stabilizovať. Kolegyne v práci mi po termíne zákroku, ktorý sa neuskutočnil, rozprávali nič netušiac ako úžasne mlado vyzerám a chlapi, že kočka, si kočka a perfektne urobená... Tak som si hovorila, že kašlem na to, omladla som aj bez prístroja, ale jedného dňa som sa pozrela do zrkadla omylom s okuliarmi na čítanie a zľakla som sa. Vtedy som pochopila milosrdnosť prírody, ktorá nám oslabuje zrak, aby sme nevideli, ako chátrame. Dohodla som si nový termín.
Prišiel deň D a ja som už vedela, čo ma čaká. Pricupitala som do centra, usadila sa v čakárni a s úžasom sledovala ženu, ktorá sa vypotácala z dverí po zákroku. Odhadla som ju na päťdesiatničku, blond hriva dlhých, nadpojených vlasov, umelé mihalnice, pri ktorých pohybe vznikal v miestnosti prievan a také nechty na rukách, že keby sa nimi zahnala, hrozí mne a mojej hlave dekapitácia. Kráska si unavená sadla do pohovky, na lícach a krku mala pár maličkých bodiek, z ktorých sa dalo usúdiť, že sa niečo dialo. Ledva sa jej fit zadoček usadil na pohovke, pribehol manžel s kávou v plastovom pohári a croissantom v papierovom vrecúšku a kým ho ona chrumkala a zapíjala, on hladkal jej drobné zranenia. Ľutoval svoju kvetinku, že si toľko musela vytrpieť, scénka taká že ňu ňu ňu a potom privolal taxík.
Dobre, nebude to nič strašné, povedala som si. Úvodnú pasáž poznám, čaká ma už len konkrétny výkon. Z neho, keď som ho neskôr doma popisovala svojmu osadenstvu, mal muž hrôzu v očiach, ale syn vedátor sa tešil, ako som mohla názorne vidieť, že práca s laserom nie je žiadna laserová show, ale makačka, pri ktorej usmerňuje človek pomocou nano-optického vlákna jeho tok tam, kde treba. V praxi to vyzeralo tak, že mi doktorka prepichovala líca jedna radosť a ozýval sa zvuk veľmi podobný tomu, čo vzniká pri robení pukancov v mikrovlnke. Občas, keď nefungovala lokálka, tak bolesť taká, ako keď rodíš alebo ťa kopnú do vajec. Táto zábavka trvala zhruba hodinu, ale výsledok bol prekvapujúci. Zrejme disponujem citlivejšou tvárou a keby som mala muža, čo ma otĺka, nepodarilo by sa mi zamaskovať monokle a ako dôkazový materiál by som ich mohla ukazovať ešte aj po premlčacej dobe trestného činu. Tak sa stalo, že keď som sa vypotácala von ja, klipkajúc vypelichanými mihalnicami a mávajúc rukami s nakrátko zastrihnutými nechtíkmi, navyše červená v tvári a poriadne opuchnutá ako chudera, na recepcii to zašumelo.
„Milá Anthrax, sadkajte si, vydýchnite si a počkajte si na manžela,“ láskavo sa ku mne prihovorili.
Lenže môj muž mal dôležitejšiu robotu ako ofukovať ženskú po skrášľovacej procedúre a na otázku, či mi zavolajú taxík, som pokrútila hlavou, že netreba, pôjdem domov emhádečkou. K image mi chýbali už len tesco tašky v rukách. Nevadí, prežila som to a mám za sebou zaujímavú skúsenosť.
Kolegovia si na druhý deň okamžite všimli, že tentokrát sa zákrok ozaj uskutočnil a opatrne mi naznačovali, že neboj sa, budeš ešte pekná. Po necelom týždni som odpuchla, pomaly mizli aj modriny, ktoré sa mi vytvorili a tvár prestala na dotyk bolieť. Postupne začala mladnúť, nadobúdala pevné kontúry. Ľudia ma prestávali spoznávať a ja sa chystám, že si čochvíľa asi kúpim študentský batoh, nech sa zaradím ku mne výzorom zodpovedajúcim ľudkom a keby to tak fungovalo aj vo vnútri hlavy, prihlásim sa aj na štúdium. Dobre mi je. Ráno vstanem, ponaťahujem si stuhnuté kĺby, porozmýšľam, čo ma dnes bolí a potom si idem zdvihnúť náladu pohľadom do zrkadla, v ktorom počas tých troch mesiacov aspoň mne čas beží naspäť.
