S blížiacimi sa Vianocami a nátlakom všadeprítomných reklám nabádajúcich ku kúpe darčekov všetkého druhu na mňa lezie trochu melancholicko-filozofická nálada. Začína sa už s prvými náznakmi zvýšenej aktivity obchodníkov pred Black Friday, sviatkom konzumu importovaným hen spoza veľkej mláky. Asi nemá veľký význam čúrať proti vetru argumentovať faktom, že ide o tradíciu naväzujúcu na americký deň vďakyvzdania, a v našom prostredí ide len o slepé opičenie sa. V časoch globalizácie je to niečo, čomu sa vyhnúť nedá. Biznis vládne svetom a každá príležitosť zarobiť sa počíta. Konieckoncov, každá tradícia niekde začala. Veď aj samotné Vianoce sú v podstate oslavou zimného slnovratu prerobenou na kresťanský obraz.

Toto všetko mi neprekáža, každý má plné právo a slobodu rozhodnúť sa, kde a ako míňa svoje peniaze. Čo ma núti zamyslieť sa je to, čo nás vlastne núti kupovať veci, ktoré často ani nepotrebujeme, a aké dôsledky celý ten komerčný kolotoč vlastne má.

My ľudia sme totiž aj napriek nášmu vyvinutému mozgu a civilizácii stále len zvieratká. Tá vrodená "zvieracia" časť tej hrče tkaniva v našich lebkách nás - okrem iného - núti vyhľadávať pocit uspokojenia. A k tomu, práve vďaka vymoženostiam súčasnej civilizácie, sa dokážeme dopracovať mnohonásobne väčším množstvom spôsobov ako trebárs priemerný šimpanz žijúci v pralese.

Predpokladám, že väčšina z nás asi zažila v detstve tú neskutočnú radosť, keď sme pod vianočným stromčekom objavili hračku, po ktorej sme dlho túžli, drankali ju od rodičov a potichu závideli kamarátovi, ktorý ju už mal. Tí, čo už zabudli, si možno osviežia pamäť pri vlastných deťoch. 

Menej si už zvykneme pamätať, ako sme si na vlastníctvo dotyčnej hračky rýchlo zvykli a po čase nám úplne zovšednela. A možno aj skončila zabudnutá niekde na dne skrine. Deje sa to nielen deťom, ale aj dospelým. Len si spomeňme na všetky tie elektronické vychytávky, kuchynské prístroje, náradie do dielne, autá (zdravím dailymales) alebo nové kabelky (zdravím dailyfemales), ktorými sme si urobili radosť - o to väčšiu, ak sme na to dlhší čas šetrili - a ktoré teraz chytajú prach.

Nejdem sa montovať do remesla študovaným psychológom a vysvetľovať tu, čo je to hedonická adaptácia. Kto chce, na internetoch si o tom môže voľačo prečítať. V mojom, silne laickom podaní, ide o vedecké* rozpitvanie tézy, že za prachy si človek štastie nekúpi.
(* Politicko-korektná vsuvka: ospravedlňujem sa tým, ktorí psychológiu nepovažujú za plnohodnotnú vedu.)

Na ideu minimalizmu som narazila dávnejšie, v období, keď ma zhoda niekoľkých okolností donútila v priebehu dvoch rokov sa tretí raz presťahovať. Unavená som sedela s pohárom vína medzi ešte nevybalenými škatuľami a taškami, ktoré sme s pomocou rodičov a brata prevážali  dvoma autami zo starého bytu na niekoľko ráz, a trochu zarazene dumala, ako sa mi podarilo za niekoľko rokov nahromadiť toľko haraburdia. So štipkou nostalgie som spomínala, ako ma z internátu do prvého prenájmu presťahovala kamarátkina mama na jeden šup malým Peugeotom 207. 

Vďaka baleniu a vybaľovaniu každej jednej veci, ktorú som vtedy vlastnila, a tiež vďaka niekoľkým inšpiratívnym blogom, na ktoré som natrafila, som si uvedomila, že mnohé z tých vecí vlastním iba zo zvyku. Niektoré som nemala v ruke od predošlého sťahovania. Začalo mi to vŕtať v hlave. Postupne som prišla na to, že ide vlastne o konflikt toho, aké sú nám hmotné statky za posledných pár desaťročí dostupné, a toho, čo nám diktuje náš "zvierací mozog" a generačné skúsenosti získané výchovou.

Asi veľmi nepreháňam, ak poviem, že ešte našim starým rodičom by ani na um neprišlo voľačo vyhodiť. Veci sa "šanovali". Oblečenie a obuv, z ktorých deti vyrástli, sa posúvalo mladším súrodencom alebo bratrancom a sesterniciam. Zodraté podrážky na topánkach sa dali podlepiť u obuvníka. Deravé ponožky bolo treba zaštopkať a nosili sa ďalej, aspoň po dome. Prasknutý keramický džbán sa zdrôtoval a použil ako kvetináč. Veci sa nevyhadzovali, pretože nové nebolo ľahké zadovážiť. Aj kvôli peniazom, aj kvôli dostupnosti. Ani pokazená vec sa nevyhodila, lebo sa dali napríklad použiť niektoré súčiastky z nej, alebo sa dala posunúť niekomu z rodiny či zo susedstva, kto ju dokázal nejako zužitkovať. Len tak niečo vyhodiť bolo plytvanie, ktoré generácia, čo ešte zažila útrapy 2. svetovej vojny a krátko po nej nástup komunistickej diktatúry, považovala za nemysliteľné.

Časy sa našťastie zmenili. Ľudia si rýchlo zvykli, že na banány už netreba stáť dve hodiny v rade pred obchodom, že oblečenia a topánok je na výber od výmyslu sveta, že pokazenú rýchlovarnú kanvicu je jednoduchšie vymeniť za novú než ju dať opraviť. Množstvo e-shopov eliminovalo nutnosť chodiť z obchodu do obchodu a zorientovať sa v ponuke a cenách tovaru. Stačí pár kliknutí myšou a o pár dní nám kuriér doručí nákup až ku vchodu.

Takto som hútala popri vybaľovaní a ukladaní svojho imania do políc a skríň. Keď už boli všetky plné a mne ešte stále ostávalo niekoľko nevybalených krabíc, pri dopíjaní načatej fľaše vína vo mne pomaly dozrelo rozhodnutie: bude nutné začať sa vecí zbavovať. Počas niekoľkých nasledujúcich dní som čerpala inšpiráciu a pripravovala stratégiu. 

Zbaviť sa nepotrebných vecí bol však prekvapivo oslobodzujúci pocit. Najťažšie bolo prekonať sentiment spojený s niektorými kúskami, no práve ten sentiment bol príčinou preplnených úložných priestorov. Väčšine vecí som sa snažila nájsť nový domov, čo v prekonávaní sentimentu dosť pomohlo. Použiteľné oblečenie dať na charitu, knihy ponúknuť kamarátom a rodine a čo zostane, odniesť do antikvariátu. A tak ďalej. Len veľmi málo vecí som nakoniec nechala v krabici pri kontajneroch, no aj tie boli na ďalší deň preč.

Nakoniec mi ostali len veci, ktoré potrebujem, používam a/alebo mi robia radosť. Po tejto "veľkej čistke" som začala viac sledovať, čo vlastne kupujem. Našťastie ma chodenie po obchodoch nikdy príliš nebavilo, ale aj tak sa mi stávalo, že som si niečo kúpila "len tak pre radosť", alebo som impulzívne kúpila niečo, čo sa mi v danom momente strašne zapáčilo. Toto sa už snažím nerobiť. Nielen s ohľadom na obmedzený priestor svojho miniatúrneho bytu. Možno to vyznie pateticky, ale aj s ohľadom na planétu. Áno, konanie mňa ako jednotlivca je pohár vody v oceáne, ale aspoň mám pokojné svedomie, že to málo, čo môžem urobiť, aj robím.

A kde je tá krása jednoduchosti z nadpisu? V preorientovaní sa v hľadaní uspokojenia z vecí na zážitky. Aj tie najmenšie. Obdivovať ružové ranné zore. Vychutnať si vôňu čerstvo upečeného chleba. Donekonečna klábosiť a smiať sa s blízkymi ľuďmi. Zadýchať sa pri chôdzi do kopca a kochať sa pohľadom z jeho vrcholu. Poškrabkať za ušami známeho psa. Začítať sa do dobrej knihy a nechať sa pohltiť jej dejom tak, že človek prestane vnímať okolie. V sychravom počasí sa zabaliť doma do deky s hrnčekom dobrého čaju alebo vareného vína. A na ceste za akýmkoľvek cieľom sa pokúsiť vychutnať si aj samotnú cestu. Lebo tých hmotných vecí človek tak naozaj potrebuje prekvapivo málo.