Wasserspiele v Hellbrune pri Salzburgu, vodné radovánky určené pre panstvo v načančaných krinolínach a hodvábnych pančuchách, ktoré už nevedelo, čo od roztopaše a o telke a kýbloch pukancoch ešte nepočuli... Prvýkrát som ich absolvovala ako dievča, čo cestovalo po padnutí železnej opony. Teraz som so svojimi veľkými otrávenými detiskami a mužom, ktorý hodil na seba neodolateľné kárované kraťasy, naskočila na vlak, o ktorom som si myslela, že poznám všetky jeho stanice a nič ma neprekvapí. A odrazu čumím ako sova do tunela, že sme v nejakej skupinke mladých ľudí telesne hendikepovaných. Jasné, integrácia, beriem na vedomie, pôjdeme tempom dovolenkujúceho slimáka. Nuž, ale aspoň si schladia pneumatiky na vozíčkoch, v tých horúčavách sa im musia topiť. Druhým prekvapením pre mňa však bolo, že ich spoločnosť bola nakoniec pre mňa vo Wasserspiele veľkou pridanou hodnotou.
V umelej jaskyni, kde zo stien vystrekne voda po otočení páčkou našou sprievodkyňou, sme všetci pišťali, rehotali sa a vybiehali von. Aj vozičkári. Tí, čo boli samostatní, rýchle naštartovali svoje elektromobily a tí, čo mali asistentov, sa museli spoľahnúť na ich flexibilné rozhodovanie a rýchlosť konania. Vybiehali sme z jaskyne, uskakovali z chodníka, z ktorého tiež tryskala voda a zoraďovali sa po bokoch, pod jeleními hlavami s obrovským parožím. Vo chvíli, keď nás tam bolo dostatok, pootočila sprievodkyňa tajnou páčkou a z parohov sa na nás vyrútila opäť voda. My nehendikepovaní sme utekali kade ľahšie pred zákernými paroháčmi, vozičkári sólisti znovu štartovali vozidlá a asistenti najprv ratovali seba, bránili sa rukami pred prúdom vody, až potom sa spamätali a schmatli svojich chránencov, aby spoločne prchali kade ľahšie. Tí, čo nemali telo natoľko paralyzované, aby nedokázali prejaviť emócie, sa na tom blahosklonne zasmiali. Jasnačka, treba si počkať, až sa asistenti v pude sebazáchovy prestanú triasť o seba a pochopia, že toto nie je Waterloo, ale Wasserspiele. Tí, čo reakcie nevedeli dať najavo, ich vysielali neviditeľnými prúdmi energie. Zdalo sa, že sa smeje celý vozíček, na ktorom sedeli pripútaní, kolesá sa točili v tónoch radosti uprostred toho chaosu a vlastnej potláčanej bolesti. Menschliche Spiele.
Z celej tej skupinky sa mi najviac páčila mladá černoška, ktorá sa všetkému stále smiala nákazlivým smiechom. Sprievodkyňa jej za odmenu, že sa raz odhodlala sama pokojne prejsť vozíkom po chodníku, z ktorého oboch strán striekala na ňu voda, poslala ten najzákernejší silný prúd vody oproti končiacemu chodníku rovno do ksichtu. Či chceš alebo nie, vode neujdeš. Dievčina dostala taký záchvat chytľavého rehotu, že som si ho ako ušného červa nosila po celý zvyšok dňa. S jej smiechom v ušiach som sa cítila fantasticky.
TÚLIM SA K TULIPÁNU
SEMPER S EMP-ATIOU
Fascinuje ma inakosť v celej prírode. Semper Augustus, holandská tulipánová horúčka v rokoch 1636 – 1637, na burze sa vášnivo špekuluje s cenami. S cenami cibuliek tulipánu, aby bolo jasné, vážení. Pred štyristo rokmi dosahovala cena cibuľky odrody Semper Augustus cenu polovice a niekedy aj celého domu v Amsterdame. Tulipán, ktorý je celkom iný ako ostatné. Čím? Biele lupene pokryté červenými žilkami. Je to vzrušujúci kontrast panenských bielych lupeňov s vášnivosťou pulzujúcej krvi? Alebo len obdiv ku kráse, ktorá sa vymykala bežným štandardom? Zaujímavá inakosť. V sedemnástom storočí bolo v Nizozemsku len dvanásť kusov, holandskí špekulanti investovali celoživotné úspory do kúpy papierov, ktoré zaručovali kúpu jednej cibuľky! Dostávame sa k čerešničke na torte a tou je fakt, že vzácnosť Semperu Augustusa nespočívala v žiadnom čare. Tulipán bol napadnutý vírusom. Kým červené plamene na lupeňoch horeli, cibuľka napadnutá vírusom slabla, mala problém s rozmnožovaním a tulipán postupne umieral.
TULIPÁN, TULÁK, LIPA
KRÁSA, KTORÁ CHCÍPA
CHORÁ
K SA
Kam smerujem týmto tuli-okienkom? Vôbec mi nejde o to presvedčiť niekoho, akí sú všetci zdravotne znevýhodnení super ľudkovia, pretože to tak nie je. Sú presne takí ako ostatní a rovnako tak sa aj so svojimi problémami vyrovnávajú. Niektorí sa popritom naučia viac sa tešiť zo života, iní získajú v mladom veku taký nadhľad nad životom, že dovidenia, premúdrelí páprdovia a iní zatrpknú, potláčajú v sebe pocity ako závisť, zlosť, prekonávajú depresie a niekedy to býva aj všetko dohromady. Môj tulipán, ktorý som si vypestovala, je krásny. A niekedy len krásne papuľnatý. S tým, ako dcéra rástla, som rástla s ňou. Jej inakosť navonok nevidieť a predsa ju vnímam. Naučila ma veľa. Napríklad nežiadať od druhých, aby mi splnili moje predstavy o tom, akí majú byť, ale brať ich takými, akými sú. Namaľovať si každý detský necht inou farbou pri odchode z nemocnice je oukej. Blicnúť rannú družinu, túlať sa po sídlisku a počítať holuby je tiež v pohode. Viem, teraz sa mi to píše, ale vtedy žiadna pohoda, vybuchnutý tlakový hrniec bol šuvix proti mne. Alebo o pár rokov neskôr sa rehotať v kine pri dojemnej milostnej scéne tak, že jej skoro vyletí sopeľ na smokliacu ženskú pred nami, tiež nevadí. Vezmem ju do kina aj nabudúce.
Na úpätí južného schodišťa Druhého chrámu v starej ríši Jeruzalemu, chrámu, ktorý pred dvoma tisíckami rokov zanikol, si všimnete, že každý schod je celkom iný. Vyšší, nižší, nedá sa po schodoch len tak bezmyšlienkovite ísť. Musíte sa sústrediť na inakosť schodov a kráčať… Ľudský život vie byť brutálny a súčasne fascinujúci. Jeden deň sedíš na pive s kamošmi, druhý deň sedíš na invalidnom vozíčku. Niekto, kto nás stvoril, odviedol majstrovské dielo plné vtipných prekvapení. Možno my sami sme schodíkmi, po ktorých niekto kráča.
NA SCHODOCH CHODÍM INAK AKO INÍ
SCHODNÁ CESTA K INAKOSTI
