Napísal by som tento článok aj skôr, ale sa mi nechcelo. Áno, viem, zase o korporácii, nudaaaaa. Stále však je veľa čitateľov, ktorí si to nevyskúšali, a potom do diskusie píšu komenty typu: „A prečo tam vôbec niekto pracuje?“, „To je to tam naozaj také zlé?“ a podobne. Rozhodol som sa konečne preseknúť tento gordický uzol a urobiť takýmto komentom koniec. Takže pome na to.
Praktická časť – Deň korporátčika
O pol desiatej sa s karpinami v očiach dotrepeme do svojho oupn spejsu. Zapneme si komp, ktorý sme dali do skrinky v hibernate móde a kým sa zapne, stihneme ísť na hajzel, spraviť si kávu/čaj a pokecať s kolegami. Niežeby sa ten komp štartoval tak dlho, ale skrátka máme čas.
Komp už beží, ale neponáhľame sa otvárať firemný inbox. Najprv prefrčíme nástenku na fejzbukoch, zaujímavé články a Obludnú cyniku otvoríme na novej karte, aby sme na ne nezabudli, času na čítanie bude habadej. Otvoríme gmail, vybavíme/pomažeme poštu. Zároveň popritom rozbehneme nejaké to chatovanie s frajerkou a kámošmi. Konečne nastal čas otvoriť aj firemný mail. Takže klikáme na Outlook/Lotus Notes a kým sa to celé rozbehne a porefrešuje, tak pozrieme tú Obludnú cyniku a schrúmeme jeden článok na novom pravicovom denníku. Z neho síce vidíme len prvé tri odseky, zvyšok je platený, ale to je len dobre, aj tak po treťom odseku už strácame pozornosť.
Firemný mail sa konečne refrešol a oznámil nám, že all folders are up-to-date. Od včera tridsať neprečítaných mailov. Tým ľudom už fakt drbe, či čo? Tak to začneme pomaličky triediť. Pomažeme všetky newslettre, informácie o reorganizácii na jednotlivých oddeleniach, všetko, kde sme len na kópii. Ostali tri maily, not bad. Tie vybavíme za 15 až 60 minút (podľa zložitosti) a uchechtneme sa popod fúz, že im v tejto opičiarni musí fakt drbať. Z oficiálneho osemhodinového pracovného času sme v práci sedem, pracujeme maximálne dve a oni nám za to platia plnú mzdu.
Pol jedenástej, pomaly treba robiť plány na obed. Najprv cez messenger pozháňame partiu a potom sa cez multichat polhodinu dohadujeme, kam pôjdeme. Medzi jedenástou a štvrť na dvanásť vyrážame, lebo už sme fakt hladní (raňajky sme nemali, nechce sa nám ich robiť, poprípade nestíhame, lebo spíme do pol deviatej). Na obede trávime jednu až dve a pol hodiny. Presnú dĺžku obeda si ľahko zistíme podľa nasledujúcej infografiky (nemáte za čo):
Na obede s kolegami preberáme buď robotu alebo spoločne nadávame na našu korporáciu. Je to tam na hovno, slabo platia, manažér je kár, mám kámoša v inej korporácii a ten zarába oveľa viac a hovno tam robí, atď. Klasika ako v každej robote.
Poobede si dočítame články, čo sme nestihli doobeda. Pokiaľ nás nikto neurguje cez messenger, s prácou sme v podstate na dnes hotoví. O tretej si dáme kávu s kolegami, poprípade polhodinový olovrant v kuchynke. O pol štvrtej začíname pomaly myslieť na odchod. Na to je potrebné mať v tíme človeka, čo dochádza odniekiaľ z Nitry alebo býva v nejakej dedine pri Bratislave, trpiacej chronickými dopravnými zápchami. Ten prichádza skoro ráno a teda aj skorej odchádza a zlomí ľady tým, že odíde ako prvý. To je signál pre nás, že za 15 min môžeme odísť aj my. Síce sme prišli až o pol desiatej, ale to náš manažér nevie, lebo prišiel až po nás a dochádzka sa v našej firme necviká. Takže medzi pol štvrtou až štvrtou vypadneme a pracovný deň je za nami.
Duchovno-filozofická časť
Nezainteresovaný človek by si mohol myslieť, že vzťah zamestnanca a jeho korporácie je vzťah parazit – hostiteľ, teda, že zamestnanec na firme parazituje a len z nej cucá peniaze. Ale podľa mňa je to vzťah silno symbiotický. Navzájom sa potrebujú, firma kvôli nižším nákladom ako v zahraničí a zamestnanec kvôli peniazom na živobytie. Obaja teda dosiahli optimálny status. Vy predstierate, že pracujete a korporácia, že vás platí.
Verte-neverte, sú aj ľudia, čo pracujú pre korporáciu 10+ rokov a stále sú medzi živými. To sa dá vysvetliť nasledovne:
- nie je to tam naozaj také zlé, ako si všetci myslia/rozprávajú
- Štokholmský syndróm alebo nejaká jeho varianta
Aby som premostil na otázky zo začiatku článku, tak podľa mňa platí možnosť a) nie je to také zlé. Podľa typického dňa popísaného vyššie sa môže priam zdať, že je to dokonca veľká pohoda. Výnimku tvoria len obdobia closingov/releasov/auditov alebo iných deadlinov, kedy je tej roboty výrazne viac. Možnosť b) som zavrhol, lebo tí ľudia tam robia dobrovoľne a môžu dať kedykoľvek výpoveď (menejstatu.sk approved).
Ak ste vášnivý čitateľ internetov, hráč zlostných vtákov alebo pokročilý prokrastinátor, tak v korporácii budete môcť svoje hobby rozvinúť naplno a do netušených úrovní. Nejako extra sa nezrobíte, máte aj nejaký voľný čas a plus mínus tisícka vám pravidelne cinkne na účet. Treba si však dávať dobrý pozor, aby ste neskorporátneli. Skorporátnený jedinec sa prejavuje tým, že pozná všetký core values a dokonca im aj verí, oblieka sa podľa dress codu a svoju prácu považuje za vysoko potrebnú.
Core values sú kapitola sama o sebe. Neviem, kto to vymýšľa, ale asi to má dobre zaplatené, lebo dať dokopy toľko nič nehovoriacich a všeobecných fráz tak, aby to znelo sofistikovane, je veľké umenie. Je to fakt zaujímavé čítanie, asi ako predvolebný program Smeru. Drby a kydy o tom, ako nám záleží na každom zákazníkovi, ako sa snažíme viesť svet k lepším zajtrajškom a tak ďalej. Potom už len stačí pripojiť fotku usmiatych zamestnancov (skupina musí byť dostatočne rôznorodá – belosi, černosi, indovia, šikmáči, na škodu nie je ani vozičkár – aby sme vyjadrili, že podporujeme rôznorodosť a multikultúrnosť) a sme skoro hotoví. Ešte nezabudneme povedať, že chránime životné prostredie (hlavne že v dress code máme dlhé nohavice bez výnimky, takže celé leto zamestnanci chladia office na 21 stupňov).
Ako bonus na záver neprekonateľné čítanie o korporáciach tu: https://www.zivotvkorporaci.com/
