Koniec legendy

Som smutný. Stalo sa to siedmeho januára 2020. Ja som sa to dozvedel ale až o nejaké dva týždne. Aj to len náhodou, keď som zízal do počítača a bezcieľne blúdil po webe. Pozeral som si akési video a youtube odhaduje, čo by som si mohol chcieť pozrieť. V návrhoch som zazrel niečo od mojej obľúbenej skupiny a postrehol som písmená R.I.P., hovorím si, do paroma, čo sa deje? Okamžite som zaostril zrak a pýtam sa, čo to má znamenať? Pozerám video a nemôžem tomu uveriť. Otváram wikipediu, dávam tam jeho meno a na chvíľu zabudnem dýchať. Tak je to pravda. Úvodná veta o ňom je už v minulom čase, vedľa mena je ľavá zátvorka, dátum narodenia, potom dátum 7. 1. 2020 a pravá zátvorka. Uzavrel sa život jedného skvelého, výnimočného muzikanta. Kapela v ktorej účinkoval takmer celý život, existovala o niečo viac ako 40 rokov. A aj teraz treba použiť minulý čas, pretože zvyšní dvaja členovia sa približne už pred dvomi skôr zhodli na tom, že skupina je: „basically done“. Inak povedané, je koniec.

Narodil sa. V Kanade. V provincii Ontario, v meste Hamilton. Bolo to v roku 1952. Prvý krát sedel za bicími, keď mal 2 mesiace. Haha. Nie, nie, bolo to trochu neskôr, mal 14 rokov a od rodičov dostal na narodeniny prvú súpravu bicích. Ako správne trieskať do bubnov, sa začal serióznejšie učiť na Peninsula Academy of Music Arts. Jeho vzormi boli bubeníci ako Keith Moon, Ginger Baker a Jon Bonham. Potom skúšal šťastie vo všelijakých obskúrnych bezvýznamných kapelách, až kým v osemnástich rokoch neodišiel do Londýna, kde plánoval stať sa profi muzikantom. Po vyše roku márneho snaženia to zabalil, vrátil sa do Kanady a predával spolu s tatom náhradné diely na traktory. Veci sa začali vyvíjať správnym smerom, keď natrafil na skupinu, hovoriacu si „Rush“. Tí hľadali nového bubeníka. Kapelu tvorili gitarista Alex Lifeson, a spevák Geddy Lee, hrajúci aj na basgitaru. Geddymu sa nový muzikant pozdával, Alexovi až tak nie, no napokon začali spolu hrať a nový bubeník sa takmer hneď stal aj ich textárom. Prvý koncert Rush bol v roku 1974 a robili vtedy predskokana skupine Uriah Heep.

Prvý album, už vo finálnej zostave, z roku 1975 (Fly By Night) bol pozitívne prijatý, ďalší horšie, ale tretí (2112, áno, to je názov albumu) konečne lepšie a kapela sa stále zlepšovala. Keď ich vidím ako vtedy vyzerali, chce sa mi naraz plakať aj smiať sa.

Nezvratne sa blížil velikánsky fenomenálny úspech, ktorý navždy zmenil chod vesmíru a bola to najdôležitejšia udalosť hneď po veľkom tresku. Boli to dva albumy v období rokov 1980-1981, najskôr Permanent Waves a o rok neskôr Moving Pictures. Po prvý krát vyhrali hitparádu v Kanade a v US tento album dosiahol 28. marca 1981 úplne fasa tretie miesto. Počas dlhých a prevažne pekných 40 rokov vydali celkovo nejakých 19 albumov. Vždy sa dali rozpoznať, hlavne aj kvôli hlasu speváka, ktorý je dosť, no nazvime to že špecifický. Mám pocit že ich novšie albumy už nemali takú iskru ako kedysi, ale ku koncu kariéry mali predsa ešte solídny úspech, keď sa ich album Clockwork Angels (2012) dostal na prvé miesto v Kanade a na druhé miesto v US hitparáde.

Vráťme sa ale k hlavnému hrdinovi - prevažne pekné roky a úspech v kariére profi bubeníka, sláva a vypredané štadióny, koncerty a uznanie hudobných kritikov, boli pravdepodobne príjemné veci, no bežné a ale aj extrémne tragické trápenia sa nevyhýbali ani takýmto hviezdam. Desiateho augusta 1997 sa pri autonehode zabila jeho jediná 19 ročná dcéra. Akoby to nestačilo, jeho žena zomrela o desať mesiacov neskôr na rakovinu. To by bolo priveľa aj na koňa, chalaňom v kapele povedal: "Consider me retired." (skončil som), sadol na motorku a zhruba 4 roky jazdil po severnej a strednej Amerike. Najazdil 88000 kilometrov a napísal o tom aj knihu. A potom sa rozhodol že sa vráti do kapely a zase budú hrať. Prvý album po tejto prestávke bol "Vapor Trails", a aj ten bol celkom úspešný.

Po skončení posledného veľkého turné (R40 Live Tour) Alex a Geddy priznali, že kapela fakticky skončila, kvôli čoraz vážnejším zdravotným problémom pána bubeníka. Trpel chronickými bolesťami (tendinopatia). Neil Ellwood Peart zomrel vo veku 67 rokov, siedmeho januára 2020. Príčinou smrti bol skurvený, agresívny nádor na mozgu, tzv. glioblastóm. To že je smrteľne chorý nevedel takmer nikto, okrem najbližej rodiny. Na fotografii je so svojou druhou ženou, fotografkou Carrie Nuttall.

Neil bol skromný muzikant, introvert, ktorý bol vzor pre veľa iných a svojou hrou na bicie a textami, spolu s Alexom a Geddym definoval kapelu Rush. Počas svojej kariéry dokázali vypredávať na koncertoch štadióny, cestovať po svete a prinášať radosť svojou muzikou miliardám ľudí. Señor Peart mal prezývku "The Professor", kvôli svojej trpezlivej a priateľskej povahe. Napriek úspechom si nikdy nevedel zvyknúť na to, že je slávny a že sa o neho veľmi zaujímajú fanúšikovia, tlač, médiá. Vždy preferoval byť v ústraní a vysporiadať sa so situáciami, ktoré mu priniesla popularita bolo preňho stále náročné. Nikdy si na to úplne nezvykol. Pesnička Limelight je práve o tom. Jeho zručnosti neostali nepovšimnuté a dôkazom toho je napríklad aj tento zoznam rôznych ocenení, vyznamenaní, uznaní a chválospevov: Neil Peart Awards and Honours. Kanadský cisár ho dokonca mal tak rád, že mu udelil druhé najvyššie možné štátne vyznamenanie, Order Of Canada (v máji 1996), spolu s Alexom a Geddym. Za pozornosť stojí aj jeho náučné DVD, Anatomy of a drum solo, kde vysvetľuje o čo mu ide a prečo a ako to robí. V akomsi bubeníckom časopise "Modern Drummer" získal ocenenie v čitateľskej ankete celkovo 38 krát. Medzi jeho priateľov patrili napríklad bubeník Mike Portnoy, spisovateľ Kevin J. Anderson (ten čo píše pokračovania Duny). Veľa muzikantov vyjadrilo svoj žiaľ nad jeho smrťou a spomínali na neho: Dave Grohl, Peter Criss (Kiss), Tom Hamiltom (Aerosmith), King Diamond, Kenny Aronoff, Steve Harris, Nicko McBrain, Bryan Adams. Superhviezdna Metallica na jeho počesť zahrala kus pesničky "Tom Sawyer". Mal rád fantasy, vrátane Tolkienovej ságy Lord of the rings. Na koncertoch mal veľmi rád chvíle, keď diváci zborovo spievali, pretože spievali jeho slová, jeho texty. Kapela Rush počas celej kariéry nemala jediný škandál, nemala žiadne excesy, a nijaké hviezdne maniere.

Spolu s Neilom tak skončila aj jedna z mojich najobľúbenejšich hudobných skupín. Doteraz si pamätám, keď som prvý krát počul ich pesničku, bola to "The Pass". Akosi sa mi to rozležalo v gebuli a potom som počúval aj iné, no za najväčší luxus považujem album "Moving Pictures". Mám ho úplne iracionálne neskutočne úprimne rád. Mohol by som menovať aj ďalšie, iné a aj budem, tu to je: "Bravado", "Prime Mover", "Subdivisions", "Marathon", "Manhattan Project", "Red Sector A", "Available light", "Red Barchetta", a tak ďalej.

Na záver by som si dovolil dať úryvok z pesničky Bravado:

And if the music stops
There's only the sound of the rain
All the hope and glory
All the sacrifice in vain
(And) If love remains
Though everything is lost
We will pay the price
But we will not count the cost

p.s.: Ak by sa vám náhodou páčila pesnička "Red Sector A", tak vedzte, že inšpiráciou boli zážitky spevákovej matky, volala sa Manya Rubenstein, a prežila, spolu aj s Geddyho tatkom (Morris Weinrib) koncentráky v Auschwitzi a Bergen-Belsen. Potom Geddyho fotrovci zdrhli do Kanady a tam sa v roku 1953 narodil malý Geddy.