Sprievod prechádzal centrom mesta, kde na rôznych miestach stáli platené tribúny pre buržujov. Našli sme si s Tučniakom útulné miestečko, kam síce nepadali čokoládky, ktoré účastníci sprievodu rozhadzovali, ale videli sme sprievod. Stála som na troch stojanoch z liateho betónu, ktoré držali dočasnú značku uprostred chodníka. Asi dva metre od nás bol v podobných stojanoch zapichnutý dočasný plot, ktorý poskytoval dostatok intimity na močenie postojačky. Vďaka tomu som jedna z mála, čo videla čúrať Kapitána Morgana. Neďaleko odo mňa stál opitý penis a ládoval do seba v kruhu priateľov (možno tiež kokotov, ale ťažko povedať, mali iné kostýmy) ďalšiu plechovku piva. Pohyboval sa ako Mortysha Addams, pretože mu v chôdzi bránili nafukovacie gule.
Okolo prešli vypasení Shrek a Fiona s párty plasťákmi na šampanské natretými nazeleno na hlave, vysmiaty Ježiš v modrých outdoorových topánkach, Avatar, čerpací stojan z benzínky, krava Milka, Kinder čokoláda s pohárom mlieka, plechovka koly, či piva Heineken, pravdepodobne privlastnené po nejakom promohosteskovaní (Kto prečítal porno namiesto promo?). Policajti, pri ktorých som si nebola istá, či sú skutoční, kým som ich nevidela niesť týpka ako z klipu Bloodhound Gang za všetky štyri bruchom dolu jačiac: “Z cesty! Polícia!”. Ďalší dvaja viedli iného opičiaka s rukami za chrbtom stiahnutými plastovou páskou, ktorý si evidentne užíval eskortu a pozornosť.
Smädný Spiderman s akné, čo si kúpil kostým bez otvoru na pitie. Kukla toľkokrát rozzipsovaná a zazipsovaná, že sa zips pomaly oddeľoval od elastickej látky. Ten zips bol navyše vzadu a liezli mu doňho vlasy. Navzodory alkoholickému omámeniu s ním bojoval statočne.
Sprievod tvorili alegorické vozy, ale my sme videli len tie nudné historizujúce koče, hoci za pozornosť stál voz Porno Viren Alarm, ktorý asi chcel citlivým a nenásilným spôsobom upozorniť na riziká sťahovania porna, alebo voz, na ktorom Dóm beží za mešitou a ukazuje jej tabuľku s textom 643 Jahre Bauzeit. Majstátnu kolínsku mešitu si totiž moslimovia postavili celkom rýchlo, celkom veľkú a celkom v centre mesta. Na Slovensku by proti tomu určite bola angažovaná petícia, tu alegorický voz.
Vlastný si vyslúžil aj ochranca práv heterákov a všetkých utláčaných Rusov, Putin. Na niektorých vozoch boli nápisy v kolínskom dialekte, ktorý v písomnej forme vyzerá ako holandčina a keďže ani po nemecky nerozumiem poriadne, obsah týchto sloganov zostal pre mňa stratený. Jediné čomu som rozumela boli výkriky “Kölle Alaaf!”na ktoré reagovali členovia sprievodu rovnakým volaním a rukou mávli na pozdrav na spôsob pripomínajúci Sieg Heil, čo spolu s pochodovou muzičkou, ktorú hrali pochodujúce kapely, pôsobilo mierne mrazivo, ale asi len na mňa.
V dave sa pohybovalo veľa osôb neurčitého pohlavia a pre mňa spočiatku prekvapujúce množstvo chlapov prezlečených za baleríny. Prvého, čo som videla, som považovala za recesistu, ale po tretej a štvrtej mužobaleríne (baleťák vyzerá ináč, ale tiež sa mu páčia chlapi) mi to tak nejako doplo: to nie sú recesisti, to sú hrdí homoši.
Po miernom blúdení ulicami Kolína, po dorazení sedmičky bieleho, v márnej nádeji, že svoj veľkokapacitný močový mechúr vypustím v nejakej búdke koncentrovaného smradu, z ktorej by ma nenatiahlo z už trojmetrovej vzdialenosti, vybrali sme sa smerom na nábrežie. Cesta neveštila nič dobré, samé podniky s vlezným po 5 eur a ja už som začínala mať seriózne bolesti. Dorazili sme na nábrežie, kde parkoval príves s porcelánovými záchodmi. Vstup do tohto toaletného neba bol za jedno euro, ale mne to stálo za to, že som si hlavu vyzlečenej oslice nenamočila do šťaniek a nemusela som lyžovať, ale posedela som si na čerstvo vytretej doske.
Tučniak sa zmenil po prvom vymočení sa na prietokový ohrievač, takže pokračoval v očúravaní termobielizne a vylievaní moču do kvetináčov zo smúzí fľaše so širokým hrdlom. Samozrejme, po takejto strate tekutín sme sa museli dotankovať v najbližšom pizza-fast foode vínom do plasťáku. Pokračovali sme poflakovaním sa ulicami, až kým sprievod neskončil a my sme neskončili v štvrti, kde to vyzeralo, ako keby ňou prešiel Gay Pride. Keď som si uvedomila, že oslica a tučniak sú na jednej ulici široko-ďaleko jediný heteropár, nevedela som, kam sa mám pozerať, aby sa mi náhodou niekto nepokúsil pomôcť, prípadne prihovoriť. Pred barmi stáli nápadne popárované zvieratká, mužobaleríny a klauni a pili pivo. Po chvíli sa aj tučniak prestal báť o svoj análny zvierač a užívali sme si uvoľnenú atmosféru, odpadky všade naokolo, rozhádzané fľaše miešajúce sa s konfetami, výstredné a originálne kostýmy. Zo stavu ľahkej eufórie nás vytrhol len fakt, že sme zas nemali čo piť. Našli sme obchod, alebo lepšie povedané predaj z bistra, kde mali len stolové červené v sklenenej 1,5 litrovke.
Pokúsili sme sa o to rozdeliť s vysmiatym klaunom, ale ten zháňal polosladké. Asi mal pocit, že zo suchého by ho na druhý deň málo bolela hlava. Vyrazili sme na prechádzku, ktorá sa mi rozplýva v pamäti. Tekutý sveter a oslia koža prestávali hriať, tak sme sa rozhodli dopiť víno v pohodlí domova. Úspešne sme si kúpili lístky na vlak, nastúpili sme do správneho vlaku, dokonca aj tučniak sa vrátil celý zo záchodu vo vlaku. Vystúpili sme na správnej stanici a vyrazili hľadať krčmu, keď nás v jednosmerke, v obytnej zóne začalo zozadu svetlometmi tlačiť Ducato. Tučniak zareagoval ako tučniak a splašil sa a ako sa pomaly ponáhľal, stihol na mňa spadnúť a pritlačiť ma rukou medzi lopatkami o dlažbu, takže som si nabila držku. Celé sa to odohrávalo ako v spomalenom zábere, Ducato zastavilo, šofér sa pýtal, či sme ok a zbierali sme sa zo zeme. Nemala som ani deravý kostým, brada nekrvácala, ale tučniak si nepochopiteľne narazil obočie a zodrel kožu pri oku. V tej tme sa to len lesklo, ale pre mňa to bolo dosť na zrušenie výpravy do krčmy a šli sme sa domov dať dokopy.
Na druhý deň som sa zobudila vedľa polovičného Avatara, ktorý v priebehu dňa zmutoval na polovičnú pandičku s bolehlavom a podozrením na ľahký otras mozgu.
