Hudba má obrovské množstvo podôb a prakticky každý človek má tú svoju obľúbenú. O tej súčasnej nám tu už veľa reportov napísal Potkan, čo-to pridali aj Zaki, Otras a niekoľkí ďalší, no o klasike sa tu až tak veľa nepopísalo. Niekomu môže klasická hudba pripadať nudná, formálna a ťažkopádna, no aj v dnešnej kultúre má svoje miesto. Existujú melódie, ktoré sú všeobecne známe napríklad z filmov či počítačových hier, no väčšina ľudí možno ani netuší, ako sa daná skladba volá, ani kto je jej autorom.
Nejdem sa hrať na experta, na to nemám (ani) v klasike dostatočný prehľad, ale ponúkam výber desiatich z mojich obľúbených známych skladieb, ktoré majú jednu spoločnú črtu: epický, monumentálny rozmach. Prajem príjemné počúvanie.
Zrejme najznámejšie Bachovo dielo, hotové organové orgie. Veľkolepý zvuk veľkolepého nástroja je najlepšie počuť naživo v niektorom chráme, pre ktoré je organ určený. Musím podotknúť, že časť tejto skladby som počula v podaní niekoľkých amatérskych kostolných organistov, ktorí jej dali pekne na frak. Ak máte podobný zážitok, zrejme toto dielo nemáte veľmi v obľube, ale ak to zahrá niekto, kto ho má dobre naštudované a nacvičené, je to o niečom úplne inom.
2. Beethoven – Piata symfónia („Osudová“)
Symfónia, ktorú jej autor zložil, keď sa vyrovnával s nenávratnou stratou sluchu. Jej úvodné tóny pozná asi naozaj každý. Skladba symbolizujúca drsný kopanec od života, no i odhodlanie človeka nepoddať sa nepriazni osudu.
3. Mozart – Dies Irae (Requiem)
Úvod tretej časti Requiem, obľúbeného a často hraného diela. Túto zádušnú omšu samotný Mozart pred svojou smrťou dokončiť nestihol, skompletizoval ju Franz Xaver Süssmayr.
Niekto by mohol namietať, že Dies Irae od Verdiho je oveľa epickejšie, čo je asi pravda, no k Mozartovmu Requiem mám srdcový vzťah. Mala som tú česť spievať ho niekoľkokrát celé ako zboristka, preto som tu uprednostnila Wolfganga pred Giuseppem.
4. Verdi – Aida: Víťazný pochod
Od Verdiho si dáme niečo iné. Aida, opera skomponovaná k otvoreniu Suezského prieplavu, je dnes obľúbenou stálicou operných scén po celom svete, vrátane Slovenského národného divadla. Víťazný pochod dáva vyniknúť aj špeciálnym trúbkam, tzv. aidovkám, ktoré boli vyrobené pre potreby tejto konkrétnej opery.
5. Händel – Mesiáš: Haleluja
Hádam niet človeka, ktorý by prvé takty tejto skladby nespoznal. Radostná, oslavná pieseň v podaní zmiešaného zboru a orchestra dokáže vyčarovať úsmev na tvári a dodať optimizmu aj v ťažkom momente. Mnohokrát parafrázovaná i parodovaná skladba je nepochybnou stálicou vo svete klasickej hudby.
6. Orff – O Fortuna (Carmina Burana)
Pôvodná Carmina Burana je zbierka stredovekých básní a piesní, z ktorých malú časť Carl Orff zhudobnil. Monumentálna „O Fortuna“ je úvodnou i záverečnou piesňou celej spevohry. Hrávajú ju koncertné telesá po celkom svete, či už ako celok alebo po častiach.
7. Beethoven – Sonáta mesačného svitu, 3. veta
Teraz možno niektorí začudovane nadvihli obočie. Čože? Sonáta mesačného svitu? Toto považuješ za epickú skladbu? Tú melancholickú, pomalú melódiu, ktorú sa radi učia všetci nádejní klaviristi? No hej, moji milí. Vedeli ste, že tá pomalá, melancholická melódia je len prvá časť, Adagio sostenuto? Za ním nasleduje Allegretto, no a na záver skutočne epické Presto agitato.
Niekde som čítala zaujímavú definíciu: prvá veta vám pomôže zaspať, druhá vám prinesie pekné sny, nuž a tá tretia – to je budík.
8. Haydn – Missa Sancti Nicolai: Gloria
Haydnova svätomikulášska omša zrejme nie je taká známa ako iné skladby z tohto zoznamu, ale je to ďalšia z mojich srdcoviek. Celé toto dielo pre orchester, zbor a štyroch sólistov je veľmi pekné, melodické a príjemné na počúvanie, Gloria má však presne aj ten epický nádych, ktorý jej vyslúžil miesto v mojom súkromnom rebríčku.
9. Vivaldi – Štyri ročné obdobia – Presto („Búrka“)
Toto Vivaldiho dielo netreba nejako špeciálne predstavovať. Jeho úvodné takty sú notoricky známe, ale ani záverečná časť druhého dielu, Leta, v popularite ničím nezaostáva. Ak vám aj názov nič nepovie, určite ste prinajmenšom úryvok tejto skladby už niekde počuli.
10. Rossini – William Tell, predohra, 4. časť
Zhruba dvanásťminútová predohra k tejto opere má štyri časti, žiadna však nie je tak známa ako tá posledná, nazvaná „Pochod švajčiarskych vojakov“. Oveľa viac než pochod však tá melódia evokuje kavalériu v plnom cvale. Ďalšia zo skladieb, ktorá bola použitá v rôznych audiovizuálnych dielach, veselých i vážnych.
Bonus
Na záver si ešte dovolím jednu epickú skladbu, ktorá časovo nezapadá k ostatným, je od stále žijúceho autora a pochádza z jednej mojej obľúbenej filmovej ságy. A rozhodne patrí k modernej, všeobecne známej klasike. Predpokladám, že mnohí už teraz uhádli, ktorú skladbu mám na mysli.
