(doslovný prepis rozprávaní môjho manžela)
V rámci karantény sme sa ocitli odrezaní od Európskej únie, avšak ostala nám možnosť cestovať po Rusku. Už dávno som mal sen vyštverať sa na najvyššiu horu Európy, tak prečo nevyužiť tú príležitosť? Ako iste viete, moja manželka je turistické nemehlo a hocijaký výstup vyše sto výškových metrov ofrfle a po štyristo prekonaných výškových metroch sa rozplače. Výstup 3300 výškových metrov by ma stál minimálne rozvod, a keďže rozhodnutie padlo náhle, nikto z mojich pracujúcich kamarátov sa ku mne nestihol pridať, vybral som sa sám. A tak som si kúpil letenku do Minerálnych vôd – lokálneho dopravného strediska pre región centrálneho Kaukazu.
Čo s výstrojom? Skontroloval som všetko zálesácke oblečenie, čo máme doma, vzal so sebou termálne prádlo, hrubé ponožky, turistické nohavice a polárnickú výstroj, ktorú strážime Martinovi z Travelistanu po pokuse o prechod cez Beringov prieliv (s jeho požehnaním a radami – Martin sám Elbrus zdolal). Chýbali mi dvojvrstvové topánky, mačky, cepín, turistické palice, spacák a postroj, to všetko sa však dá bez problémov prenajať na mieste. Na internete som dohľadal všemožné turistické zájazdy s výstupom na Elbrus, pričom všetky ponúkali viac-menej to isté, akurát cenový rozptyl bol od 400 do 2000 eur. S radou od Martina som sa do dedinky Azau pod Elbrusom vybral na blind, že však si na mieste niekoho splaším.
Čo kondička? Bývalý ruský kolega, ktorý výstup zvládol, tvrdil, že ak dokážem zabehnúť 10 kilometrov vkuse, tak to dám. Dva dni pred odletom som zahájil test a svoj 105-kilový trupík som za hodinu a štvrť dokázal preniesť cvalom o desať kilometrov ďalej. Na prvé dve noci som si zarezervoval ubytovanie pri spodnej stanici vleku: zaujal ma gýčový hotel Šeherezáda s posteľou s baldachýnom. Toť celá príprava.
Po prílete do Minerálnych vôd som si v termináli zahovoril taxík až k podnožiu Elbrusu. Cesta s novopostaveným úsekom diaľnice trvá dve a pol hodiny. Región je v dnešnom období oveľa bezpečnejší a stabilnejší – posledných turistov zavraždili v roku 2011. Celú cestu som mal len jeden policajný checkpoint so zátarasami. Prvý bod programu: ubytovanie. Na recepcii hotela som mal krátku debatu s miestnou starnúcou Šeherezádou na tému ako získať slovenský pas (moje odporúčanie: narodiť sa na Slovensku), na otázku s ktorou skupinou som tu, som odpovedal, že sám so sebou. Zaslúžil som si odpoveď: Aha, na divocha?
Vyliezol som tri poschodia do mojej izby. Baldachýnová posteľ nesklamala. Zo zaujímavostí izby by som ešte rád vypichol záchodovú dosku s mäkkým penovým povrchom, pričom medzi predkom záchoda a stenou bolo tak málo priestoru, že sa tam dalo sedieť len s maximálne rozkročenými nohami a vzpriamene, v tom prípade bola stena päť centimetrov od nosa. Ale v prípade potreby sa o ňu dalo pohodlne opierať.
Veci zhodené na izbe, šup ho hľadať sprievodcu. V tomto momente treba asi niečo povedať o logistike výstupu na Elbrus: technicky na ňom nie je žiaden špeciálny režim: ak ťa stretne pracovník národného parku, tak od teba vypýta 50 rubľov za každý deň kedy plánuješ byť na kopci a nech sa páči, vrch je hen tým smerom. Avšak bez skúseností s pohybom na ľadovcoch, v Himalájach, Andách alebo iných vysokohorských prostrediach by som to naozaj nikomu neodporúčal. Každý rok na Elbruse zahynie desať až tridsať ľudí. Najčastejšou príčinou smrti je šmyknutie sa na strmom kopci pri návrate z vrcholu: tento svah mieri rovno do časti ľadovca plného trhlín. Miestni túto časť volajú odkladisko mŕtvol. Ak sa tam zošmyknete, nikto vás hľadať nebude.
Samotné Azau sebou prestavuje dve ulice umiestnené kolmo na seba do tvaru písmena T a každá budova je buď obchod, reštaurácia, hotel, prenájom výstroja, suvenírový obchod, alebo ľubovoľná kombinácia spomínaných zariadení. Plus dva vleky vedúce na horu. Ja som zašiel do miestnej turistickej agentúry, povedal som: „Dobrý deň, volám sa Ivan a prišiel som sem vyliezť na Elbrus. Čo mám robiť?“ Odpoveďou mi bolo: „Choďte na obed, moja kolegyňa, ktorá rieši výstupy, tiež obeduje.“ Dobrá rada, rozhodol som sa vyskúšať všetky stravovacie zariadenia v Azau počas tej krátkej doby čo tam budem, a tak som začal podnikom Veršina. Objednal som si lokálnu špecialitu, na ktorú s manželkou doteraz láskyplne spomíname: chyčíny – placka z cesta plnená syrom, zeleňou (Rusi tak volajú zmes posekaných bylín) alebo zemiakmi, opečená a omastená a k tomu tarchun: jedovato zelená limonádka z estragónu (v podstate žabí sliz Majstra N).
Po polhodine som sa vrátil do cestovnej agentúry, potrebné NPCčko už bolo na mieste. Quest sa môže začať. Zopakoval som svoju repliku: Dobrý deň, volám sa Ivan a prišiel som sem vyliezť na Elbrus. Čo mám robiť? Nasledovala pätnásťminútová debata na tému programu kopírujúceho internetové ponuky. Paninka poprosila chvíľku strpenia, kým obvolala svoje kontakty ktorý zo sprievodcov je voľný a ktoré z ubytovaní na hore sú k dispozícii. Spýtala sa ma, kedy som pripravený vyštartovať, odpovedal som: hnec. Tak mi povedala: Choďte. Spýtal som sa, kam? Ukázala mi na vlek, že hociaká výška, ktorú naberiem, mi pomôže v aklimatizačnom procese, dôležité je si v tej výške zamakať nožkami, nie len vyviezť sa, odfotiť si to a vrátiť sa. A tak som aj spravil - šiel som sa teda trochu prejsť.
