(doslovný prepis rozprávaní môjho manžela)
Historické okienko: Prvý zdokumentovaný výstup na vrchol sa odohral v roku 1829 generálom ruskej armády Georgijom Emanuelom. Predtým je história Elbrusu v legendách, môžeme predpokladať, že tam Zeus prikoval reťazami Prométea ako trest za podelenie sa s darom ohňa s bežnými smrteľníkmi. V roku 1910 na vrchol Elbrusu vyliezol ruský revolucionár Sergej Kirov (po Rusku má veľa sôch v póze, kde vyzerá, že tancuje), a v roku 1943 na vrchole vial hákový kríž. Ťažko sa mi predstavuje ako sa dalo s možnosťami tej doby vyliezť do tej zimy po ľadovci.
Po tom, ako som sa vrátil do Azau, mi Šamil skontroloval výstroj, zapísal si, čo mi chýba, odobril moju baldachýnovú posteľ a odporučil si ju užiť, keďže najbližšie štyri dni ma čakali tvrdšie podmienky. Na ďalšie ráno sme sa spolu so Šamilom stretli v požičovni výstroje Highlander. Požičal som si všetko nevyhnutné za asi 50 eur (majú tam v podstate všetko, stačí mať svoje termoprádlo). Vyviezli sme sa hore na 3850 metrov nad morom. Odtiaľ sme sa prešli asi 300 metrov dolu svahom k našej ubytovni na nasledujúce štyri dni.
Okienko o ubytovaní priamo na hore: S rozvojom cestovného ruchu radikálne vzrástli aj možnosti a kvalita ubytovania, dnes je na kopci 13 základní, rozptýlených medzi výškami 3700 až 4200 metrov nad morom. Všetky ponúkajú viac-menej to isté: je to päť až desať unimobuniek alebo rúr s dverami, („bočiek“), z ktorých je jedna kuchynka a spoločenská miestnosť a ostatné majú kapacitu prenocovať osem ľudí na štyroch dvojposchodových posteliach. Žiadna sprcha, suchý záchod vonku. Ale s výhľadom. Tento luxus stojí cca 12 eur na noc. Výnimkou je ubytovňa LeapRus, ktorá predstavuje miestny glamping. Vraj majú aj sprchy – ak by ste na Elbrus brali svoju čubičku, pripravte si 50 eur na noc.
Medzi jednotlivými základňami, mimo očí turistov, sú rajóny rozdelené: ku každej základni patrí nejaký spriatelený ratrakár a nejaká spriatelená kuchárka, a veľmi sa medzi sebou nemusia. Keď sme prišli k našej základni, bola neobývaná: kľúčik sme si našli pod rohožkou, prezuli sa do tvrdých topánok a odšliapali si to k ľadovcu. Tentokrát bola cesta k štyrom tisícom metrov citeľne ľahšia, na 4100 metroch je základňa, ktorá sa volá Prijut 11, ktorá však veľakrát vyhorela. Na ruinách vyhorenej základne je stanové mestečko: stany sú rozložené priam ako v šachovnicovom tvare medzi betónovými pylónmi. Týmto ľuďom fakt nezávidím. Väčšina z nich je však takých, ktorí cez Elbrus robia traverz: z južnej strany na severnú. Zo severnej strany nie je žiadna civilizácia, takže tam musia stanovať tak či tak. A preto pri ľahšom výstupe z juhu ušetria tým, že spia v stane. Za to nočné vstávanie na záchod pri mínus desať stupňov Celzia mi to nestálo. Ruskú dušu je však nemožné rozumom pochopiť.
Obuli sme si mačky a došliapali do 4220 metrov nad morom, pritom sme obehli skupinku desiatich za sebou idúcich turistov. Počasie hore sa kazilo a tak sme sa rozhodli radšej zísť dole. Zamávali sme skupinke turistov idúcich do mraku a otočili sa. Medzičasom sa naša unimobunka zaplnila ďalšími pacientami: boli to dvaja kamaráti pôvodom z tohto regiónu, avšak dnes žijúcimi a podnikajúcimi v Petrohrade. Jeden je úspešný podnikateľ v maloobchode, druhý chirurg. Ich motivácia vyliezť? „Nahovno mi je doma sedieť?“ (pamätný citát ruského extrémneho cestovateľa Fjodora Koňuchova)
. Ich sprevádzal sprievodca Damián. 50 metrov pod nami bola krčma. Rozhodli sme sa ju ísť preskúmať. Krčma vo výške 3700 metrov nad morom pripomína kantínu Mos Eisley na planéty Tatooine z Hviezdnych vojen. Schádza sa tam kadejaká háveď z celého kopca: ratrakári, ktorí hľadajú prácu, ľudia, čo sú ochotní variť za peniaze a miestni prezlečení do národných kostýmov, ktorí práve skončili šichtu fotenia sa s ruskými turistami. Mastia sa tu karty, hrá sa šach a backgammon (po rusky šaški). Nádejní horolezci tu márnia svoj aklimatizačný oddychový deň. Výzdobu tvoria vlajky účastníkov rôznych výstupov, nechýbala ani slovenská. Na večeru sa môj sprievodca rozhodol pripraviť pre všetkých smažené zemiaky na cibuľke a rajčinovo-uhorkový jogurtový šalát.
Ak sme už pri jedle, pri každej z horských základní je nejaká kuchárka s pomocníčkou, ktoré za 4 až 6 eur navaria. Raňajky sú vo forme Rusmi tak milovaných káš (krupičná, pohánková, ryžová, ovsená alebo z iných zŕn s názvami ako Herkulesová, 7 Zŕn, Družba a podobne), ktoré sa dajú „zapražiť“ džemom a salkom. K tomu chlebík so syrom a salámou. Na večeru býva väčšinou kuracina, keďže región je moslimský, a k tomu jedno z komba zemiak-makaróny-grečka (pohánka). Prípadne polievka – boršč alebo šči.
. Noc na našej unimobunke prešla pokojne, až na sprievodcov, ktorí sa o tretej ráno zobudili na svoj ranný namaz (prvá motlitba dňa u moslimov) a tak sa v tme päť minút hádzali hlavou o zem. Na ďalší deň sme sa už piati obliekli na výstup a trochu razantnejším tempom vybrali hore. Dnes bol náš cieľ 4700 metrov nad morom, nad takzvanými Skalami Pastuchova. To, čo mi včera trvalo pol hodinu, sme prešli za 25 minút, a pri horných ubytovniach sme boli o hodinu, nie o dve. Všetci sme si znovu vyskúšali obutie mačiek a pokračovali v šliapaní ďalej. Výsledky aklimatizácie a tréningu boli zjavné. Vo výške asi 4400 metrov nad morom ma však toto vražedné tempo zmohlo, začalo sa mi ťažko dýchať a chcelo sa mi blejt. Ďalej som už nasledoval oveľa pomalšie, svah bol strmý. Namiesto toho, aby som po ňom šiel rovno hore, som si radšej robil pomalé cikcaky, čo ale spomaľovalo môj progres. Keď som sa konečne vyštveral na 4700 metrov nad morom, mal som chuť ogrcať všetko okolo a ísť zdochnúť do húštin. Desaťminútová pauza, čaj, Snickers a hlavne predstava, že dnes už vyššie šliapať netreba, mi dodala síl. Zapálil som si cigaretku.
Cesta dole už šla rýchlejšie, po desaťcentimetrovom snehu sa dalo rýchlo skackať bez bolesti v kolenách a palcoch zarezávajúcich sa do topánok. Po návrate do základne sme zistili, že náš tím sa doplnil ešte o dvoch chalanov – športovcov z Krasnodaru, ktorých sprevádzal už spomínaný mladý capko Tachir.
