(doslovný prepis rozprávaní môjho manžela)
Z Azau idú na Elbrus dva vleky: starý, ktorý sa z nejakého dôvodu chváli, že má už 50 rokov. Ten operujú miestni Balkárci, národ blízky Turkom, a nová moderná kabínka, ktorú nedávno postavila ruská korporácia, ktorú vlastní Alina Kabajeva, o ktorej sa šepká, že je to družka Vladimíra Vladimiroviča. Vyvezenie sa tromi vlekmi z 2350 na 3850 metrov nad morom stojí v eurách cca 13,50. Hore ma čakalo ľadové kráľovstvo. Pri vleku akurát končil ľadovec z vrcholu, v mojich turistických topánkach som sa tak rozhodol vyliezť hore, pokiaľ sa dalo za asi hodinu a pol, čo som mal k dispozícii, kým vypnú vleky. Cez čľapkanicu občas preskakujúc potoky topiacej sa vody som si to postupne vyšliapal na 4000 metrov. Cestou som sa dosť zadýchal – aj takúto výšku nepripravený človek cíti. Slnečné počasie skrášlilo moje svojky s Elbrusom a vrcholom Čeget na druhej strane doliny.
Po zvezení sa dole do dediny som sa zastavil v miestnom turistickom centre, kde mi naše staré známe NPCčko oznámilo, že sa jej to organizovať nechcelo, ale tu mám číslo na miestneho sprievodcu-záchranára Tachira, že on to všetko spraví. Tachir, ako sa ukázalo neskôr, je mladý, 24-ročný chalan, sprievodca po Elbruse štvrtej generácie, ktorého rodina predtým, než ich Stalin vysťahoval na nútenú trinásťročnú dovolenku do Kirgizstanu, vlastnila všetky okolité pozemky. Na Elbrus vyliezol prvýkrát s tatkom, keď mal 15, a odvtedy tam bol vyše osemdesiatkrát: v nejakom momente ho to prestalo baviť počítať. Tachir ma najskôr priradil k jeho kamarátovi sprievodcovi Aschatovi. Ten mi večer zavolal a so silným kaukazským prízvukom v ruštine mi oznámil (vo voľnom preklade do slovenčiny): „Nestresuj, brácho, šicko zrobíme.“
Z nejakého dôvodu však Tachir na poslednú chvíľu Aschata zmenil na Šamila. S Tachirom sme si vydiskutovali celý program, ubytovanie a ceny. Sprievodca stojí cca 400 eur, v cene sú zahrnuté tri aklimatizačné výstupy do rôznych výšok a samotný výstup, pričom sprievodcovia môžu sprevádzať jedného až troch ľudí, takže tento výdavok sa dá rozdeliť na tri časti. Nevýhodou je, že ak jeden z posádky musí ísť z nejakého dôvodu dole, dole ide celá skupina. Okrem sprievodcu je ďalším veľkým nákladom ratrak, ktorým sa dá v deň výstupu vyviezť buď do 4700 metrov nad morom (60 eur na osobu) alebo 5100 metrov (120 eur). V prípade, že chcete ísť ratrakom aj dole, tak je to polovica z toho, v závislosti z akej výšky. Ak má človek viac síl a odhodlania ako peňazí, môže si to vyšliapať až z horských chatiek, v takom prípade by však výstup trval podľa mojich odhadov 14 hodín smerom hore.
Kultúrna vložka o behúňoch: koncom mája sa na Elbruse konajú preteky do kopca. Okrem disciplín ako najrýchlejší vertikálny kilometer je jednou z nich aj najrýchlejšie zdolanie Elbrusu z Azau s prevýšením 3,3 kilometra. Momentálny rekordér to dokáže spraviť pod tri a pol hodiny. Na vrchol a naspäť za štyri a pol. Magori. Ako mi neskôr miestni povedali, daný šport nie je úplne reglementovaný z hľadiska dopingu, ale myslím si, že aj keď by mi niekto pred štartom nasypal kilo kokaínu, rovnako by som to nedal. Možno vo snoch. Aj to pochybujem.
Toť deň prvý – sobota. Druhý deň, v nedeľu, som sa po vyskúšaní raňajok v miestnom podniku (omeleta s prísadami čo chladnička dala) stretol s mne prideleným sprievodcom Šamilom. Šamil je dvadsaťpäťročný miestny chalan, veľmi rozvážny a zodpovedný. Pred koronakrízou pracoval ako učiteľ angličtiny v čínskom Šen-čene. Všeobecne treba povedať, že každý zo sprievodcov, ktorých som stretol, hovoril veľmi dobre po anglicky (aj keď my sme sa bavili po rusky) – 90 percent lezúňov, respektíve turistov, boli až doposiaľ vždy cudzinci. Až tento rok vzniknutú dieru v dopyte úspešne vyplnili Rusi.
Prvý deň aklimatizačných výstupov mi dal Šamil na výber medzi ťažkým, ešte ťažším a najťažším variantom. Vybral som si ten ťažký. Taxíkom sme sa odviezli dole (do výšky 2000 metrov nad morom) do dediny Terskol. Odtiaľ viedla naša cesta kľukatými serpentínami k vodopádu Devičije kosy (dievčenské vrkoče) – 2700 metrov nad morom, k astronomickému observatóriu (3100 metrov nad morom), až k vrcholu Piket (3400 metrov nad morom). Cestou sme mali možnosť sa so Šamilom spoznať – on sledoval moju kondičku, techniku šliapania, dával rady aké tempo držať. Po tom ako som predchádzajúci deň s ťažkosťou vyliezol na 4000 metrov, som tento deň žiadne problémy nepocítil, okrem celkového príjemného vyčerpania z podaného výkonu. 1400 výškových metrov sme vyšliapali za štyri hodiny. Šamil bol spokojný, vyhlásil, že mám všetky predpoklady dosiahnuť vrchol.
Prechádzku cez pásmo lesov, alpských lúk až po holé mŕtve skaly s výhľadom na ľadovce nad nami sme si krátili príbehmi, pitím čaju, ktorý sme zajedali sušeným ovocím. Šamil mi poukazoval miesta bojov počas Veľkej Vlasteneckej vojny (ako 2. svetovú vojnu volajú Rusi). Mne by sa tu teda bojovať nechcelo. Šamil sa pýtal na moju motiváciu vyliezť na Elbrus a kvitoval moje odôvodnenie že keď som už tak dlho v Rusku, chcem si to už vyliezť a nikdy predtým som nebol tak vysoko a na ľadovci. Nechápe však ľudí, ktorí sa na vrchol vracajú – v tom mŕtvom ľadovom kráľovstve nevidí krásu, preferuje prechádzky lesom.
