Osoby a obsadenie:
Karl, Anna, Semir, Vitalij, Juraj, Zuzana, Harald, Else, viedenskí filharmonici a ďalší.
Viedeň, charizmatické mesto, ktoré vás okýcha históriou aj multikultúrnou súčasnosťou, umením klasickým i moderným a nakazí vás chorobnou túžbou stať sa Viedenčanom, je dejiskom miliónov ľudských príbehov. Jeden z nich si dnes rozpovieme.
Karl je mladým dirigentom Viedenskej filharmónie. Talentovaným umelcom so sľubnou kariérou, stabilným príjmom a permanentkou na akcošky viedenskej smotánky. Má rád Straussa, francúzske vína a rád cmúľa Mozartove gule.
Anna je mladá študentka histórie juhokórejského výtvarného umenia a v budúcnosti sa plánuje venovať výučbe výtvarnej výchovy nevidiacich a slabozrakých detí. Má rada adrenalínové športy, psy a marihuanu.
V jeden podvečer sa Karl po skúške s orchestrom špacíren po nábreží Dunaja. Na rozdiel od fajky pofajčievajúcich striebrovlasých dôchodcov si užíva jemné feromóny, unášané jarným vánkom, víriacim okolo už len pre imidž prehodeného dlhého šálu.
Medzitým v prístave riešia prednedávnom do Rakúska imigrujúci kšeftári Semir a Vitalij s rafinovane pôvod kamuflujúcimi prezývkami Semo a Vito ("...zní to víc italsky.") zapeklitý (pre čechizmofóbov "zapečený") problém. Semo dostal od vedúceho po šichte vo fabrike na výrobu hnojív, ako napohľad spoľahlivý zamestnanec zodpovednú úlohu odviesť sud plný vysoko koncentrovanej kyseliny sírovej na zneškodnenie. Biznis však nepočká a Semo s Vitom potrebujú dodávku natlačiť vrecami poľských napodobenín psích granúl renomovanej značky, po ktorých sa v meste zapráši ako po čerstvej Apfelstrudel v kaviarni na Kärntner Straße. Vito dohodol prebratie dodávky s Džórdžom (Jurajom), úplatným kapitánom slovenskej výletnej lode. Na preloženie kontrabandu majú hodinové „okno“, jednoducho nestíhačka...
Neuvedomujúc si závažnosť svojho rozhodnutia v krajine, kde za odhodenie plastovej fľaše do zmesového komunálneho odpadu hrozí ťažký žalár s bičovaním a núteným počúvaním soundtrackov z opery, vyložia sud s kyselinou na nábreží s tým, že sa poň stavia neskôr. Korunu tomu všetkému nasadia, keď si nevšimnú, že pri vykladaní sudu uvoľnili jeho uzáver, ktorý krátko nato zhodí silnejší poryv vetra.
Sud, ktorý zakrátko navždy zmení osudy dvoch mladých ľudí...
Na streche DC Tower na opačnej strane rieky sa pripravuje Anna na svoj už tretí base jump. Naposledy si potiahne z jointa, odpije si z Almdudlera, rozbehne sa a skočí. Otvára padák a zatiahne ostro doprava k plánovanému miestu pristátia. Namiesto nadol však letí hore, vietor s ňou má plány iné. „Nicht schlecht“, pomyslí si a namieri si to ponad rieku. Toto ešte asi ani nikto neskúšal, ak sa jej podarí preletieť, obsah Gopročka na jej helme bude mať cenu zlata.
Karl na nábreží so záujmom sleduje približujúci sa padák. „Dá to, nedá to...?“, uvažuje. Anna už takmer šliape vodu, no manévruje, pred nábrežím stiahne krídlo dozadu, využije prúd vzduchu nad riekou a prehupne sa k okraju móla.
V malej rýchlosti padá takmer kolmo k zemi a... rovno do suda s kyselinou. Padák ju prikryje. Karl sa s pokrikom „Hilfe, Hilfe...“ rozbehne k nej, celú večnosť bojuje s padákom, kým neodkryje nešťastnú basejumperku. Tá z výparov zamdlieva a stráca posledné zvyšky síl. Karl zahodí kabát, narýchlo si vyhrnie rukávy na hodvábnej košeli, ponorí ruky do kyseliny a snaží sa Annu vytiahnuť. Tá má však prdel len o málo užšiu, ako je priemer suda, čo Karlovi záchrannú akciu nijako neuľahčuje, no bojuje zo všetkých síl.
Minúty ubiehajú, možno sú to minút desiatky. V diaľke počuť húkačky. Karl už nevládze, padá na kolená a keď si chce rukami chytiť hlavu, koža sa mu z nich zvlečie ako kondóm africkej veľkosti z vtáka nezdravo sebavedomého Släviena. Karl odpadáva súbežne s jeho rozleptaným tkanivom.
Nič. Dlho nič...
Karl sa prebúdza v nemocnici po dvoch dňoch v umelom spánku. Ruky má obviazané, necíti nič, je nadopovaný analgetikami. Po chvíli k nemu prichádza lekár, snedý Ind so žiarivo bielymi zubami a očnými buľvami. Usmieva sa, ale neprichádza s dobrými správami. Karlove rany boli infikované, antibiotiká nezaberajú, tkanivo nekrotizuje. Lekár vysloví slová, z ktorých mrazí: „Je nutná amputácia!“
Karl je zdravým mužom, neschopnosť dirigovať bez rúk ho trápi až v druhom rade, no o to viac. S operáciou súhlasí. Počas presunu na operačnú sálu sa pomedzi slzy spýta: „A čo to dievča?“ Sestra ho len pohladí po čele.
Anna sa zobúdza z narkózy. Po chvíli naberie dosť síl, zodvihne paplón a skríkne: „Scheisse! Scheisse, Scheisse, Scheisse!" Pozn.: „Dokelu! Dokelu, dokelu, dokelu!“
Nohy sú preč, čo Anne do budúcnosti významne redukuje zoznam činností s vysokým rizikom úmrtia, ktoré doposiaľ dávali jej životu zmysel. Niečo ale určite vymyslí...
Karlovi po prebratí a pohľade do strán na obviazané kýptiky vybehnú slzy, no jeho prvé myšlienky patria Anne, dievčaťu zo suda. Chce ju vidieť čo najskôr a so svojim prianím sa zdôverí interesantne tvarovanej sestričke Zuzane z New Yorku nad Váhom. Tá do Viedne neprišla hľadať dirigenta a už vôbec nie dirigenta bez rúk, preto ani nezvažuje ľstivú lož o Anninej smrti, ktorú by nasadila v prípade, ak by bol Karl napríklad majiteľom reštiky v centre, po operácii slepého čreva.
Zakrátko zaparkuje Karla pri Anninej posteli. Emócie v izbe prebíjajú pach dezinfekčného roztoku. A: „Ty si...?“ K: „Áno..., zahráme poker?“ A: „Ale ved ty nemáš...“ (smiech). Odteraz budú spolu v Krankenhause tráviť celé dni a po tom, ako si obaja uvedomia, že aj tak majú malé šance nájsť si v budúcnosti niekoho fyzicky, či psychicky kompletného, rozhodnú sa skúsiť to spolu. Jej živelnosť je v ostrom kontraste s jeho pseudoaristokratickou jemnosťou, čo medzi nimi generuje mimoriadne príťažlivé sily. V preplietajúcich sa siločiarach rodiacej sa lásky zaniká nadhmotnosť krutej reality (Peter Stašák approved).
Z nemocnice odchádzajú spolu a s ochrankou, pretože ich príbeh sa medzičasom rozšíril ako syfilis v Trebišove a pred vchodom do Karlovho bytu v centre už stepujú okrem fanúšikov aj hyeny nie len z Kronen Zeitung. „A ako to spolu vlastne budeme robit?“, spýta sa Anna, keď sa v daždi autom predierajú cez zblbnutý dav. Karl neodpovedá, trápia ho myšlienky o jeho vlastnej budúcnosti.
O osude talentovaného dirigenta sa predčasom dozvedeli aj študenti z viedenskej Technische Universität a rozhodli sa preňho upraviť rezervný pár robotických rúk, vyvíjaných pre bojových kyborgov rakúskej armády. Malé softvérové úpravy vyhodnotili ako potrebné, pretože dôkladnou analýzou pomocných algoritmov pohybu odhalili jemné odlišnosti medzi dirigovaním a lámaním väzov. Zároveň bolo nevyhnutné zlepšiť pohyblivosť končatín v zápästiach.
Hotové ruky mladí vedátori prinesú Karlovi vo veľkej darčekovej škatuli, obviazanej červenou mašľou. Karl je nadšený, svitá mu nádej. Nasadia mu ich na kýpte, pripoja snímače a naučia ho ovládať ruky mysľou. Karl chce byť sám. Pustí si overtúru zo Straussovho Netopiera a skúša dirigovať virtuálny orchester. Po chvíli v hneve odhodí taktovku tak silno, že ostane zapichnutá v masívnych drevených dverách. Nejde to, nejde to „od srdca“, je to umelé, strojové, mechanické..., všetko, len nie živý, precítený prenos taktov medzi dirigentom a hudobníkmi. Karl je zničený, kľačí pred veľkým Mozartovým portrétom s hlavou v umelých rukách, hnev strieda zúfalstvo, plač šialený smiech z vlastného absurdného osudu.
Po chvíli sa ukľudní, z mačacej perspektívy sa zapozerá na nohy barokového písacieho stola a v tom mu napadne: „Nohy, áno, budem dirigovať nohami! Anna, poď sem a dones izolačku!“ Anna v dojme, že sa Karl konečne rozhodol spestriť ich tragikomický sexuálny život preruší pretváranie svojho vozíka na lietajúci stroj pre najbližšiu Red Bull akciu na Neusiedler See a flekuje po naleštených parketách ako senecký tuner na Golfe III pred kruháčom. „Anna, prilep mi tou páskou taktovku k topánke!“, zvolá Karl. Anna to v rozpakoch a s ťažko skrývaným znepokojením urobí, jej čokel zakňučí a schúli sa v kúte. „Ešte jednu na druhú nohu, s týmito rukami to nedokážem, stoja za Scheisse (tentokrát s významom: „hovno“)!“ Karl zodvihne nohy do východiskovej pozície a neobratne, kostrbato opíše základnú dvojdobú schému. „Pôjde to, dokážem to, len musím trénovať!“, skonštatuje Karl a Anne po lícach stečú slzy dojatia.
Po štyroch mesiacoch intenzívneho cvičenia Karl od bradaviek dole vyzerá ako tá kamenná obluda z Fantastic Four, no konečne je pripravený. Rozhodne sa navštíviť Haralda, riaditeľa filharmónie a švacne mu rovno do Gesichtu svoj nekonvenčný zámer. Harald si chvíľku pohovie v miernom aristokratickom šoku, no priemerného Rakúšana okrem magického slova „ekológia“ zaručene uvedie do tranzu aj termín „inklúzia“, preto Karl dostáva zelenú.
Pred prvou skúškou s orchestrom má trému, ako pred prvou návštevou džezového koncertu. Pri pohľade na Karlov rozkrok huslistom z rúk vypadávajú sláky, činelistom činely a flautistky sa červenajú, no zakrátko si všetci zvyknú.
Nasledujúce turné má úspech galaktických rozmerov. Natrieskané koncertné sály v každom významnejšom meste planéty odmeňujú unikátne vystúpenie nevkusne dlhým stendingom ovejšnom a z Karla sa stáva globálna celebrita. Ruky už nikdy nebude potrebovať...
Ozaj, ruky. Anna o ne prejavila záujem, no Karl mával z predstavy o nej, ako o pavúkoidnom mutantovi nočné mory, preto ich daroval Else, malému dievčatku z Lienzu, ktoré prišlo o ruky pri hre so psami. Zatiaľ sú jej trochu veľké, no dorastie do nich. Problémom je snáď len ich neúmerná sila, ktorá rodičom Else spôsobuje prinajmenšom rovnaké starosti, ako jej obľuba vo všesmernom pohybe korunami stromov, či po fasádach vysokých budov.
A čo ostatné osoby z príbehu?
Harald sa po komunálnych voľbách stal starostom Viedne a mieri vyššie.
Anna, vystupujúca pod umeleckým menom Fassmädchen (pozn.: dievča zo suda, Fass = sud, vážne!) v Prátri založila vlastnú súťaž imobilných adrenalínových športovcov v extrémnych akrobatických skokoch na invalidných vozíkoch. Je to fakt masaker...
Sestrička Zuzana si nakopla deväťdesiatsedemročného majiteľa čokoládovne a čaká na sladký happy end.
Semir po odpykaní si niekoľkomesačného trestu odňatia slobody čaká v utečeneckom tábore na vyhostenie a obhrýza si nechty do krvi, chcú ho totiž vyhostiť na Slovensko.
Vitalij vyfasoval desaťročný zákaz vstupu na územie Rakúska. Teraz opravuje polorozpadnutú chajdu po bábuške v nejakej diere päťdesiat kilometrov za Moskvou a počas popíjania samohonky často s iskrou v oku spomína na luxusný pobyt v rakúskej „base“.
Lodivodovi Jurajovi po odhalení nezrovnalostí v evidencii spotreby paliva v jeho hrdzavej „rakete“ urobila inšpekcia námatkovú kontrolu a dnes sa stará o údržbu tobogánov v seneckom aquaparku.
Napriek tomu, že Karl a Anna (K und A) dostali mnoho ponúk na transplantáciu končatín od na smrť odsúdených chudákov z rôznych Bohom zabudnutých a zdravým rozumom obchádzaných kútov sveta, nikdy ich nevyužili. Prišli by tým totiž o to, čo z nich urobilo skutočne výnimočné osobnosti, o to, vďaka čomu sa našli a dokázali sami sebe...
...aj ostatným ľuďom
že i bez rúk, či nôh
možno hýbať svetom
žiaľ i bez rozumu
však o tomtom potom...
Ende
Jaj, ešte milé tématické videjko:
