Skončilo sa tradičné novoročné hokejové pošušnáníčko zvané Majstrovstvá sveta hráčov do 20 rokov. Áno, to sú presne tie hokejové zápasy, na ktoré manželka frfle, lebo tam nikoho nepozná a v bulvári nie sú žiadne články o hokejistoch. Skutočný fanúšik hokeja však krochká blahom pri stretoch najlepších juniorov a našich "hokejistov". A tak som sa rozhodol napísať pokračovanie môjho pohľadu na slovenský hokej a jeho smerovanie. Dnes na tému: aká je budúcnosť slovenského hokeja?
Na piču!
Náš pevne zabetónovaný tréner juniorskej hokejovej reprezentácie si začal vytvárať alibi už od prvej širšej nominácie. Vraj tam nemáme ofenzívne talenty. Vraj nás trápi prechod do útoku. Vraj nemáme strelcov. Takže to budeme mať ťažké. Všetko sa rozhodne v jednom zápase. No nič nové, len skopíroval taktiku nášho futbalového Janka Kozáka.
Samozrejme, ako postupne zužoval nomináciu, začali sa objavovať názory, že rodičia kupujú deťom miesto v repre. Že henten tam nemá čo robiť a namiesto neho má ísť iný komik. To je taká tradícia. Vždy je niekto nespokojný a každý by reprezentáciu poskladal lepšie. Takto to funguje ale všade vo svete. Dôležitý je konečný výsledok. A ten sme tento rok predsa dosiahli. Nevypadli sme a potvrdili sme príslušnosť v najlepšej osmičke.
No čo nám ukázali majstrovstvá? Nič nové, samé staré dookola omieľané veci, že zaostávame v korčuľovaní, práci s hokejkou, fyzickej sile, ale aj v mentálnej pripravenosti. Puk im často zavadzia a evidentne majú taký strach z toho, že niečo pokazia, tak radšej ani nič nevymýšľajú a puku sa vyhýbajú.
Preto nepochopím, ako môže trénerovi každý rok prejsť tá istá výhovorka. Predsa ak dnes viem, že mi hráči zaostávajú v korčuľovaní a fyzickej príprave, tak to začnem riešiť. Ale on sa každoročne vyhovára, že prvé tri mesiace novej sezóny venuje len dobiehaniu korčuliarskych nedostatkov a naberaniu kondície. Nezostáva mu čas na herné činnosti. Tak prečo teraz od januára neposkladá širší káder, z ktorého vzíde budúcoročná reprezentácia? Prečo s nimi nepracujeme dnes, ale začneme až od augusta?
Toto nech mi niekto vysvetlí normálne polopatisticky, aby som pochopil, čo je to za menežerisa. Identifikujem problém, poznám riešenie, ale odložím to o 6 mesiacov. A preto sa budem o rok vyhovárať tými istými výhovorkami. Šéfstvo mu ešte bude pomáhať pesničkou o malej hráčskej základni a niet z čoho vyberať.
Za 15 rokov od zisku titulu sa nič nezmenilo. Sľuby a plány, reči a kecy, ale výsledky žiadne. Vraj nie sú deti. No ja neviem, ale aktuálne majú potomkov práve ľudia z generácie tzv. husákových detí, čo znamená, že detí je viac ako pred 15 rokmi. Takže deti by aj boli, ale akosi nehrajú hokej?
Prečo vlastne deti nemajú záujem o hokej?
Najskôr to bude asi tým, že deti už hokej nepotrebujú. Nie je pre nich cestou za splnením snov. Za hranice sa môžu dostať stovkami iných spôsobov. Väčšiu slávu a krajšie baby získaš vlogovaním ako naháňaním puku. Deti hokej nepotrebujú. Hrdinov, vzory, duby a stroje majú všade naokolo. Horšie je, ak si hokej dodnes poriadne neuvedomil, že keď nebudú deti, nebude nič. Ani teplé miestečka platené zo štátneho. Tak sa robí aspoň niečo, aby sa vykázala činnosť a minuli financie. Áno, robí sa náborová kampaň po celom Slovensku. Trvá celý rok a maskot s bývalými hráčmi chodí po mestách. No ja sa pýtam, kto z vás vie o tejto kampani? Videli ste v telke či na webe reklamu?
Počul som aj o takých iniciatívach, kde chodia tréneri po školách a volajú deti na hokej. A je zaujímavé, že deti ten hokej aj zaujme. Tak prečo potom nemáme dostatok hráčov, kde sú?
Pýtal som sa rodičov, ako som sa ja dostal na hokej? Nikto v rodine hokej nehrával, tak prečo ma otec v siedmich rokoch zobral na štadión? Vraj lebo kolega v práci agitoval. Chodil po oddeleniach, pýtal sa rodičov, aké majú deti, či športujú a čo s nimi vo voľnom čase robia. Predával rodičom myšlienku hokeja. Kolektívny šport, všestranná športová príprava, cestovanie po celej krajine. V neposlednom rade aj myšlienka úspechu a teda peňazí. Rodičov agitácia nadchla, oni priviedli na štadión mňa.
Preto sme nemali v ročníku nábor, ale výber. Nie každý chlapec mohol za nás hrať. Tí slabší žiaľ museli ísť preč.
Bratove deti dnes hrávajú hokej. Jeden hrá za 4. ročník, v ktorom je dohromady 7 hráčov. Majú takú mini pidi kabínu, trénera, čo len odskakuje od svojho hlavného ročníka. Čo sa stalo? Kde sú deti? Odpoveď brata ma dorazila. Deti by aj chceli, ale rodičia sa na to vyjebali. A nebolo to kvôli peniazom. Dnes už výstroj zoženieš lacno, prípadne zadarmo. Mesačný príspevok nie je horibilný a kto by naň nemal, dokážu to nejako vykryť. Tak v čom je kua problém?
Rodičom sa nechce!
Nechce sa im cez týždeň dvakrát vstávať ráno o piatej, aby mohli od šiestej chalani trénovať. Nechce sa im tráviť soboty a nedele na zimnom štadióne. Majú svoje plány a predstavy. A keď začnú vaši chalani hrávať hokej, znamená to, že od augusta do marca, od 8 rokov veku dieťaťa na najbližších 8 až desať rokov máte po víkendoch. Žiadne chatovice s partiou. Žiadne lyžovačky. Alebo aj áno, ak máte babku s dedkom, ktorým v piatok večer zveríte svojho potomka s inštrukciami. Inak v sobotu a v nedeľu o šiestej budíček, obliecť, pobaliť a hajde mrznúť na zimák.
A teraz si priznajte, koľkí z vás povedali: môžem jebať.
Verím, že pomaličky viete, kam tým smerujem. Hokej je rovnaká obeta od rodiča ako tenis. No kým tenis hrá pár jedincov v 20-tisícovom okresnom meste, na hokej potrebujete min 22 detí v každom ročníku. Teda minimálne 20 ochotných rodín pre jeden ročník, ktoré sa vzdajú svojich voľných víkendov. To bude aj 150 rodín v takom bežnom slovenskom meste. Nechám na vás, či je tých 0,8% z obyvateľov mesta veľa alebo málo.
Preto hovorím, že budúcnosť slovenského hokeja je napiču. Lebo hokejové kluby sa nezmenili. Lebo hokejový zväz sa nezmenil. Lebo funkcionári sa nezmenili. Lebo tréneri sa nezmenili. Všetci len čakajú s natrčenou rukou a chcú. Niektorí peniaze, iní zase hráčov. Aby však pre to niečo urobili, to nie. Takto to však nefunguje. Na rok 2017 dostal hokej od štátu cca 7 mio euro. Ani nechcem vedieť, kam ich dajú. Nie sú to veľké peniaze a vážne im niet čo závidieť. Nový El Presidente predstavil program, že postavia nové malé hokejové haly. Pre koho?
Vraj sa z tých hál budú tešiť tisíce ľudí. Pýtam sa, ktorí? Partičky amatérov, ktorí hrávajú po neskorých večeroch, to nebudú. Veď to je ich jediný čas, kedy si môžu zahrať. Deti už uložili spať, manželka si pozrie seriál a chlapík vybehne vypotiť pupok na hodinku hokeja. To sú práve tí nadšenci, ktorí majú aj deti aj možnosti, aby ich dali na hokej. Pýtal som sa teda, či hrajú aj ich deti hokej. Odpoveď bola rovnaká. Že im nejebe, aby sa ráno trepali na zimák a tam hodinu mrzli. Že oni chcú mať voľné víkendy, dlho si pospať, vybehnúť k rodičom na východ a nie byť zaondený celú sezónu po víkendoch na zimákoch.
Nemali by sme však len nehejtovať, ale aj niečo konštruktívne navrhnúť.
Ale trt, to bol len vtip. Na hokeji je pricucnutých tisíc ľudí, nech dajú nápady. Veď aj tak každý z mojich nápadov by mi o chvíľu rozcupoval Ingister či iný rodič hokejistu. No kým sa nezačne o hokeji diskusia, nebude ani hovnádo. Britskí vedci prišli na zaujímavú skutočnosť, bez hovnáda aka shitstormu nie je možný posun vpred.
V meste, kde som vyrástol a one real story becomes an urban legend. Hrali sme proti slabšiemu mužstvu a tréner chcel zabezpečiť, aby sme to nepodcenili a hrali naplno až do konca. Podmienka znela, musíme vyhrať o dvadsať gólov, inak pôjdeme po zápase behať 4 km. Vyhrali sme 20:2 a išli sme behať. Naši rodičia čakali pred štadiónom a rozprávali nám, ako sa smiali súperovi hráči. Oni dostali debakel a my trest. Lenže asi preto to niektorí z nášho teamu dotiahli do repre, NHL a na MS. Pointa príbehu? My sme to nebrali ako trest, ale ako pozápasový výklus, kde sme sa porozprávali, kto čo urobil, kto má aké zážitky zo zápasu. Žili sme hokejom, žili sme teamom. No viem, že veľkú väčšinu z nás pritiahli na hokej rodičia. Tú vášeň zvanú hokej v nás zapálili rodičia a naplno rozvinuli tréneri. Pre každého z nás sa rodičia obetovali.
Preto ak nechcete, aby slovenský hokej smeroval do piče, musíte pritiahnuť rodičov. A rodičia potom pritiahnu deti. Pozor, ak však už máte zapáleného rodiča, príkladne angažovaného, snívajúceho o NHL, brzdite ho. V hokeji deti neplatí, kto má peniaze, môže všetko. Nesmiete rodičom dovoliť zasahovať do chodu mužstva. Ani v našej reálnej príhode si žiadny rodič nedovolil poznámku, prečo idú deti po výhre behať? Nikto nenamietal, že musel o ďalších 20 minút dlhšie stáť pred zimákom a čakať. Žiadny rodič nesmel do hokejovej kabíny. Žiadny rodič si nedovolil ísť vypýtať svoje dieťa od trénera, že sa ponáhľa preč. Tréner vie, čo má robiť a rodič sa len musí obetovať.
Kým toto nepochopia naši rodičia, slovenský hokej zanikne.
Suma sumárum, slovenský hokej smeruje do piče, lebo tu niet sily a energie, ktorá by to všetko zmenila.
