Jedného dňa by som chcel vedieť napísať úvod. A keby len úvod, rovno celý článok. Všetky tie neucelené myšlienky v mojej hlave vyzerajú ešte drsnejšie ako filmografia Clinta Eastwooda a vtipnejšie než lingvistické schopnosti jedného českého biatlonistu. V mojej hlave to vyzerá takto. Lenže premeň tie skvelé myšlienky na slová, vyplň tie prázdne miesta medzi jednotlivými bodmi vatou a celý výsledok pôsobí rozpačito ako Jakubcov zokruhovaný okruh, s tým rozdielom, že ja mám mierny pocit trápnosti, zatiaľčo pán všestranný talent urážky zdravého rozumu je na svoj výkon pravdepodobne hrdý. Svet patrí ľuďom bez sebareflexie.
Jedného dňa by som chcel napísať článok, z ktorého by som padol na riť. Dajte mi dosť veľkú plochu a ja pohnem celým fejsbukom. Bol by som morálny maják, na ktorý by ukazovali kompasy všetkých fejkových Lasicov a moje články by mali pravidelne miesto na fejsbuku, rovno medzi ranným hovienkom malej Sofinky (#smesavykakali), dcéry vašej spolužiačky zo strednej a skutočným príbehom malého Tobiáška, ktorý dostal autizmus z očkovania a potom sa ho pokúsili uniesť nórski pedofili. A všetkým by som povedal, vtipne, ale priamo, že tí ľudia, ktorých z nedostatku vhodných slov nazývame politikmi, nie sú šľachtení na tajnej základni špecializovanej na odstraňovanie chrbtovej kosti, ktorú samozrejme vlastnia ilumináti, ale sú to presne rovnakí ľudia ako vy. Dokázal by som jednoducho vysvetliť, že v krajine, kde všetci rozmýšľame ako ojebať štát/zamestnávateľa/znamých/kamarátov/rodinu asi nemôžeme čakať, že do politiky pôjdu tí morálne čistí, ktorých statusy zdieľa aj Ježiš. Práve naopak, špina vypláva na povrch a neklamme si, my nie sme zrovna čistá spoločnosť. Vybavme to bez bločku, veď je to pre oboch výhodné a potom si zanadávajme na korupciu.
Jedného dňa by som chcel byť ten muž, z ktorého vlhne ženám prádlo z polkilometrovej vzdialenosti a to ho ani nemajú na sebe. Ten typ, ktorý ide vyniesť smeti a vráti sa s telefónnym číslom Emmy Watson, na ktoré sa aj tak nikdy neozve, však nemala sa ponúkať, štetka. A aby to nebolo dosť, bol by som bohatší než priemerný miliardár zo slepačieho wannabe BDSM porna pre ženy bez predstavivosti. Vrtuľníkom by som sa odviezol do mesta, lebo Bentley má dnes každý tretí policajt, a šiel by som do klubu, kde lacné ženy v drahých šatách hľadajú krásneho samca s pridanou hodnotou na spoločnú cestu životom. Vošiel by som vo svojom obleku, drahšom ako HDP Mozambiku, a bolo by na mne viac očí než na Majkovi Spiritovi, a prišiel by som k najkrajšej žene v bare, ktorá by bola blond, lebo blondíny sú vždy najkrajšie, a usmial by som sa na ňu úsmevom, pri ktorom praskne panenská blana aj Panne Márii a povedal by som jej: "Prepáč, z diaľky si vyzerala oveľa lepšie." Otočil by som sa a odišiel preč, len tak, lebo môžem.
Jedného dňa by som si rád našiel čas, aby som vynadal všetkej tej hydine s motivačnými obrázkami na fejsbuku, nech vám už nejebe, ženy. Všetkým by som kľudne a zrozumiteľne vysvetlil, že keď nevedia prísť s vlastnou myšlienkou, nebudú vyzerať inteligentnejšie ani zaujímavejšie s obrázkom oblohy s priblblým textom. Be the best version of yourself? Čo je to za kravina, ako vieš, že si sa zmenila na lepšiu verziu, ako spoznáš, že si svoja najlepšia verzia a keď už sme pri tom, ako k tomu prídu tvoje ostatné verzie v paralelných vesmíroch, že práve ty si tá najlepšia verzia? Nie je to trochu egoistické? Leva nezaujíma, čo si o ňom myslia ovce? Kristus, Judáš, Šalamún L. Jackson a ostatní jedi rytieri, čo je toto za pičovinu? Podľa mňa leva nezaujíma ani koľko lajkov dostane na svojej novej profilovke, či sa mu hodia nové kroksy ku kabelke a či je tradičná rodina naozaj v ohrození a čo ja viem o levoch, nečítal som najnovšiu štúdiu Nature - Na čo vlastne lev myslí. Vidíte, že to neviem ani poriadne zhejtovať.
Jedného dňa by som chcel byť večný optimista. Vrátil by som sa v čase a sudičke, ktorá mi dala dar večnej nespokojnosti, by som dal facku a prinútil ju dať mi niečo užitočné, napríklad dar riťolezectva a chrbtice bez kostí a dnes by som bol predseda klubu mladých Kolesíkov a sedel by som na zbytočnom riadiacom poste v štátnej správe a bolo by mi jedno, že ľudia vedia, že nič užitočné robiť neviem. Čo za blbý dar do života je večná nespokojnosť, veď je úplne jasné, že sa za to ani nepoďakujem. Keby som bol iný, šíril by som okolo seba lásku a porozumenie, lebo hejty sú už dnes tak prefláknuté, že vznikajú stránky každodenného hejtu, kde nájdete článok už raz za mesiac a o chvíľu ich začne písať aj Hirax, lebo je ľahšie nenávidieť ako ľúbiť. Bol by som vždy šťastný a spokojný človek, ktorého by nerozhádzala ani rakovina pankreasu a na lícach by som mal vrásky z večného úsmevu. Ale vlastne v predošlom odstavci som sa stal najlepšou verziou samého seba, tak asi srať na toto.
Jedného dňa by som chcel vedieť pracovať naplno, žiadna prokrastinácia na diskusiách, žiadne statusy, noviny, kávičky, dva levely Angry birds na hajzli, žiaden obed, žiadne rozhovory o futbale. Len ja a práca, stotridsaťpercentné nasadenie, len aby som videl, koľko sa toho dá spraviť. A potom by som povedal: "Drahí kolegovia, toto by ste možno dokázali aj vy, kebyže sa zrovna nesnažíte zbohatnúť na forexe, nestaviate dom, nehľadáte rozvodového právnika, nepíšete diplomovku, nestalkujete pipky, nepredávate lístky na hokej, neupravujete fotky, nepíšete články, ktoré aj tak nikto nezverejní, neobohacujete internet o svoj pohľad na vec, ktorý aj tak nikoho nezaujíma." A ešte by som si kúpil vo švédskom lajfstajlovom centre posteľ Flärdfull a staval ju presne podľa návodu, krok po kroku, žiadne preskakovanie, len preto, že dnes mám deň, keď robím všetko poriadne. A potom by som všetkým ukázal výsledok svojej snahy, aby videli, aký je to rozdiel, keď makáš naplno - mám rovnakú posteľ a presne rovnaký plat ako predtým. Ale aspoň dobrý pocit. Ibaže by ani ten nie.
Jedného dňa by som chcel vedieť napísať záver s vtipom s nenápadným odkazom na popkultúru, o ktorom by som by som si bol istý, že ho všetci rozoznajú. Ale dnes to nebude.
