Príbeh, ktorý vám budem rozprávať sa stal v dobe, keď strach z imigrantov obchádzal pravoverné tetky v ich starosvetských duchnách a každý jeden desiatok bolestného ruženca zakončovali zvolaním „ochraňuj nás od islamského poneváča, amen“.

 

14. september 2015. Tento dátum sa do mojej pamäte vpísal Comic Sansom pod názvom Prihlás auto, zabi poisťováka.

To si tak ráno o siedmej v kancelárii v pohode pijem Acidko jahodové, čítam DM a zrazu sa dvere rozletia, prískokom vpred vojde ON a jedným dychom s Dobréráno zaznie aj zvesť – treba dnes prihlásiť auto na prevozné značky.

Acidko jahodové spácha v ústach samovraždu a málo chýba, aby si pomýlilo východ, ale nakoniec situáciu zvláda.

Moje vnútro zreve pokyn – Analýza! – a ja analyzujem – to auto kúpil pre syna, prebratie auta na prevozných značkách bolo dohodnuté na stredu budúceho týždňa, predajca je splnomocnený, pripravený konať, tak čo je toto za rannú nevoľnosť?

Díva sa na mňa a moja tvár má zrejme od pokerfejsu na hony ďaleko, keďže z neho vylezie – včera mi písal známy, že vlaky u nás premávajú s veľmi obmedzeným režimom (utečenci), niektoré meškajú, iné sa rušia a moja žena potrebuje byť 15.9.2015 o piatej poobede v našom rodnom meste, 1000 káem vzdialenom.

Aha. Cesta vlakom neprichádza do úvahy, jeho auto potrebuje on a nové auto tak či tak treba previezť do ich vlasti, takže, voilà, ber tašku a jeho ženu a bež ku policajtom.

Polož ženu tašku, sadni si a rozmýšľaj. Zmluvy sú vystavené na jeho meno. Eto šlecht. Musím ich dať spraviť na jej meno. Chytám telefón, volám, riešim. Predajca mi urobí prvú jazvu do osrdcovníka – má dovolenku, zajtra je sviatok, urobil si premosťovací deň. Vyplo ma.

Ale kolega je v práci, urobí, čo treba. Zaplo ma. Bozkávam záchranné koleso, ukľudňujem sa, dýcham, skenujem JEJ občiansky preukaz. Medzitým volám predajcom odporučenému poisťovákovi, vysvetľujem situáciu, dohadujem stretnutie priamo na polícii, aby sme sa nezdržiavali, máme 7 hodín čistého času. Človiečik s pokojom Dharma Sanghu pýta sken jej občianskeho a rodné číslo. To prvé mám, to druhé nemám. ON a ONA unisono tvrdia, že nič také, ako rodné číslo v ich vlasti nepoznajú. Poisťovák mi monotónnym hlasom oznamuje, že klamú, lebo jeho sestra žije v tej istej krajine ako oni už 30 rokov a rodné číslo má. Na môj argument, že ona sa narodila na Slovensku, takže rodné číslo si doniesla ako veno, sa zasmeje a zloží.          

Nemám sa kedy ani poriadne vytočiť, lebo už mi volá predajca, že papiere sú pripravené, môžeme prísť. Beriem ženu, tašku a vrhám sa do premávky. Máme 6 hodín čistého času.

Vyskakujeme z auta, ONA podpisuje u predajcu papiere, ja medzitým telefonujem s poisťovákom, že máme potrebné podklady a mierime k policajtom. Ten dobrý muž mi hlasom „štvorka oceľ“ zvestuje, že plánujem chaoticky (alečo??) a on je vážený odborník, ktorý nevyhľadáva ľudí, ale ľudia vyhľadávajú jeho. Najskôr sa môže dostaviť na políciu za nami o 13:00.

Nad mojou hlavou sa striedajú hviezdičky s anjelmi a Itchy a Scratchy rapujú rýmy jedna radosť. No nasrať ujo, tebe už zarobiť nedám. Poďakujem, zložím. Rozmýšľam, či aj masoví vrahovia cítia pred hroznou vraždou taký ľadový pokoj.

Skáčem do auta, mierim k policajtom, nech si aspoň vezmem poradové číslo a poistku doriešim počas čakania v rade. ONA ma sleduje pohľadom psychiatra za maličkým okienkom vypolstrovanej cely. Vysvetľujem jej celú situáciu, usmeje sa a povie, že život je ťažký.

No áno, niekedy. Ako rodné číslo u vás. Máme 5 hodín čistého času.

U policajtov si beriem číslo 72, aktuálne svieti na displeji nad dverami 31. Fajn, získavam bonusové hodiny. Zatiaľ poriešim poistku. Volám kolegovi, ktorého okruh známych sa zdá byť nekonečný, okrem toho je jeho kratochvíľou dovoz áut zo zahraničia. Odporúča mi iného poisťováka, super, volám. Nová verzia poisťováka si nechá vysvetliť situáciu a milo mi povie, že na uzatvorenie poistky pre prevoz vozidla potrebuje prevozné značky (a čo tak rodné číslo?). Inak ho vraj systém nepustí. Takže keď ich pri okienku vystojíme, prídeme za ním a poistka bude k podpisu raz-dva. Je to síce trochu inak, ako som vedela, ale kto som ja, aby som spochybňovala slovo poisťovákovo a systémovo?

Stojíme v rade. Medzitým volá ON, kontrola, vysvetľovanie, ONA potvrdzuje, že sa neflákame a stojíme ďalej.

Prichádza obedná pauza. ONA vraví, že si státím vrazila nohy do brucha a chce sa ísť tiež najesť. Super, Sauerkraut tie nohy z brucha iste vytlačí. Veziem ju domov, ja si kúpim Rajec kyslík a v aute počúvam svoje žalúdočné kyseliny.

Pred 13:00 idem po ŇU, rad u policajtov už nie je taký dramatický, asi niektorí odišli dôstojnejšie zomrieť domov. O hodinu sme na rade. Vytúžená méta sa otvorí, vykukne hlava, preberie papiere a pýta sa na JEJ trvalý pobyt na Slovensku. Tlmočím to JEJ, ONA hovorí, že žiadny nemá, je tu len na návšteve. Hlava sa ma posmešne pýta, ako chcem prihlásiť na ňu auto, keď tu nemá trvalý pobyt. Hlave slušne oznamujem, že chcem od nášho ministerstva vnútra len prevozné značky, aby mohlo auto opustiť našu krajinu. Hlava teda vypýta od NEJ tri podpisy, spýta sa, kam treba poslať malý techničák, píšem adresu a potom prichádza osudná veta – poistka. Kde je poistka? Vravím jej, že poistka bude, keď budem mať v ruke značky. No neee, moja, žiadne také, najprv poistka, na VINko a potom značky. A máš jednu hodinu, o 15:00 zatvárame okienko, tak makám, makám. Okienko sa zatvára, môj mozog by teraz schoval tlakový hrniec do hipokampu, volám novej verzii poisťováka. Beží nám posledná hodina života.

Poisťovák má svoj brloh dobre ukrytý, hasičský dom už nechcem vidieť zvnútra do konca svojich dní. Dávam na stôl všetky možné papiere, objasňujem vážnosť situácie, utieram si spotené ruky, odmietam kávu, vodu, život.

Telefonuje s nejakou centrálou, diktuje svoj kód, ja si kontrolujem pulz, zloží a vraví, že musíme čakať na schválenie, zmluva príde mailom, on ju vytlačí a letíme k policajtom.

Je 14:20. Scvrkávam sa.

14:30 mu niekto z CML volá, že táto poistka beží mimo systém, treba ísť na originál pobočku, vziať papiere, vypísať a ukázať policajtom.

Prepínam z rýchlej jazdy na nízky let, flekujem pri pobočke, chalan vyskakuje, beží na pobočku, vybehne s papierami, sadá do auta, vypisuje za jazdy údaje.

Je 14:45. Parkujem pri policajtoch, striedajú sa u mňa chute vraziť tam ako Hulk, potom si zas trénujem výraz Enrique Iglesiasa, klopem na okienko, našťastie Hlava má dobrú náladu, vezme papiere, o chvíľu nám podáva značky, ja ďakujem, ďakujem, ďakujem.

Poisťovák si zapisuje značky do papierov, odchádzam z budovy za hlaholu trúb a poľníc, jasá celá zem, tráva tancuje walz, veveričky brejkujú.

Poisťovák si potrebuje ešte niečo doplniť, veziem ho do jeho hasične, potom ideme s ŇOU k predajcovi prevziať auto, počúvam na pol ucha, pritakávam, usmievam sa ako dilino.

Vybavené, o pol piatej prichádzame k NEMU, vidí žlté prevozné značky a šomre, že bude vyzerať ako Holanďan.

Je mi všetko jedno, dopíjam Acidko jahodové, gazilión mailov ignorujem, zatváram počítač, sadám do auta a idem si zas o niečo staršia a múdrejšia svojich 42 káem domov.

Posledné kilometre sa nadýchnem a dostávam záchvat smiechu.

Oni nemajú rodné čísla, ale majú čísla sociálnych poistiek. POISTIEK!