Nedávno som čítala knihu o mladej Ruske, ktorá pochádzala z aristokratickej rodiny. Neskončila veľmi dobre (ani ona a ani tá rodina), ale zaujalo ma, koľko ľudí pre nich pracovalo. Na jednej strane to môžete odsúdiť, lebo upratať si posteľ alebo navariť čaj zvládne každý sám. Na druhej strane: prečo nie? Keď máte dostatok prostriedkov na to, aby ste platili personál okolo seba, dávate tým ľuďom prácu (a štátu ďalšie odvody). Takže win – win.
Ja sa nebudem tajiť tým, že som ľahko rozmaznateľná. Na dobré sa rýchlo zvyká. Nekrúťte hlavami! Vy nie ste iní. Kto z vás zametá namiesto vysávania? Kúri briketami? Sám si strihá vlasy? Iste, pár sa ich nájde. Niektorí z núdze, niektorí sa navrátili k prírode, či kam? No ja si plne vychutnávam, keď sa o mňa niekto postará. Je príjemné ísť raz za pol roka na manikúru, pedikúru a ku kaderníčke. Dať si na narodeniny urobiť čínsku masáž podivným malým Číňanom, ktorý vám nerozumie, ale prebehne vás ako parný valec. A to sa tu nejdem rozpisovať o úplne bežných veciach ako je oblečenie, ktoré si nemusíte sami ušiť, alebo instantná polievka. Takže skúste spolu so mnou prežiť jeden deň s vlastným personálom.
Ráno ma budí komorná Maríja. (Odrástla som na slepej krajčírke – musí sa tak volať). Pracuje pre nás ako moja osobná asistentka, upratovačka a nanny. Kým obehnem kúpeľňu, uprace posteľ a pripraví mi na ňu oblečenie. Oblečiem si nohavičky, Maríja mi zapne podprsenku, obuje ponožky (kľudne ochkajte závisťou, máte mať svoju Maríju) a gombík na rifliach. Tričko zvládnem aj sama. Potom sa vrátime do kúpeľne. Nanesie mi jemný denný make-up a prečeše vlasy. Popri tom mi hovorí, čo ma cez deň čaká. Vyfakturovať dve objednávky, zastaviť sa po náplň do tlačiarne, doniesť kolegyni obed a vybaviť reklamáciu zo včera. Po práci môžem ísť s kamarátkou na kávu, lebo ona vyzdvihne syna zo škôlky a pôjdu na prechádzku. Večera je o pol siedmej a komorník, vraj na želanie môjho manžela, naplánoval romantický večer s pozeraním seriálu a popcornom.
Upravená idem dozrieť na ranné prípravy svojho syna. Maríja to má úplne pod kontrolou. V kuchyni pani Patmorová (áno pozerám aj Downton Abbey) pripravila chutné raňajky. Ja však dostanem len odšťavenú mrkvu a nesladenú kávu. Náš rodinný lekár mi nariadil očistu po sviatkoch. Môj manžel už sedí pri stole. Dokonale uviazaná kravata je majstrovským dielom jeho komorníka Jamesa (čo ste čakali?). Ten stojí za ním s pripraveným tabletom, na ktorom sú už načítané stránky o ekonomike a autách. Prehodíme spolu pár slov a musíme ísť. Zladím s pani Patmorovou menu na večer, nech môže ísť nakúpiť čerstvé suroviny na Miletičku. A James nás rozvezie do škôlky a práce.
Vraciam sa domov okolo šiestej. Dnes som sa previezla električkou. Niekedy je fajn, byť medzi obyčajnými ľuďmi. Doma ma čakalo nemilé prekvapenie. Suseda odvedľa. Sťažovala sa na Maríju, že ju na prechádzke nepozdravila úklonom hlavy, ale len verbálne a že vysávala, keď jej manžel po obede oddychoval. Mala pripomienky aj k našej kuchárke, ktorá cestou z trhu stratila na chodbe listy z reďkovky a neobťažovala sa ich pozbierať. Vraj to musela urobiť jej Klementína (neviem aké seriály pozerá suseda). A svoje dostal aj James. Keď umýval v garáži čelné sklo nášho auta, pofŕkal ich novú Fabiu špinavou vodou. Bola by sa sťažovala aj ďalej, ale náš kocúr si prišiel uľaviť do svojho záchoda pod stolíkom, tak ju ten smrad vyhnal. Ešte vo dverách ma upozornila, že som na svoj personál veľmi dobrá a teatrálne odkráčala do vedľajších dverí. Niektorí ľudia sú strašní snobi. A pritom je verejným tajomstvom, že musela prepustiť svoju kuchárku, lebo nemala na jej zdravotné poistenie.
V Maríjiných očiach vidím strach. Toto je už tretíkrát, čo sa bola tá fúria sťažovať. Ja však na jej reči nedám a jediné, čo ma zaujíma je, čím nakŕmili toho kocúra. Vstupná chodba do bytu bude teraz pár hodín nepoužiteľná. Do večere sa pohrám so synom a počúvam, ako si Maríja v práčovni vyspevuje clivé piesne zo svojej domoviny (áno zamestnala som imigranta – mám predsa sociálne cítenie). Keď príde domov môj manžel, pozdraví nás a zavrie sa ešte na pár minút do pracovne, aby vybavil zvyšné maily. Na večeru máme kelový prívarok s točenou klobásou, chalani k nemu dostanú aj smotanový dezert, ja len za hrsť orieškov. Mala som predstavu, že náš personál bude jedávať s nami, ale máme malý kuchynský stôl. Takže oni večerajú pri konferenčnom stolíku v obývačke. Má to svoje výhody, lebo môžu pozerať telku. Môj syn mi raz povedal, že keď vyrastie, bude našim komorníkom. Lebo vraj potom bude môcť pozerať pri večeri Simpsonovcov. No snáď ho to prejde.
Po večeri, kým Maríja uloží syna spať a pripraví našu posteľ a pyžamá, prejdem si s pani Patmorovou menu na víkend. Príde moja mama a bez komornej, lebo tá sa musí postarať o jej vidiecke sídlo. Musím to nejako zvládnuť, lebo v nedeľu som všetkým sľúbila voľno. Chcú ísť do kina na Star Wars. Kúpila som im lístky, ale dám im ich až v sobotu večer, aby sa zasa tak netešili. Raz za čas si zaslúžia nejaké odmeny.
Okolo deviatej náš byt stíchne. Syn spí a náš personál šiel domov. Na komode horia sviečky, na stolíku vonia popcorn (kukurica je zelenina a nikto ma nepresvedčí, že popcorn nie je zdravá potravina) a manžel sťahuje titulky k novému severskému seriálu. Ja sa zatiaľ osprchujem a nahodím do pyžama. Potajme zjem čokoládku z vankúša a pod svojou knihou vidím vytŕčať rožtek od Durexu. Musím sa usmiať. Tá moja Maríja myslí na všetko.
