Budík drnčí o pol piatej ráno. Žena len voľačo zamrmle a otočí sa na druhý bok. Ona má ešte trochu času, kým jej bude treba vstávať a vychystať decká do školy a škôlky. Vstávam a v kuchyni si robím kávu. Poriadneho turka, nie ako tá žbrnda z mašinky, čo mi servíruje sestra, keď ju občas ideme pozrieť. Vychádzam aj s kávou na priedomie a zapaľujem si prvú rannú.

Po uspokojení základných potrieb sa obliekam a idem na autobus do fabriky. Na zastávke už podupkáva niekoľko susedov, ktorí tam tiež dochádzajú. Autobus je normálny, prímestský, platíme si lístky v plnej cene. Nie ako Jožo, bývalý spolužiak, čo sa odtiaľto odsťahoval a robí v automobilke. Tí majú svoje firemné autobusy a cestujú skoro zadarmo. Aj platy tam majú lepšie, Jožo si kúpil dom a už aj prerábku má skoro celú hotovú.

Kým príde autobus, zapaľujem si ešte jednu. Stojím pol kroka od zastávkovej značky, aby ľudia nemohli pindať. Čo na tom, že fúka odo mňa k nim, však za to ja nemôžem. Na viac ako škaredý pohľad sa aj tak nikto neodváži. Autobus prichádza. Kým ostatní nastúpia, ja rýchlo dofajčím. Posledný šluk vydýchnem už v autobuse, ale tá troška predsa nemôže nikomu vadiť.

Cesta do fabriky trvá trištvrte hodiny, to si ešte stíham zdriemnuť. Na vstupe si pípnem kartičku a prejdem cez turniket. Túto somarinu sem dali nedávno. Predtým sme cez bránu prechádzali len tak a kartičku sme si pípli až vnútri na čítačke. To sme so susedom Ondrom mali vymakaný spôsob na vyrobenie si nadčasov - keď som išiel na rannú, vzal som aj jeho kartu a okolo jednej som mu s ňou pípol príchod. O druhej sme sa pri striedaní šichty stretli pri vchode, on nenápadne prevzal obe karty a okolo tretej mi odpípol odchod. Cestou z roboty mi ich potom hodil doma do schránky a ďalší deň to fungovalo rovnako. Tie pridrbané turnikety nám urobili čiaru cez rozpočet. Prvá výplata bez nadčasov dosť zabolela a žena mi doteraz frfle. Akoby to bola moja vina, čo si tí kreténi vo vedení vymysleli.

Robota dnes vcelku ide. Po očku sledujem toho sopliaka Dušana, čo nastúpil pred pár mesiacmi. Mladý, iniciatívny, sotva sa po pár týždňoch trochu rozkukal a zaučil, už začal mať blbé pindy, že naše pracovné postupy sú neefektívne a za rovnaký čas by sme vedeli vyrobiť viac kusov. Ešte dobre, že ho pritom nepočul vedúci. Ten tiež pred časom trúsil podobné drísty, ale s ostatnými chlapmi sme ho našťastie presvedčili, že je to hovadina. Dušanovi sme na fajčpauzách trochu prehovorili do duše, že to nemôže preháňať, lebo po prvé to nikto z vedenia neocení a po druhé by nám všetkým zdvihli normy. To si nemôžeme dovoliť, od splnených noriem závisí pohyblivá zložka platu a šéfstvo len číha na príležitosť, ako nám ju nedať. Mladý chvíľu kukal ako teľa na nové vráta, ale zdá sa, že to nakoniec pochopil a nesnaží sa predvádzať.

Pokojný deň trochu spestrila ďalšia kontrola na alkohol. Cipuška z personálneho a vedúci sa tu chvíľu motali s drägerom, dnes bolo našťastie všetko v pohode. Nie ako minule, keď ten debil Stano prišiel do roboty s opicou a po kontrole išiel domov aj s okamžitou výpoveďou. Máme podozrenie, že vtedy tá kontrola nebola celkom náhodná, ale kto by to dokázal. Stanovi to dosť skomplikovalo život. Akoby nestačilo, že najstaršie decko majú postihnuté, jeho žena práve čaká ďalšie. Už štvrté. Ešte dobre, že bývajú u jej rodičov, lebo po tom, ako ho vykopli z roboty, by asi išli pod most. Aj keď v Stanovom prípade to nie je vylúčené. Počul som, že sa jeho svokor v krčme zastrájal, že toho darmožráča vyhodí z domu a radšej bude vnúčatá živiť on.

Cestou z roboty ma z driemot v autobuse vyruší mobil. Volá mi žena, že mám vyzdvihnúť malú z krúžku a cestou domov kúpiť v potravinách zopár vecí. Diktuje mi zoznam, ale počúvam ju len na pol ucha. Autobus práve zastavil v meste pri gymnáziu a nastupuje doň skupinka rozchichotaných sedemnástok. „Máte tu voľné, ujo?“ opýta sa ma jedna z nich a ukazuje na prázdne miesto vedľa mňa. „Aký som ti ja chujo?“ zašpásujem s ňou, ale zjavne nepochopila. Sčervenala, zahabkala „Prepáčte,“ a rýchlo sa posunula ďalej do autobusu. Ku mne si prisadla obézna tricinka v okuliaroch. Zjavne ich učiteľka, lebo ju všetky úctivo zdravili. Nejavila záujem o rozhovor, strčila si do uší hluchátka a otvorila knižku. Nenápadne som nakukol, čo číta, ale nerozumel som ani slovo, bolo to po anglicky. Inteleguánka jedna, niežeby čítala, ako jej zobák narástol, ale sa tu hrá na čosi nóbl.

Vyzdvihujem dcéru zo školy a ideme do obchodu. Narýchlo sa snažím rozpamätať, čo všetko mi žena kázala nakúpiť. Nahádžem do košíka nejaké veci a ideme k pokladni. Malá začne drankať akýsi časopis, tak jej odvrknem, že na sprostosti nemáme peniaze. Snaží sa protestovať, ale keď jej pohrozím, že doma odpášem remeň, len otrčí spodnú gambičku a stíchne. Pri platení mi napadne, že sa mi míňajú cigy, tak si vypýtam dve krabičky cameliek.

Vo dverách ma čaká upachtená manželka s prckom na rukách. Hneď na mňa spustí report, že malý sa ráno zobudil s horúčkou a musela s ním utekať k lekárke a v čakárni bola kopa ľudí, tak tam sedela ako trúba skoro tri hodiny, kým prišli na rad, a cestou domov stretla susedku s jej malým synčekom na prechádzke a bla bla bla. Pri štvrtej vete vypínam posluch a len prikyvujem. Už dávno som zistil, že takto sa vyrozpráva rýchlejšie, ako keby som sa snažil zapájať do debaty.

Pri vybaľovaní nákupu spustí kritiku, čo som to preboha zase dovliekol. Samozrejme, zase za všetko môžem ja. Zrúknem na ňu, že chodím otročiť do fabriky pre ňu a pre decká a že keď už sedí ako nezamestnaná celý deň doma na tej tlstej riti, mohla do toho obchodu zájsť sama. Okamžite začne jačať aj ona. Presne toto som potreboval - hádku, sotva som prišiel domov. Netrvá dlho a mám toho plné zuby. Tresknem dverami a idem do krčmy.

Ako obvykle sa v krčme rieši politika. Po piatej runde sa viacmenej zhodneme na tom, že Ficovi akosi dochádza dych a treba voliť Kotlebu. Ten tu konečne urobí poriadok. Fico síce vybavil dôchodcom a študentom vlaky zadarmo, ale k nám aj tak železnica nevedie. Najlepšie by bolo aj tak všetkých tých politikov pozatvárať, sú to do jedného zlodeji, ale vrana vrane oko nevykole.

Keď mi peňaženka začne zívať prázdnotou, beriem sa domov. Idem skratkou okolo potoka a dobreže sa nezabijem, keď zakopnem o kostru z bicykla, čo tu voľakto vyhodil. Ľudia sú strašné svine. To mi pripomína, že sa budem musieť zbaviť starého televízora, čo sa mi povaľuje v garáži. Odveziem ho v sobotu pekne hlboko do lesa, tam nebude nikomu na očiach a nebude to tým pádom nikomu vadiť. Žena síce čosi mlela o zbernom dvore, ale nebudem predsa komusi dávať niečo zadarmo, aby sa on na tom nabalil. A cestou nazad sa pozriem na tú novú cyklotrasu, čo nedávno postavili poza dedinu. Z eurofondov. To by ma zaujímalo, kto sa na tom nabalil, eurofondy sú vraj dobrá zlatá baňa. Sused Tóno spomínal, že na tú cyklotrasu osadzoval kovové stĺpiky a nejaké si vraj nechal „na pamiatku“. Skúsim sa s ním dohodnúť, či by za fľašku zopár nespustil, urobil by som ohrádku okolo kurína, nech nám sliepky neserú po celom dvore.

Doma žena smoklí pri Modrom z neba a tlačí pri tom do hlavy čokoládu. Na otázku, čo máme na večeru, mi len odvrkne, že čo som nakúpil, to môžem zjesť. Krava. Z chladničky vyťahujem poslednú oschnutú klobásu, ešteže som aspoň čerstvé rožky kúpil. Po skromnej večeri idem rovno do postele. Žena od telky čosi brble, že sa mám osprchovať, než vleziem do čistej postele, ale však som sa sprchoval predvčerom. Kto má sakra platiť toľkú vodu, som snáď Rockefeller?

Už napoly spím, keď do spálne prichádza aj žena. V slabom svetle nočnej lampy jedným okom sledujem, ako sa prezlieka do pyžama. Je fakt, že po dvoch deckách poriadne pribrala, ale aj tak ma z nejakého dôvodu pohľad na ňu rozrajcuje. Keď zalezie pod paplón a zhasne svetlo, pritúlim sa k nej a siahnem jej na zadok. „Nechaj ma, bolí ma hlava,“ odtiahne sa, ako to v poslednom čase robieva skoro vždy. Naštvane zafučím a otočím sa k nej chrbtom. Toto zas bol deň! A zajtra bude taký istý. A ten ďalší tiež. Aj týždeň. Aj rok. Aj zvyšok toho zasraného života.