Tento rok nastal pre mňa čas merania kladielka veľmi neskoro. Príčiny boli len objektívne, dvakrát porucha hnacej nápravy. Nechcem sa v tom špárať, jednoducho som sa až začiatkom októbra odhodlal na záťažový test a tak som sa postavil na štart Javorníckej stovky, aby som prekonal sám seba, posunul vlastné limity, prečistil si hlavu a tak ďalej a tak podobne. Keďže na podobné kecy neverím, mojou motiváciou bola prechádzka Javorníkmi, kde som prakticky ešte nebol, a pravidelné pretestovanie vlastnej odolnosti pre prípad zombie apokalypsy alebo prevzatia moci Slovenským hnutím obrody. Minulý rok som sa na tomto mieste zaprisahával, že by som sa podobnej masovej akcie nikdy nezúčastnil, takže áno, parádne som si nasral do huby, ale mám aj výhovorku. Z tých 105 km som asi 40 išiel úplne sám a nejakých 50 vo dvojici, takže som sa z toho elegantne vykecal a môžem ísť k veci.

Týždeň pred Javorníckou stovkou som ručne miešal asi pol kubíka betónu, tieklo zo mňa ako z ťažného koňa, a tak som si v duchu hovoril, aké by to bolo fajn, ak by ďalší víkend bolo o nejakých 10 °C menej. Prianie sa mi splnilo hneď dvakrát. Išlo to o dvadsať stupňov dolu, na štarte v Čadci je okolo nuly. Pozrel som sa okolo seba a bolo mi jasné, že najmenej polovicu z týchto ľudí už uvidím len vo výsledkovej listine. V čase, keď (ak) dôjdem do cieľa, oni už budú dávno doma, vyspinkaní a pripravení na ľahký ranný výklus, aby nevyšli z formy. Ja som pretekať nemienil, mojim cieľom je pokochať sa Javorníkmi a v limite dôjsť do cieľa. Aby som sa neodpálil hneď na začiatku, tak som si povedal, že prvú hodinu nebežím, ani keby sa mi chcelo. Takže sa kochám. Kráčam a neskôr aj bežím zvláštnou krajinou. Samoty pozostávajúce z pár domov sa striedajú s lesom, ktorý vlastne lesom nikdy nebol. Je to len akýsi porast liesok, briez a rakýt. Občas sa ukáže lipa, planá hruška, čerešna. Keď sa pozrieš do tohto lesa, pozeráš sa do minulosti, len musíš vidieť a rozumieť. Stále tam vidno náznaky úzkych terás, ktoré kedysi, a ani nie tak dávno, boli políčkami. Najnápadnejšie sú veľké kopy skália. Málo úrodná pôda v tomto flyšovom pohorí bola plná kameňov, o ktoré sa dal pokaziť pluh alebo motyka. Tak sa pri každej príležitosti odnášali na okraj poľa, kde slúžili zároveň ako hranica. Mimovoľne mi zíde na um úryvok z knihy Keby som mal pušku, ktorej dej sa odohráva v týchto končinách: „Babka vravievajú, že skaly sa kotia. Ako mačky, alebo myši. Lenže kým myš má päť-šesť mladých, skala aj dvadsať.“ Na medze biednych políčok sa sadili stromy, najčastejšie letné hrušky alebo čerešne. V čase letných prác poskytovali tieň na oddych a trochu ovocia na osvieženie. Vidno ich tam dodnes. Už neprinášajú ovocie a samé sú v tieni, zadusené v kríkoch, práchnivé, čakajúce na poriadne mokrú snehovú nádielku alebo silnejší vietor, ktorý ich pošle k zemi.

Ak kráčaš cestou hnusnou, zablatenou, s hlbokými koľajami, ideš po novej ceste. Kto si dnes všimne staré cesty, po ktorých sa chodilo konskými a hlavne kravskými povozmi pred sto, dvesto rokmi? Stále majú úžasný povrch, lebo starí gazdovia si nechceli rozbiť koleso na voze alebo zapadnúť tak, že by sa museli trepať pár hodín po pomoc. Povrch starých ciest je akoby dláždený kusmi pieskovca, všadeprítomného materiálu. Vždy, keď furman videl jamu, výmoľ alebo vyskočený kameň, zastal a dal si tú námahu, aby to opravil. Žiadne čakanie, že to urobí sused, lebo na spiatočnej ceste sa mu to mohlo vypomstiť. Takže idem po ceste, ktorá má len náznaky vyjazdených koľají, hoci po nej dnes už jazdia traktory. Pred chvíľou som videl novú lesnú cestu vysypanú hrubým štrkom, z ktorého polovica už bola splavená v lese.

Na krížnych cestách stoja kríže alebo kapličky. Okrem toho, že slúžia ako orientačné body, majú aj odháňať zlé sily. A tých je tu neúrekom. Bosorky, čo porobia kravám, premenené na žaby zabránia mlieku, aby sa zmútilo, deti vymenia za malé potvory. Potom sú tu mory, čo v noci ľudí prilíhajú a choroby na nich vodia, svetlonosi, ktorí pocestných ťahajú po zlých cestách, kým z nich nevytrasú dušu, víly, čo neborákov utancujú k smrti a roztrhajú na kúsky, černokňažníci, zmoci. Oplatí sa aspoň prežehnať na krížnych cestách.

Je to svet miznúci v lese a na miestnych cintorínoch. Dnešok je iný. Teší ma, že na takmer zarastené pasienky sa vracajú ovce a kravy. Veľa domov sa premieňa na víkendové chalupy, čo je jediná možnosť, ako ráz tejto krajiny aspoň trochu zachovať. Väčšina je zrekonštruovaná s citom, naozaj radosť pozerať. Prítomnosť terénnych áut trochu narúša atmosféru, ale je úplne pochopiteľná. Avšak čo vedie človeka, ktorý investuje kopu času a peňazí do vernej rekonštrukcie drevenice, aby si potom okolo nej vysadil tuje, cyprušteky a strieborné smreky? Je to hnusné aj v Dunajskej Lúžnej pri ležiacich bytovkách, a tu je to na povracanie. Drancovanie slovenských lesov je legendárne a Javorníky nie sú výnimkou. Aj tu sa lesy pomaly menia na drevárne. Je to škoda, lebo Javorníky nedostali svoj názov podľa smreka. Na českej strane Makyty je prales, na slovenskej peniaze. Len ich spíliť.

Skoro polovicu trasy nevidím, stmieva sa skoro. Ale sneh pod nohami a občasný dážď na svojej hlave cítim. A cítim aj nohy. Nikdy som takúto trasu nešiel a špeciálne kvôli nej som začal behať. Bol som dvakrát. Potom som sa na to vykašľal, nech sa zbytočne v posledných týždňoch pred pretekom neunavujem. Sám som prekvapený, ako ľahko sa mi ide. Ani raz som si tak úprimne hnusne nevynadal. Ani raz som nemal pocit, že do vzdám. Vôbec som v mape neštudoval ústupové trasy. Až po 70 km príde trochu kríza. Je zima, sneh, tma, prší, nastupuje únava. Na občerstvovačke sa dám dokopy a idem ďalej. Na hrebeni počkám Viedenčana, s ktorým sa obchádzame už asi 10 km a vydrží nám to spolu až do cieľa. Pustíme sa do toho v dobrom tempe, šliapeme sneh a blato, ignorujeme občasný dážď a tabule s upozornením na výskyt veľkých šeliem. Všetko ide dobre až po brutálny zostup do Papajského sedla, ktorý z mojich nôh urobí puding a následný výšľap na Makytu už do toho dezertu len nahádže hrozienka. Chvalabohu ostáva už len 15 km do cieľa, žiaľbohu hlavne dolu kopcom. 5 km pred cieľom zablúdime. Je tma a hustá hmla. Čelovka je dobrá akurát tak na svietenie pred nohy, aby som nezakopol a nerozmlátil si hubu. Mali by sme sa nachádzať medzi dvomi samotami, ale bez svetla nevidíme nič a so svetlom len dva metre hmly. Nakoniec zabočíme doľava a ocitneme sa medzi domami. Necháme sa viesť cestou, hoci nevieme, kde sme, ale na správnej trase určite nie. Cesta určite ide do dediny, vracať sa nemá zmysel, len by sme sa viac domotali. Po nekonečnom zostupe vyjdeme na hlavnú cestu. Podľa všetkých indícií musíme ísť dolu popri potoku. Celkom slušne sa rozpršalo. Popri ceste sa sem-tam objaví dom, celkovo to dedinu veľmi nepripomína. Nakoniec sa po niekoľnásobnej externej navigácii dostaneme na ozajstnú hlavnú cestu a o chvíľu nato do cieľa. Je pol siedmej ráno, výsledný čas cca 23 hodín, bez blúdenia to mohlo byť aspoň o hodinu menej, ale to je jedno. Reinhard má svoje kvalifikačné body pre UTMB, ja svoju prvú stovku. Najväčší hrdina je môj brat. Keďže ochorel, tak sa Javorníckej stovky nezúčastnil. Ráno ma však zaviezol do Čadce a od druhej ma čakal v Lysej pod Makytou. Vraj išiel skôr, aby cestou nezaspal. Som dojatý. Ledva dokráčam do auta, zobudím sa až doma. Tak snáď o rok, Javorníky. Ale nič nesľubujem.