Niečo sa začalo diať. Vedomie sa mi vrátilo. Rýchlo spúšťam mentálnu kontrolu svojho fyzického stavu. Zdá sa, že všetko je na svojom mieste, nikde nič nechýba. Až na pár škrabancov, o ktorých som vedela už pred upadnutím do umelo vyvolaného spánku, som zjavne v úplnom poriadku.
Voľakto kvočí vedľa mňa a uťahuje skrutky na kryte baterky. Trochu to šteklí. Posledné, na čo si spomínam, je osviežujúca sprcha wapkou na dvore, po ktorej ma domáci zaviezol do pohodlia garáže a odpojil kontakt. Potom bola už iba tma, až do chvíle pred pár minútami, keď mi baterku znova pripojil. Je čerstvo nabitá, to sa mi páči.
Starší pán odkladá skrutkovač, vstáva a otáča kľúčikom v mojej spínacej skrinke. Poslušne rozsvecujem kontrolky. Zapína mi svetlá, prepína na diaľkové, stláča brzdovú páčku a spokojne kýva hlavou. Světla svítí, stěrače stírají. Chachacha, dobrý vtip, kde by som ja vzala stierače. Tie by si mala moja pani namontovať na prilbu, ak ma bude chcieť zase vláčiť po daždi. Mokro nemáme rady, ona ani ja. Odkedy sme sa vyváľali za dažďa v mláke, máme voči nemu rešpekt a radšej sa mu vyhýbame.
Pri kontrole smeroviek sa ukáže, že pravá predná nefunguje. Zase. Tentoraz z prirodzených príčin, ale už viackrát bolo treba žiarovku meniť po tom, ako sa so mnou moja pani vykydla. Už sa ju snažili nahovoriť, nech mi zaobstará padák, teda padací rám, ktorý by ma v podobných situáciách trochu chránil, ale ona tvrdí, že sa jej páčim viac bez neho. Medzi nami, asi má pravdu. Domáci odbieha a o chvíľu sa vracia s novou žiarovkou. Netrvá dlho a všetko funguje, ako má.
Po niekoľkých minútach prichádza moja pani. Má na sebe plnú výstroj a prilbu v ruke. Hurá, pôjde sa von! Tak, ako má vo zvyku, prilbu nasadzuje na opierku pre spolujazdca. Než ma vytlačí pred garáž, posadí sa mi do sedla, pohladí ma po nádrži a dá mi pusu na budík. Ešte stále je do mňa zamilovaná rovnako ako v prvý deň, keď sme sa stretli a mne to neprekáža. Viem, že ma časom vymení za mladšiu a rýchlejšiu, ľudia sú už raz takí, ale my stroje to berieme pragmaticky. Nežiarlime na seba, ani keď nás niekto má celý hárem, alebo nás strieda častejšie ako milenky.
Pred garážou panička červeným tlačidlom zapína obvod. Relé ticho zacvaká. Ťahá ma za sýtič, ten ide trochu tuho. Áno, sýtič. Som zo starej školy a automatické vstrekovanie u mňa nenájdete. Stláča štartér. Piesty v mojom dvojvalcovom srdci sa rozbiehajú, po prvotnom kýchnutí motor hladko naskakuje. Prúd dymu zo spáleného benzínu razantne deložuje pavúka, čo sa udomácnil v jednom z mojich nablýskaných výfukov. Celé moje telo sa jemne chveje vibráciami bežiaceho motora.
Pani mi párkrát jemne zaťahá za heft. To je plynovú rukoväť, keby ste nevedeli. S radosťou jej odpovedám hlasnejším zavrčaním. Aj ona sa teší, usmieva sa. Keby som mala čím, usmievala by som sa aj ja. Po chvíli zatvára sýtič, už ho nepotrebujem. Nacvičenými pohybmi si nasadzuje prilbu a rukavice. Zažína svetlá a nasadá. Dvíha ma zo stojana a zakopáva ho na miesto. Ešte raz vrkne plynom, stláča spojku a nohou automaticky nachádza radiacu páčku. S typickým kovovým klepnutím zapadá jednotka na miesto. Na túto chvíľu sme obe netrpezlivo čakali – sezóna začína, môžeme vyraziť.
