Teho roku – milé deti – dovolenkový report nebude.

Pýtate sa, že prečo?

No prvak za to, bo korona a nikde sa nechodí, no a druhak za to, že to na čom som bol dovolenka rozhodne nebola.

Ale dobre.

Dajaký report dám, bo taký zvyk.

Všemohúci doprial mne a mojej milovanej drahej 4 dni bez DETÍ.

Túto vetu som už v takmer hotovom texte omylom prečítal že nám všemohúci doprial 4 deti.

Pri tejto predstave som týždeň nemohol pokračovať v oprave článku a v bežnom živote tiež len s ťažkosťami.

Ale už je to a,  a,     asi v poriadku.

Pre tých čo deti majú, nemusím nič vecej vysvetlovať.

Pre tých, ktorých to ešte len čaká.

Raz to príde a s tým aj pocit šťastia. Hlavne zo začiatku. Potom už tak menej. Následne príde obdobie v ktorom budete tvrdiť že šťastný ste, ale nebudete. No a potom sa do vašich snov začnú vkrádať obrazy a deje, že by si to najradšej snežnou lopatou pobil na hromadu.

No. Takže 4 dni dovolenky.

Moja predstava, mojej dovolenky bola asi taká, že v robote ohlásim zatiaľ bližšie nešpecifikovanú operáciu v štvordňovej narkóze. Vypnem tamagoči a len tak budem ležať doma.

Mal som už aj plán.

Auto prefarbím, odsťahujem a zakopem dakde na druhý koniec republiky, aby nebodaj nejaký klient, prípadne technik nemysleli že som doma. Na držkodiár šlahnem dajaké staré foto chorvácke abo iné. Tu viem dať priestor invencii:

  • odfotím vínový pohár s textom - je nám dobre
  • alebo - dám pivový s borovičkou a textom - je nám ešte lepšie
  • potom taký raňajší pohľad na stôl plný rôznych prázdnych flašiek a hešteg - je nám kurva zle
  • malá orosená borovička - #užjetolepšie - a tak by sa dalo pokračovať ....
  • prípadne nasratého bežiaceho medveďa s textom športujeme a serieme detoxikujeme zároveň

Zo svetlom v noci by som si nerobil starosti. Normálne štyri dni budem vo dne v noci ležať, nič nerobiť, netelefonovať, nepočítačovať, netabletovať, nesvietiť, nejebať si kresnu mater po karčmach – proste prevádzkovať to, čomu ja hovorím aktívny oddych. No tak dobre - občas v noci, v prestrojení vybehnem na pumpu po nejaké to  jedlo.

A pitie. Aby sme nezabudli.

Človek mieni a pánboh za to ani najmenej nemôže, ale drahá to dojebala.

Moja milovaná polovička vymyslela ozdravný a relaxačný štvordňový pobyt v kúpeľoch.

Ja neviem prečo to tote kúpele volajú že ozdravný a relaxačný, keď sa človek odtiaľ vráti chorý a dojebaný tak, že potrebuje ozdravný a relaxačný znova.

Ala moja drahá, že ideme bo furt jajčim že dačo boli - No hej. To pravda. Väčšinou hlava, a aj to väčšinou z nej alebo deciek. Ale teraz jak naschvál - nič. Taže na jaku chmaru ja pojdem du kupeľov. Okrem toho som sa kupal v sobotu.

A tu začína poviedka o skejte.

Moje decko, občas chodí vonku na skejt. Ja som tiež mal skejt a minule som si to overil, že to ešte stále ako tak ovládam, ale neviem si celkom dobre predstaviť môjho tenkého a dlhého syna na skejte. Nožičky má jak jelenček po narodení a proste - to je na iný článok. Skôr ten skejt nosí v ruke a patrí to k uniforme jeho veku, rovnako ako prenosné svietiace JBL. Vlastne ono je to všetko jedno, ale podstatné je to, že keď príde domov, tak milý skejt skončí na chodbe presne pred dverami spálne.

Trvá to už pár rokov.

S tým skejtom máme taká nepísanú dohodu.

Ja keď idem v noci chlemtať vodu abo čúrať, abo otvoriť balkón, stále o neho škrtnem nohou a poviem niečo v tom zmysle:

  • Hybaj už do riti, bo ti nasypem piesok do ložisiek.
  • Ešte raz sa mi pripletieš do cesty ta ťa vymením za daciu v plnej palbe.
  • Neser ma bo ťa rozpílim karbobrúskou
    • Aby som dostál svojho slova a trošku ho vystrašil položil som na pár dní k vešiaku kde skejt väščinou parkoval karbobrúsku až do chvíle keď son na ňu v noci stupil.

A tak podobne.

On mi nie je nič dlžný.

  • Aj tak na mňa jednej tmavej noci šlapnes.
  • Neboj, raz to príde.
  • YES.YES.YES  IDÉÉŠ    ...   Tesne vedľa Bejku, ale už to skoro bolo. Vidíš? Už si to mohol mať všetko za sebou a takto sa budeš naďalej zbytočne trápiť. Mimochodom. Mal by si ísť na pedikúru. Alebo nechceš spať v ponožkách? Že vraj je to zdravé.

Noo  - a  prišlo to presne v tej chvíli keď som drahej hovoril, že mne netreba ani masage, ani kupage ze šetko fasage a nič ma nebolage.

A ešte týždeň do zadu som na decko reval:

Kurva odkladaj to dakde het do riti, lebo ma tota kolečková doska raz zavraždí. A kebyže náhodou k tou došlo ta mi to dajte k hlave jak náhrobný kameň a fixou na tu dosku chcem nápis:

 ja som vám to

KURVA

vravel už dávno

Tak.

A tak tu teraz nad ránom, pár hodín pred odchodom na ozdravný a relaxačný pobyt, ležím na zemi a skejt zajebaný do steny sa oranžovými koliečkami na mňa radostne usmieva. Do steny je zajebaný preto, lebo som úspešne na neho šlapol a jak som sa osobne v čerstvom povetrí ľavotočivo s vrutom vyrotoval, ta som ho odpálil labou k stene.

Rachot privolal moju drahú, ktorá na moje žalostivé jajčanie, že som si asi polámal chrbát, ruky, nohy, rebrovanie a hlavu len sucho konštatovala, že už mám konečne dôvod ísť na ozdravný a relaxačný pobyt.

 

Taže nakoniec som išiel a a teraz sa ho pokúsim opísať. Myslím ten pobyt.

Skúsim to nejako ľudsky a zrozumiteľne.

Zrozumiteľne preto, lebo tesne po návrate sa ma moji krčmový kamoši v krčme pýtali, že ako bolo a potom si už nič nepamätám. Len vraveli, že som v kuse pičoval, plakal a pil jak chuj do vtedy kým som vládal. A že som im vlastne nič konkrétne o ozdravnom a relaxačnom pobyte nepovedal. Prepáčte mi, ale ešte aj teraz mám nejako rozjebané myšlienky tak pôjdem radšej podľa nejakej osnovy.

 

1 Príchod Vlastne odchod.

Tam kde bývam a tam kde sme mali pobyt je cca 100km  - asi polovica po diaľnici, takže akože pohoda, pijánko /nepizajko/ - no dobre troška môžeš.

ALE !!!

Ale deti.

Dieťa A, ktoré končilo pobytový tábor bolo nutné vyzdvyhnúť v mieste C a odviesť do miesta D, kde sa začínal ďaľší tábor. Áno tušíte správne, v celej rovnici chýba premenná B, čo je druhý problematický pomotok s ktorým bolo nutne absolvovať presne to isté. Teda takmer to isté len o 80km vedľa. Takže cesta na mape vyzerala jak krížikový steh mojej starej mamy na vianočných výšivkách a ňe 100km po diaľnici, ale 320km po okreskách a 5 hodín v sedle. A to nespomínam také šmakocinky ako pranie niektorých vecí v aute. Alé dajak sme to spoločne dali.

2.Konečnč príchod.

Ubytovanie a celkové uvítanie bolo vlastne to najsamfasa čo mohlo byť. Tankový plzeň, vkusné ubytko, úsmevy a nad moje očakávanie naozaj chutné papanie.

No.

A v taký čas, človek stratí vrodené a drsným životom získané brzdiče a začne mať myšlienky. Väčšinou kokotské.

 

Drahá:

A že ráno pôjdeme loďkou po tej peknej rieke medzi tie skaly.

 

Autor:

Áno láska pôjdeme. Dopijem toto, dám si ešte dve a môžme aj teraz.

 

Drahá:

Ale no ták. Teraz už je tma. Šak si bol vodák. Stále si sa mi chválil. Aj fotky ukazoval.

 

Autor:

No to hej. Vodák som naozaj bol. A ešte aj som. Keď si raz vodák - to už je na celý život. Čo to tu taký potok. Ja som išiel Zambezi od Kozároviec až po Kalnú nad Zambezi. A v Tlmačoch, jak stavali most nad Zambezi nám taký silný prúd vytrhol pádla - normálne aj s ramenami. Ale sme doplávali zakusnuty o bok pramice Sme vyhrali mastrovstvá Slovenska. A v Kozárovciach nad Zambezi sme jedli guláš a nám narástli nové ruky. Až na druhý deň sa zistilo že to bol guláš zo psa. Áno chálil som sa. Ale to chválenie bolo pred 30 rokmi, keď som chcel...

Šak ty dobre vieš čo som chcel...

 

Drahá:

No hej. Máš pravdu. Ja veľmi dobre viem čo si chcel. Ale si to aj dostal. ! Ale MŇA SI NA LOĎKE nikdy nepovozil.

Tak sme sa trošku proti mojej vôli rozhodli, že budeme na druhý deň raftonautami.

Ja som chcel ze pôjdeme na totu plťku, kde ten človek v totym kalapčoku aj vtipy rozpráva aj loďku keruje. Ale drahá že ňe, že len dvaja.

Tak dobre.

Dvaja.

Vlastne štyria milá Dan.

Ty Já, širo-širí oceán. A naše kocábka.

 

3. Raftafíra.

Ránko jak z plátna zhuleného impresionistu. Švitoria vtáčiky, slniečko šteklí stenu našej izbičky prvými nezbednými lúčmi a s našimi nosíkmi laškuje omamná vôňa zeleného lesa.

Ale pravda je taká že o štvrtej ráno si vonku jebú mater podľa mňa Zvonce cencúľové (Procnias albus), v počte asi tak 100ks. A potom ranné slniečko vyjde nad kopček a oprie sa do zrkadle v izbe, taže u nás svetlo jak v stajni sluncového koňa. Vôňa lesa je úspešne prekrytá ťažko opísateľným smradom, že vraj liečivej vody kúpeľného prameňa, pri ktorom aj odpadový kanál sídliska L9 bledne závisťou a vo vzájomnom porovnaní sa v pohode môže tváriť jak živá voda z rozprávky bratov Grimmovcov.

Loďkáreň je asi 1km pešou chôdzou od nás. Na Raftafíru som mal číslo a zabešteloval si kanoe pre dve osoby stabilného typu. Trošku rečí, či máme skúsenosti, ale napokon uveril, že ten malý pupkatý bol naozaj vodák. Som mu pospomínal pár mien a pádlo nazval pádlom a nie veslom. Po pravde so povedal aj to, že moja žienka ide so mnou absolvovať svoj prvý krst na vode. Povzbudivo sa na ňu pousmial, a podotkolo, že s takým skúseným vodákom ako ja, to určite zvládne. No a potom sa ozvala moja drahá, že  jasné že zvládne a že ona chce sedieť vzadu. Raftafíra ukázal svoje svetlomodré beľmá a vrávorajúc sa chytil steny. Len čo som zaregistroval, že informáciu predýchal a je schopný reagovať, spisahanecky som na neho žmurkol otočil sa k drahej slovami.

 

Autor:

Vzadu? Tak fajn. Aspoň budem mať super výhľad vpredu.

 

Drahá:

Ňeňe !! Myslela som že budem vpredu.

 

Autor:

Škodaaaa – ták som sa tešil. Nechceš ísť predsa radšej dozadu?

 

Drahá:

Ňeňe !! Vpredu. Ja budem na začiatku.

 

Autor:

No tak dobre. No. Budeš teda vpredu.

etc..

      a ešte dačo pre autora - tie nohy na tom blbom obrázku mi v pokračovaní kurva zasyp zeminou abo dačím. Vyzerá to naozaj nevkusne.