The world's largest generator of renewable clean energy

Písal sa rok 1975. Rok, v ktorom sa začala stavba najväčšej hydroelektrárne na svete, na juhoamerickej rieke Paraná, ktorá je druhou najdlhšou riekou celého kontinentu a súčasne siedmou najdlhšou riekou na svete.

S dĺžkou viac ako 4000 km a povodím s plochou viac ako 2,5 mil km2 vzniká na juhu Brazílie sútokom riek Paranaiba a Rio Grande. Tečie juhozápadným smerom k hraniciam Paraguaja, tu tvorí 190 km dlhú hranicu medzi týmto štátom a Brazíliou.

Jedným z jej známejších prítokov je rieka Iguazú pri meste Puerto Iguazú, kde je možnosť vidieť sútok oboch riek a súčasne územia troch susediacich štátov, ktorými sú Brazília, Argentína a Paraquaj.

Nižšie za týmto sútokom už tvorí posilnená Paraná hranicu medzi Paraguajom a Argentínou.

Práve v okolí tohto trojštátia, ešte nad sútokom s Iguazú, na hraniciach medzi Brazíliou a Paraguajom, stojí jeden z technických divov sveta, hydroelektráreň s poetickým názvom Itaipu, ktorý v jazyku pôvodných indiánskych obyvateľov tupi znamená spievajúci kameň.

Pred pomyselným prvým výkopom, výrubom či zahryznutím bagra do pôdy bolo niekoľkoročné obdobie zamerané na prieskum využitia vodných tokov na výrobu elektriny, alternatívy k výrobe spaľovaním fosílnych palív. Všetkým sa zdalo, že vodné zdroje sú neobmedzené, dažďové pralesy a ich pravidelné obdobia dažďov večné a vody je pre každého dosť. Voľba padla na Paraná a oblasť pri mestečku Foz do Igauacu.

V roku 1966 bola uzavretá dohoda medzi Paraguajom a Brazíliou o participácii na spoločnom projekte výstavby elektrárne. Zmluva z roku 1973 určila podmienky, za ktorých sa mali obidve krajiny podieľať na stavbe, riadení a následnom odoberaní elektriny. Súčasne sa riešili aj diplomatické tanečky s treťou, síce nie priamo účastnou, ale dotknutou stranou, ktorou bola Argentína. Ani sa jej veľmi nečudujem, jej územím preteká spomínaná rieka Paraná, na ktorej je však kohútik v rukách ďalších dvoch štátov. Ak by došlo k vzájomným treniciam v podstate ktorýchkoľvek dvoch z tejto trojky, Argentína by bola v najhoršej pozícii, pretože by bol tok Paraná mimo jej kontroly, buď so zadržiavanou vodou, alebo naopak, by do nej mohol byť vypustený obrovský objem vody celým územím Argentíny a ak prihliadneme na to, že Buenos Aires prakticky leží na vyústení Paraná do oceánu, tak tie špliechance vody by dosiahli možno aj na druhú stranu do uruguajského Colonia del Sacramento (preháňam).

Takáto obrovská stavba si vyžiadala okrem diplomacie a investícií aj rozhodnutia, ktoré navždy a nezvratne zmenili charakter krajiny a dotkli sa 40-tisíc ľudí, ktorí museli opustiť svoje domovy. Zhruba 17 dedín bolo vysťahovaných, pričom na území Brazílie zmizla aj poľnohospodárska pôda a pasienky a v Paraguaji šlo o viac-menej pralesné územia, spolu 1.350 km2 pôdy.

Do týchto rozhodnutí boli zahrnuté aj pravdepodobne najimpozantnejšie vodopády na svete, Guaíra. Táto sústava vodopádov na rieke Paraná pozostávala z 18-tich kataraktov, celkový výškový rozdiel bol 114 m. Sedem kataraktov bolo dominantných a od toho bol odvodený aj ich ďalší názov, hovorilo sa im aj Sedem vodopádov/Sete quedas. Voda rieky padala do trhliny a následne pretekala úzkym prírodným kaňonom, zvuk padajúcej a valiacej sa vody bol ohlušujúci, bolo ho počuť na vzdialenosť 32 km. Prietok vody mal neuveriteľných 13 tisíc m3 za sekundu a v čase najvyššieho stavu rieky neuveriteľných 50 tisíc m3. Pre porovnanie objemu vody tohto vodopádu sa ako príklad uvádzajú Niagarské vodopády, ktorými pretečie 2x menej vody ako na Guaíre. A niečo cez 20 km vzdialené vodopády Iguazú majú priemerný prietok 1 756 m3 za sekundu.

Po vybudovaní a napustení priehradnej nádrže k elektrárni zostal tento spektakulárny prírodný úkaz navždy pochovaný pod vodami Paraná.

Pochopiteľne, predchádzali tomu protesty, ktoré však neskrížili pôvodné stavebné plány. So zánikom vodopádov Guaíra je spojená jedna smutná udalosť z januára 1982. Vzhľadom na plánované zaplavenie vodopádov ich navštevovalo veľa ľudí, aby ich ešte naposledy uvideli v ich plnej prírodnej kráse. Most nad vodopádmi bol visiaci a nanešťastie došlo k jeho pretrhnutiu, zahynulo vtedy 32 ľudí (údaj uvedený na oficiálnej stránke elektrárne, ale internety uvádzajú, že tam vtedy zahynulo 80 ľudí). Množstvo ľudí sa pred zaplavením zapojilo do tradičného indiánskeho rituálu na pamiatku vodopádom, ktorým sme sa my, ľudia, rozlúčili s týmto výtvorom prírody. Brazílska vláda ešte pod zámienkou bezpečnej navigácie a plavby po vode priehrady pre istotu vyhodila do vzduchu skalu, ktorá formovala vodopády. Zaplavené vodopády vyzerajú dnes takto:

A nám zostáva len veriť slovám staviteľa priehrady, že jej vybudovaním sme Guaíru nezničili, len ju presunuli do priehrady a nahradili krásu vodopádov krásou priehrady. Pomyslenie, že za luxusom klimatizácie a chladených nápojov stojí zničenie takéhoto prírodného úkazu mne osobne nerobí celkom dobre (ešteže si dokážem predstaviť, ako sa vyrobená čistá elektrina dodáva aj do škôl, nemocníc a domovov seniorov).

Viac fotiek, ako vyzerali vodopády Guaíra, môže vidieť tu:

https://www.flickr.com/photos/setequedasvive/

Vráťme sa však k stavbe elektrárne. Počas úvodnej etapy stavby bol odvedený tok rieky do nového koryta. Pomocou asi 8 tisíc ton trhaviny bol v nasledujúcich dvoch rokoch v skale prerazený dva kilometre dlhý, 50 m široký a 90 m hlboký kanál: ide o najväčší riečny obchvat, ktorý kedy bol človekom vytvorený. Následne bolo treba vysušiť plochu, z ktorej bolo odstránených asi 50 miliónov ton zeminy a kameňov, kde potom stavba elektrárne pokračovala.

Až do jej dokončenia v roku 1982 (stavala sa 7 rokov) na nej makalo +/- 40 tisíc robotníkov. Stavba denne spotrebovala 338 tisíc m3 betónu, úhrnom 12 800 tisíc m3 betónu. A to je 15-krát viac, ako sa použilo pri stavbe Eurotunela medzi Britániou a Francúzskom. Použitá oceľ a železo by vystačili na 380 Eiffeloviek.

Ukončením stavby a zaplnením vzniknutého priestoru vodou vzniklo jazero o dĺžke 170 km, priemernej šírke 7 km a rozlohou 1350 km2, priemerná hĺbka 100 m, maximálna 220 m. Na jej dno bolo ponorených 12 hydraulicky ovládaných vrát, táto operácia trvala 8 minút. Naplnenie jazera trvalo len 14 dní. Začalo sa 13.10.1982 v období dažďov a vysokej hladiny vody, čo urýchlilo proces napĺňania. Už 27.10.1982 bol rezervoár naplnený.

V dobe výstavby sa náklady vyšplhali na 20 miliárd dolárov.

Hrádza s výškou až 196 metrov je dlhá 7,7 km. Pre porovnanie: výška hrádze zodpovedá výške 65 poschodovej budovy. Zabudovaná elektráreň má 20 turbín s inštalovaným výkonom 14 000 MW (jadrová elektráreň v Jaslovských Bohuniciach má inštalovaný výkon približne 1000 MW a výkon Itaipu je 20x väčší ako výkon Gabčíkova).

Turbíny boli pridávané postupne, prvá, 300 ton vážiaca, začala svoju púť v San Paule 04.12.1981 a do Itaipu dorazila 03.03.1982. Už len vyriešenie dopravy takýchto kolosov bolo komplikovaným inžinierskym kúskom. Posledná turbína, dvadsiata v poradí, bola inštalovaná v roku 2007.

Každá z turbín s priemerom 10 metrov dostáva vodu, ktorá do nej padá z výšky 112 m voľným pádom a roztáča samotnú turbínu, ktorou takto prejde 700 000 litrov vody za sekundu, vďaka gravitácii.

Od roku 1984, kedy Itaipu začala reálne produkovať elektrickú energiu, dosiahla v auguste 2012 hranicu vyrobených 2 bil MWh. Po vyrobení 3 bil MWh, dosiahnutie je naplánované na rok 2023, splatí náklady spojené s jej výstavbou a začne produkovať zisk.

To množstvo elektriny z hydroelektrárne, ktoré si pre vlastnú potrebu ponechávajú obidve krajiny, stačí na pokrytie cca 4/5 paraguajskej  a cca 1/5 brazílskej spotreby elektrickej energie.

Celý tento biznis s názvom Itaipu Binational je nezávislá nadnárodná spoločnosť, ktorá nepatrí ani jednému z dvoch spomínaných štátov. Dvaja riaditelia, každý za iný štát, viac ako 3400 zamestnancov, v pomere pol na pol. 10 turbín patrí Brazílii a 10 Paraguaju. Samotnou elektrárňou prechádza štátna hranica, ale na pohyb medzi oboma štátmi v rámci komplexu fakt nepotrebujete pas.

Vyrobená elektrina sa delí jednoducho 50:50, taký bol deal pri podpise zmluvy v roku 1973. Ale nie je polovica ako polovica. Maličký Paraguajček tým, že má ešte jednu veľkú vodnú elektráreň (Yacyretá, tiež na vodách rieky Paraná), má toľko elektriny k dispozícii, že ju hneď aj predáva Brazílčanom naspäť a je jedným z najväčších exportérov elektrickej energie na svete. Áno, je to tak, Brazílčania si v podstate kupujú elektrinu z vlastnej elektrárne, len vyrobenú v turbínach, ktoré patria Paraguayu. Do roku 2009 boli ceny za takto predávanú elektrinu mimoriadne výhodné pre brazílsku stranu a Paraguaj na tom dosť strácal. Po roky trvajúcom úsilí sa dohodli komerčné ceny, ktoré prinášajú paraguajskej ekonomike slušnejšie benefity.

Dnes je toto kolosálne dielo dostupné všetkým záujemcom, ktorí si môžu vybrať turistickú vyhliadkovú jazdu autobusom s otvorenou plošinou, pričom autobus prechádza okolo budovy elektrárne a môžete vidieť „rúry“, ktorými sa valí voda na turbíny, resp. ich výpusty (fotka z autobusu, rozmazaná, ale na nej vidno, aké veľké sú tie rúry, v ktorých sú turbíny).

Prehliadka vedie aj po múre samotnom. Je možný vstup do útrob elektrárne, alebo plavba po jazere. Nezdá sa to, ale ročne ich navštívi viac ako pol milióna turistov.

Aj keď sa hlboko skláňam pred všetkými historickými stavbami, ktoré boli postavené hrubou ľudskou/zvieracou silou, s jednoduchými mechanizmami a za pomoci výpočtov prevádzaných na papieri obyčajným zapisovátkom typu husacie brko, táto stavba je technický zázrak, ktorý vo mne zanechal hlboký dojem.

Tých, ktorí už od začiatku v duchu kričia, že nie !, nie je to najväčšia hydroelektráreň na svete ! upokojujem. Máte pravdu. Tri rokliny je väčšia elektráreň. Niekedy si myslím, že Číňania by ani nevedeli, aké veľké stavby majú stavať. Teraz to majú jednoduché. Postavia/zostroja vždy niečo väčšie, dlhšie, vyššie, rýchlejšie ako to, čo je aktuálne na prvom mieste na svete (čínsky múr im neberiem) a je to.

Ročná produkcia elektrárne Itaipu je od 75 do 98,3 TWh, čo je takmer toľko, ako má čínska elektráreň Tri rokliny s inštalovaným výkonom až 22 500 MW, pričom inštalovaný výkon Itaipu je „len“ 14 000 MW. Tri rokliny vyrobili v roku 2014 98,8 TWh, čo bol nový svetový rekord (a to je toľko elektrickej energie, že by z nej napríklad Slovenská republika vyžila takmer 3,5 roka). Číne síce patrí štatút najväčšej hydroelektrárne sveta, ale tok rieky Jang-c' je nevyrovnaný a na plný výkon tak elektráreň môže ísť len časť roka. V podstate, Číňania postavili priehradu primárne na vyrovnávanie prietoku rieky a ochranu pred katastrofálnymi povodňami na územiach pod priehradou. A súčasne si ako bonus postavili elektráreň, ale tak, aby bola najväčšia na svete.

Najvýkonnejšou vodnou elektrárňou sveta tak zostáva Itaipú, ktorá v roku 2016 vytvorila svetový rekord v produkcii elektrickej energie, ktorý má hodnotu 103 TWh (v porovnaní s 98,8 TWh v Číne v roku 2014 a značne odlišnom inštalovanom výkone podotýkam).

A je právom jedným zo siedmych divov moderného sveta*.

Končím článok malou výzvičkou na šetrenie energiami bez zbytočného plytvania. Za nezhasnutým svetlom v špajzi a klimatizáciou pustenou na chladenie na 18 stupňov sa môže skrývať ekologická katastrofa.

PS: A poprosím Kobylku o doplnenie o zážitky z rezervácie pri Itaipu 

*(Zvyšných šesť divov moderného sveta je týchto: Eurotunel, veža CN Tower v Toronte, Empire State Building NY, Golden Gate Bridge vo Friscu, Delta a Zuiderzee v Holandsku a Panamský prieplav, môžete si urobiť prieskum, koľko z nich ste už navštívili).