Určite to všetci poznáte (no. 1 blogerské klišé)! Cestujete niekam na víkend, povedzme na stredné Slovensko a rozhodnete sa cestovať vlakom, lebo je to pohodlnejšie, lacnejšie a tak nejako romantickejšie, najmä keď je vonku tak pekne bielo ako minulý víkend. Počkať, napísal som pohodlnejšie? Áno, to som si myslel, kým som si uvedomil, že musím ísť aj naspäť...
No a naspäť to už je väčší hardcore. Najmä ak sa rozhodnete cestovať v nedeľu večer a máte na výber z rýchlikov s poetickými názvami ako Šarišan, Tatran,... Michalovčan, Humenčan, Čiernanadtisovčan a čo ja viem čo ešte. Už tie názvy znejú hrozivo, ale ja som od prirodzenia optimistik, takže som si povedal: „Pffff, veď čo, kúpim si miestenku, ne?" „Pffff, nekúpiš, už nemáme", povedala teta predavačka.
To už mi trochu zvädol... optimizmus, ale pomyslel som si, že asi majú nejaký nemiestenkový vozeň, prípadne dva, tri... a v najhoršom postojím, veď som ešte mladý, silný, prispôsobivý, kreatívny a flexibilný.
Keď som prišiel na stanicu, tak som si stále nebol istý, či postojím alebo nie, lebo to vyzeralo, že sa do toho vlaku ani nedostanem. Ale nakoniec sa mi to podarilo - preliezol som nejakých ľudí stojacich pri hajzloch a taký menší lomničák utvorený z takých veľkých batohov, ktoré ja volám „kružidlo", preto, lebo vždy, keď niekto s takým batohom nastúpi do mhd, nedá si ho dole z hrbu a potom sa ešte vrtí, akoby chcel tým vakom, do ktorého by sa pokojne zmestili dve (alebo tri naporciované) ľudské telá, urobiť okolo seba v tej tlačenici voľný kruh.
A potom som zbadal takmer ideálne miesto - medzi ďalšími končiarmi z batohov a časťami ľudskej biomasy bol kúsok voľného priestoru, a to rovno pri hrdzavom zadrbanom zatekajúcom netesniacom okne a oproti ručnej brzde - do očí mi udrelo žiarivé svetlo a miesto ma volalo vábivým hlasom Patrika „Rytmusa" Vrbovského „Pocem, ty žebrák, sem sa postaf, sem to najlepšé miesto v tomto skurvenom vlaku. Toto je víajpí zóna, vyser sa na tje seďáce hlavy kokotie. Ked budeš stáť tutok, šeci ťa budú rešpektovať a budeš jak já, chápeš bracho?" A ja že „Dobre".
Tak som teda stál a hovoril si, že však to nie je také zlé, v nejakom Bombaji alebo Mombasse je to určite aj horšie. Ale vtedy hovno padlo do ventilátora (to je len idióm, v tom vlaku nemali žiadny ventilátor, aj keď sračiek tam bolo dosť). Zistil som, že tak ako pre niektorých je obtiažne vo vlaku stáť, tak niektorí majú zase veľký problém vo vlaku sedieť.
Takže len čo sme sa pohli, začali sa otvárať kupé... hm, kupé... také príliš vzletné a nicht-passend označenie toho, čo sa za kupéééé označuje v slovenských vlakoch... no skrátka otvorili sa chlievy a už to išlo. „Prepáčte, môžem prejsť?" „Ale jasné, len si hlavu vystrčím z okna, jednu nohu si zrolujem a strčím do riti, túto ruku si vykĺbim a strčím pod tento niekoho kufor... táák, už je to, nech sa páči, slečna". Potom, čo som sa znovu rozmotal z polohy „klbko hadov skúša kamasutru" a vymanil sa z veľmi intímneho zblíženia s mojim obľúbeným špinavým oknom, tak prišla tá istá slečna, ale z druhej strany. „Mnjááj, bola na hajzli, to mi mohlo napadnúť, že bude asi chcieť ísť aj naspäť", zhovievavo som sa pousmial nad svojou tuposťou a s nadšením sebe vlastným som sa podujal uvoľniť slečne miesto, aby sa mohla vrátiť do svojho chlieva. „Ženské, dve hodiny to nevydrží nechcať..." povedalo moje horšie ja a nahodilo arogantný výraz. Aby som to skrátil, tak táto situácia sa zopakovala za dve a pol hodiny ešte asi tridsaťkrát a zistil som, že problémy s močovým mechúrom nemajú len mladé ženy, ale aj muži, mladí, starci, babky, deti, psy, mačky, východniari, rapperi a jaskynní trollovia. Ku koncu cesty som mal chuť otvoriť moje obľúbené plesnivé okno, vyliezť von a zachytiť a privrieť sa doň zvonku za krk, tak by som mal vnútri iba hlavu. Ale neurobil som to, lebo vonku bola zima a ešte by som prechladol. Navyše sa to príchodom do Bratislavy zlepšovalo, takže na Vinohradoch som už mohol stáť aj na obidvoch nohách.
No takže tak. Teraz to zase vyzerá, že len kydám hnoj a nič z toho, ale ja by som vedel ako túto žalostnú, otrasnú úroveň cestovania vylepšiť. Vo všetkých vlakoch, ktoré majú v názve niečo, čo sa nachádza na východnom a strednom Slovensku by som vytrhal všetky sedadlá, zrušil všetky kupé a dal iba držadlá, ako sú v MHD. T.j. všetci by stáli. Navyše do podlahy by som namontoval niekoľko odtokov, takže by piss-loveri mohli vykonávať potrebu okamžite a nemuseli by sa unúvať chodením cez chodbičku na toalety. Tie by som teda zrušil a miesto nich dal pár sedadiel (to by bola akože prvá trieda). Okrem toho by som namontoval na strechu vlaku ohrádku na batožinu, aby kružidlá nezapratávali priestor pre ľudí. Slovakrail a ŽSR, čo vy na to?
