Na šniclu som sa nedostavil, hoci by som veľmi rád. Doktor v Malackách mi venoval šesť krásnych štichov a konštatoval, že moje reakcie na zreniciach sú akési čudné. Nasledoval teda presun do Bratislavy, kde ďalší šaman konštatoval možnosť krvácania do mozgu, prípadného opuchu na mozgu. Vedel som, že Steven Hawking toho dokázal za tú neblahejšiu časť svojho života veľa, ale zároveň som vedel, že ja tie tri schody do krčmy na vozíku nedám a Micha kvôli mne rampu nepristaví. Rozhodol som sa teda dať na odporúčanie lekára a ostal som čakajúc až do vyšetrenia s CT v nemocnici na lôžku pre prípadné komplikácie.

Tri dni. Len tri dni, bol som totiž urgentný prípad s možným krvácaním do mozgu. Zo zdravotného hľadiska som sa po celý čas cítil skvele a jediné komplikácie mi spôsobovala nemocničná strava, ktorá zo mňa spravila trojfázovým tréningom celkom slušného šprintéra na krátke trate. Na dôvažok sa na mňa vykašľala aj moja drahá rodina a do nemocnice ma nemal kto prísť vyzdvihnúť. Keďže moje auto ostalo na Záhorí a ja som sa čerstvo zoštopkaný a s naleštenými trúbkami na hromadnú dopravu necítil, ostala mi len jediná možnosť. Na rannej vizite sa na mňa škerilo niekoľko praxujúcich sestričiek a ja som zaváhal, či si predsa len aspoň nevytrhať stehy, aby som mohol ostať. Nakoniec som sa však vrátil k pôvodnej úvahe, nahrabal medzi spodným prádlom v taške telefón, rozsvietil displej a niekoľkými krátkymi pohybmi potiahol zoznam až k správnej položke.
“Ahoj Fer... Nie, nedrbe mi... Skoro trištvrte na desať... Utorok ty hovädo, sobota už dávno bola... Som si istý... Vážne neviem koľko, ale keď sa ti grgá ihličie, tak asi borovička... Nafúkaš ešte?... No odvoz by som potreboval na chalupu... Kramáre... Nie, v Bratislave... Nie, nejebe mi... No, kedy môžeš, v podstate som prepustený... Čo si povieš... Kalvadosu koľko vypiješ, na sestru zabudni... Dobre, tak hodinka a pol, niečo počítam v bufete zatiaľ... Dík... Aj ty mne...” Na Fera je vždy spoľah.

V bufete som dokončil svoj maratón zameškaných článkov na Dailymale, pomaly pri tom prežúvajúc pologumenú, trikrát prebalenú bagetu. Za tie tri dni suverénne najchutnejšie jedlo. Po takmer hodine a pol som sa pobral čakať Fera na zastávku trolejbusu pred nemocnicou. Kompromisné riešenie, aby nemusel blúdiť, hľadať parkovanie a tak nejak všeobecne sa konfrontovať s realitou nášho hlavného mesta viac, ako je nevyhnutné. Napriek Iľkovým predpovediam kraľovalo babie leto a ja som s obviazanou hlavou a bundou cez rameno žmúril na slnko klesajúce k vrcholku Devínskej kobyly. Krátky idylický moment prerušilo stupňujúce sa duniace mručanie. Zvuk Ferovej oktávky, plaziacej sa do kopca s deravým výfukom, bol nezameniteľný. Po pár sekundách sa na horizonte cesty objavil tmavomodrý koráb, jedno svetlo svietilo len parkovačkou, nárazník na pravej strane pripevnený sťahovacími páskami do dier vyvŕtaných do blatníka, čelné sklo v rohu prasknuté a vpredu hrdo sa týčiaca pokrivená ešpézetka s veľkým “SE” na začiatku. Pozdĺžne nespočetné škrabance na dverách doprevádzal v tesnom závese hustý tmavý dym.

“Sem temu zasuepeu ten é-cé-r ventil, či jak temu ríkajú a místo váhy vzduchu mi Vincek naletúval diódu. Včil to ide furt za pjet.” A veru išlo, bez ohľadu na použité palivo. Škála používaných pohonných hmôt bola vskutku široká - doma vyrábanú bionaftu nahradil pre zložitosť výroby obyčajný použitý kuchynský olej miešaný s naftou. Tá bola samozrejme pravidelne zapožičiavaná z traktora na miestnom družstve. Raz za čas sa chlapom zadarilo z Rakúska dopraviť za cisternu takzvanej “červenej nafty”, inak v reichu predávanej ako olej na kúrenie. Obsah Ferovej nádrže sa nedal odhadnúť, no v prúdení oblaku čierno-modrého kúdolu som jasne počul kňučanie tuleniatok umierajúcich na druhej strane planéty. Ochtávka so zaškrípaním pristavila na zastávke a dobiehajúci čierny oblak ma na moment objal a pokračoval v ceste. Až mi raz skolabuje polovica pľúc, toto bol ten moment, kedy sa to všetko začalo. Otvorili sa spolujazdcove dvere a von vyskočil škeriaci sa Fero a v ruke stíkajúc biely kelímok sa vybral smerom ku mne, ignorujúc chodca, ktorý práve prechádzal.
”Debil!” osopil sa postarší prešedivelý pán na Fera. “No de bych asi byu? V mekdonaldze, nevydzet?” odpovedal usmievajúc sa a ukazujúc na žlté písmeno “M” na kelímku. Pán len s pootovorenými ústami neveriacky pokýval hlavou a pokračoval. Pochopil, že on, mestský pajác, nemôže človeka Ferovho formátu úspešne konfrontovať.
”No podz, sadaj do zádu. Ako vidzíš, zehnal sem pánovi velkomožnému aj vodiča. Aspoň múžeme nekde cestú osuávit to tvoje zmrtvýchvstání.” “Fero, som ti zaviazaný a vďačný, ale mám ešte nasadené nejaké lieky. Žiaden alkohol.” odvetil som, snažiac sa o pohľad vzbudzujúci pochopenie. “Pffff," zaškeril sa Fero, hodil moju tašku na zadnú sedačku a mávol rukou. Tušil som, že toto nemôže dopadnúť dobre. Nemýlil som sa.

 

“Vstávat hrdzino!” otvoril som oči. Posledné, čo som si pamätal, bolo preraďovanie sa za súvislého trúbenia pri Óemfauke v Lamači. “Ježišmária, aby sas neposral, paštikár jeden!” “Bola tam plná čiara a to auto išlo skoro zarovno s nami.” “A co enem pukua? A skúro sa neráta.” Zachechtol som sa, zavrtel hlavou a vyplo ma. Na nemocničnej posteli som toho moc nenaspal a zadné sedadlo oktávky bolo oproti nim rajským matracom a obláčikom v jednom. Ani triesky a kôra, ktoré tu zostali po pravidelnom požičiavaní si dreva z lesa, mi nevadili. Teraz sme však už stáli zacúvaní na dvore Ferovho domu a Janek, bratranec a vodič v jednej osobe, práve zatváral vŕzgajúcu zelenú kovovú bránu oddeľujúcu dvor od ulice. Len čo ju dovrel, kývol vo vzduchu rukou a už aj sa pratal cez vedľa stojacu bránku rovnakej farby a stavu. “Ide ešte za frajírkou do Šaštína. Nás už aue čakajú u Michu, sem už chuapúm písau správu.” “Fero, fakt nemôžem ešte piť. Chlast riedi krv a ja mám tú hlavu všetko, len nie zrastenú.” “To je možné. Ale víš ty ešte co chuast robí? Enem dezinfikuje! Takže aj kebys krvácau, bude sa to rovno znútra čiscit.” Nie, na Fera naozaj nemám argumenty. Fero je proste šéf, niekto, traktorista a ja mám byť vďačný bohu, že je tu mojím patrónom. “Jedno pivo. Jedno. Slovom, číslom, v kabale, akokoľvek - jedno. Okej?” “Ale šak sa neondzej furt, tvoje ruky, tvoj pysk, co si doň budeš nalývat, to bude,” zobral ma okolo ramien a vykročili sme k bránke. Sotva sa chytil kľučky, otvorili sa za nami dvere od domu.

“Ceuý den si nebyu doma. Snad nendeš včil do šenku?!” “Zuzanko moja, šak len tuto s našim pánom inženýrom, kamarádom, včil sa vráciu ze špitálu, mu nemóžem odopreť prípitok na oslavu jeho čerstvo zachráneného života. Tot enem čmuchau cinter pomauy, zakopat sme ho chceui, ale tak do púl tela ako paštikára, aby sme na pomníku ušetriui, aue včil stojí zase na nohách. Zuzko, šak to je hotový zázrak!” Odvetil vecne Fero, rozhadzujúc rukami. Zuzka, inak krásna a zlatá žena pečúca najlepšie koláče na svete (prepáč, babi), len zavrčala, asi pod náporom spomienok z predchádzajúceho večera. “Že já sem neočúvaua maminku, ked mi ríkaui, abych si ťa nebraua! Jaký si ty vjedzeu byt zuatý. Kedysik byus ščasný, ked smja moheu vidzet enem dve minuty za den!” “Uásko moja, ale šak na tem sa vúbec nic nezmjeniuo,” odpovedal Fero s úškrnom a už ma tlačil von z bránky. Cez rameno som ešte zrazel Zuzku a jej rozširujúce sa nozdry a následne som počul dopad plechového vedra na vnútornú stenu brány. Rehotajúc sa sme prešli sotva len pár krokov, kým sme narazili na starčeka, opierajúceho sa o plot predzáhradky. S údivom nás bez slova pozoroval. Fero si ho všimol, narovnal sa, zahmkal a povedal: “Výte strýcu, tvrdá doba, tvrdý život.” “Šecko je včul tvrdé, enem co bývauo kedysik tvrdé, je včul furt makké,”odvetil dedo s úsmevom a spoločne sme sa dali do rehotu. “A co vy tu tak strýco? Straciui ste kúče?” “Ale de, enem odvahu sem stratiu,” povedal a smutne pozrel na pootvorené okno, z ktorého bolo nahlas počuť dialóg, podľa obsahu pravdepodobne z telenovely. “Víte chuapi, proč umírajú v manželstvje chuapi skúrej? Protože scú!” zavelil vážne, no potom sa usmial. “A kam vy včil takto večer idete Ferko?” “Ale strýcu, len tot na jedno k Michovi do šenku.” Starec sa zoširoka usmial. “Ej Ferko, ty víš čovjeka premlúvit. No nekukajte jak telce a pomožte mi trochu. Ale za ruku opatrne, jak som včil išeu z horného šenku, tak mi na ňu dáky ožran stúpeu.”
Zobrali sme tak deda pod ramená a vydali sa do krčmy. Samozrejme, že po ceste, lebo boli miestni proti mne v prevahe. Za posledné roky sa na rekonštrukciu chodníkov použilo množstvo prostriedkov z eurofondov, no ignoráciu ich používania mi raz môj mentor s humorom vysvetlil: “Víš co to stáuo peňez? Si to včil nepošuapeme. Búh ví, kedy dajú dalšie.” Bude to skôr ale o tom, že starého psa novým kúskom nenaučíš a kedysi tu bola len hlinená cesta po celej šírke od domu k domu. Hotovo, bodka. Ide vlastne o udržiavanie folklóru, tradícií a spomienky na starých rodičov, ktorý takto chodili. Alebo majú jednoducho na háku.
Obišli sme druhú najdôležitejšiu budovu v dedine, kostol, a konečne sme dorazili pred tú prvú - krčmu. Zadebnený vchod do niekdajšieho zemianskeho domu zdobili dvere a plagáty upozorňujúce na diskotéky v Šaštíne a Kútoch, prípadne na poľovnícke zábavy na Tomkoch a futbalové zápasy miestnej ligy. Čo ste prepočuli na nedeľnajších oznamoch v kostole a z huhňajúceho miestneho rozhlasu, to ste si mohli dobrať na tunajšom múre nárekov. Napriek tomu, že sa zotmelo, bolo stále príjemne a tak sme sa rozhodli vyhnúť sa hlavnému vchodu a ísť skrz drevenú bránu rovno na dvor. Len čo cvakla kľučka a dvere sa otvorili, jemný hluk tlačiaci sa cez drevenú stenu sa razom znásobil. Fero vošiel, ja som mu cez prah podal deda a sám som vošiel. Na malý moment zastal čas a osadenstvo dvora otočilo svoju pozornosť k nám. Jeden a pol tucta miestnych terminátorov spokojne preskenovalo deda a Fera, no pri mne sa pozastavili. Až po chvíli im postupne došlo, že pod turbanom som to stále ja, ten ich paštikár, čo sa začalo vzápätí šíriť aj šepotom. Opäť sa teda otočili k stolčeku, kde proti sebe sedeli dvaja tunajší harcovníci v zájomnom zápase v pití slivovice. Obaja profesionálni športovci, najvyššia liga, radosť pozerať. Len od dverí dovnútra sa na mňa pozeral pár tmavých očí a pod nimi jemný úsmev. Mala tmavý rúž, na brucho si tlačila prázdnu tácku a jemne sa pohojdávala zo strany na stranu. Ježišukriste, nech tie štichy vydržia. Usmial som sa a zhlboka nadýchol. Cítil som to. Nie šťanky z priľahlých záchodov, ani pivo, ani staré utopence vyliate za prístavbou so záchodmi. Cítil som našu krčmu. Cítil som domov.