India nemá vďaka niektorým autorom, ktorí publikovali na DM insajderské články so zážitkami zo služobných pobytov, resp. príspevkom v diskusiách, príliš dobrú povesť. Ale ako vyzerá India z pohľadu bežného turistu? Poďme sa na to spoločne pozrieť.
Incredible India, najbežnejší slogan, ktorý vás má prilákať do krajiny, kde sú kravy posvätnými zvieratami, na hinduistickom Olympe sa to hmýri niekoľkými miliónmi bohov, naturálne alebo symbolicky zobrazený penis sa honosne nazýva lingam a je predmetom náboženských rituálov, o výbere partnera rozhodujú rodičia (inak je celkom možné, že váš 30-ročný kolega Indoško je ešte panic), ochutnať mäso patrí do rovnakej kategórie zakázaných zážitkov ako dať si alkohol a nad všetkým stojí príslušnosť ku kaste. Za hranice vašej kasty vás v dnešnej Indii dostane len kriket alebo Bollywood. A neuveríte, ale tajným snom pomaly každého druhého Indoša je dotknúť sa bielej ženy. Hoc aj len jej ruky v metre, keď sa drží tyče.
Ak náhodou podľahnete volaniu hlasu Indie, je málo pravdepodobné, že sa vyhnete dvom úchvatným miestam, ktorými sú hrobka Taj Mahal so susediacou pevnosťou Fatehpur Sikri a mesto Váránasí. Sú dokonalou pascou na turistov.
Začnime mestom Agra, v ktorom je top ponuka Taj Mahal.
Aj keď na to nevyzerá, je to hrobka. Obrovská, dokonale symetrická, biela, s odrazom vo vodnej nádrži, napriek veľkosti ľahučká ako cukrová pusinka, so štíhlymi minaretmi po stranách, vznášajúca sa na prázdnom horizonte. V kontraste s jej belobou stoja susediace červené vedľajšie stavby. Je rozpálená a predsa osviežujúca. V mramore sú vyryté jemné ornamenty vyplnené drahými a polodrahými kameňmi, alebo sú spracované do podoby mriežky. Z diaľky, keď sa horúci vzduch okolo nej chveje a jemne zrkadlí, máte intenzívny pocit fatamorgány, neveríte, že obraz pred vami je hmotný. Všetko je dokonale vypočítané na efekt a ohúrenie. Je fenomenálna.
V tejto chvíli si dovolím vsunúť sem krátku alternatívnu storku viažucu sa k vybudovaniu tohto geniálneho architektonického diela. Dôvod je veľmi prozaický. Kvalitný sex. Za príbehom o stavbe Taj Mahal je údajne konkubína, ktorá sa vďaka istým špecifickým skillom vypracovala na oficiálnu manželku. To kvôli nej bola táto hrobka postavená. Trúchliaci manžel Šáhdžahán po smrti milovanej Mumtázmahal v roku 1631 viac ako 12 rokov manažoval túto fascinujúcu stavbu. A vydarila sa. Rozhodne stojí za návštevu.
Neďaleko Taj Mahalu stojí ďalšia krásna stavba, pevnosť s názvom Fatehpur Sikri, ktorá bola postavená v rokoch 1571 – 1585, ešte pred vybudovaním Taju, je teda staršia. Jej história je prepojená s Tajom. Tu je opäť alternatívny a veľmi voľný výklad spolusúvisiacej histórie.
Na počiatku tohto príbehu, ešte v časoch pred postavením Taju, boli veľkí mogulovia, ktorí tu vládli. Boli mixom Afgancov z Kábulu a Mongolov, ktorí však hovorili perzsky.
Mogulovia dobyli tieto územia fintou fň: pricválali na rýchlych poníkoch (podobnosť s kúskom našej histórie čisto náhodná), proti ktorým nemali bojové slony, používané v indickej armáde šancu. Dobyvatelia prefíkane zajali kastu bojovníkov kšatrijov a preto sa im nikto nepostavil na odpor (keď si rikšiar alebo príslušník akejkoľvek inej než bojovníckej kasty, tak nemôžeš bojovať, logiš, kasta nepustí, ani keď ide o život alebo o ríšu).
Jeden z týchto mogulov, ujco Akbar, ktorý mal nejaké staviteľské záujmy v okolí Agry a nechal postaviť úžasný do červena ladený komplex - pevnosť Fatehpur Sikri - bol zaujímavý týpek. Hľadal univerzálne náboženstvo a symboly troch ním poznaných náboženstiev (kresťanstvo, islam a hinduizmus) sa významne prejavujú vo výzdobe pevnosti. V tomto smere bol mimoriadne tolerantný a pokrokový a hoci sám moslim, umožnil svojim poddaným vyznávať aj hinduizmus. Mal 3 manželky, kresťanku (Portugalku z rodín, ktoré v tých časoch obchodne operovali v oblasti Goa), moslimku a hindku. Ani jedna z nich mu však nevedela dať syna. O dôvodoch tohto problému môžeme dnes beztrestne špekulovať: a) bol gej, b) bol impotent, c) bol neplodný.
Pochopiteľne, v tých časoch existoval jediný dôvod, a to: chyba manželiek.
Tak sa jedna z jeho troch manželiek, tá hinduistka, buchla po bindi na čele a oznámila drahému Akbarovi nasledujúci biznis plán: „Vycestujem ja sama na rok za súfijským učencom, aby ma vyliečil a po návrate ti dám syna!“
Akbar zo strategicko-dynastických dôvodov súhlasil a pustil ju na liečebný pobyt.
A hľa, po návrate z liečebného pobytu u učenca sa stal zázrak. Presne o 9 mesiacov porodila syna. No je fakt na neuverenie, čo zmohla vtedajšia z dnešného pohľadu alternatívna medicína.
(Povedzme si úprimne: bol to od nej geniálny ťah, ktorým zabezpečila následníka a zároveň vládca Akbar nestratil tvár.)
Ako to súvisí s Taj Mahalom? Akbarov vnuk sa totiž volal Šáhdžahán a práve on dal postaviť Taj, ako je uvedené vyššie.
Koniec voľného historizujúceho okienka a my sa vraciame späť k téme, čaká nás mesto Váránasí.
Okrem toho, že je to jedno z najstarších nepretržite obývaných miest na svete, má široko-ďaleko známe spaľovacie gháty, na ktorých sa na pohrebných hraniciach spaľujú telá mŕtvych. História spaľovacích ghátov má korene v hinduizme. Stručne zhrnuté: mesto leží na brehu posvätnej rieky Gangy, ktorá je súčasne aj bohyňou a avatarom a boh Šiva vyletel z tohto miesta v ohňovom stĺpe svetla. Pre nás odchovaných na monoteizme je to trocha komplikované. Indoši sa v tom vyznajú.
Úmrtie priamo vo Váránasí a šupnutie zostatkov hinduistu po grill párty priamo do Gangy je spojené s ukončením cyklu reinkarnácií a dosiahnutím spásy. Umriete definitívne a už sa znovu nenarodíte na tento svet ani ako chrobáčik, kvetinka, či človek, prípadne žena.
Pohľad na Gangu z úrovne nad ghátmi je ohromujúci. Je veľká a vyzerá byť navzdory tomu, čomu v danom mieste slúži, čistá (podľa prípoviedky sa vo vode Gangy na tomto mieste vyvinuli nejaké endemity, ktoré sa živia všetkým, čo do vody padne a udržiavajú ju v celkom slušnej kondícii). Jej hladina kolíše podľa toho, aké je obdobie. Keď je sucho, pôsobí ako jazero s ostrovmi, ktoré sú kvôli nízkej hladine odkryté. Tým pádom sú všetky gháty (schody) suché a časť brehu takisto. Podľa pôvodných hlavíc na priväzovanie lodí, ktoré sú na stenách okolitých domov, môže byť aj 30m vyššie, ako je stav s odkrytými ghátmi a brehom.
Na ghátoch je vždy primeraný počet otravujúcich Indoškov, výkalov, lájn a iných sračiek, dymiacich odpadkov, ktoré sa takto po indicky likvidujú. Rovnako akceptovateľný je počet túlavých psov, kráv, kúpajúcich sa domácich (to je rituálny kúpeľ, ale môže byť aj bežná hygiena), pomedzi nich vodné byvoly, muži, ktorí komerčne perú bielizeň a nejaká tá horiaca pahreba s nebožtíkom. Predstavte si to celé v ružovom svetle zapadajúceho slnka so zvláštnym oparom, ktorý milosrdne rozmazáva obrysy budov stojacich hore nad ghátmi. Kedysi najlepšia adresa v meste. Paláce elity. Dnes typicky indicky schátrané poloruiny obývané lúzou.
A do toho každodenný obrad arti, večer uspávania a ráno zobúdzania Gangy. Päť brahmanov v náboženskom rituáli nielen pre divákov turistov, ale najmä pre domácich, pre ktorých je náboženstvo a aktívne prejavy viery úplne prirodzenou súčasťou života v rámci ich náboženského a kultúrneho okruhu.
Okrem prechádzky po ghátoch a návštevy chrámov v meste stoja za zmienku vysoko kvalitné hodvábne a brokátové látky, v tkaní ktorých vo Váránasí vyniká miestna moslimská komunita. Pri šikovnom zjednávaní sa dostanete na 3,00 € za hodvábny šál.
Úžasné jedlo, nevyspytateľná doprava, diskutabilné služby, pochybné ubytovanie, biele kravy s hrbom, neodbytní žobráci a ešte neodbytnejší predajcovia suvenírov, totálne neschopní recepční, svätí muži natretí bielou hlinou, smrad, bordel, odpadky, psiská, dymiace rikše, trúbenie klaksónov, vôňa vonných tyčiniek, kvetinové vence a všade mrte, mrte Indošov a z nich každý má osobnú ambíciu zarobiť na bielom sáhibovi. Taká je India. Incredible India. Kedykoľvek by som tam šla ešte raz.
Spomienky zo susedného Nepálu, zo stretnutia so živou bohyňou Kumari Dévi, o čakaní na Annapurnu, o tom, prečo v Pašupatinahu nájdete na budovách vyrezávané plastické výjavy ako z kámasútry a aká voda tečie z kohútika v hoteli v Káthmándú – niekedy inokedy.
