Naspäť na Zem. Od prvej časti, ktorá vznikla ako hejt na táckáreň, ako aj druhej, ktorá bola viac fantáziou ako faktami, pretieklo Dunajom už veľa vody a udialo sa toho až až. Znovu na to teda poďme cez trochu faktov. Na moje veľké prekvapenie sa napríklad niektoré veci, ktoré som vo svojom výtvore vytkol našej korpotáckarni, zmenili. Dokonca som ich chcel pôvodne pri písaní tohoto záveru pochváliť, ale potom sa znovu vrátili do režimu - 2 dobré týždne a 12 zlých. Tak teda okrem rady na zlepšenie kvality aj pár iných rád do budúcna:
- Menej je niekedy viac, sú veci, ktoré sa nekombinujú. To, že vám zostala repa alebo slivky, neznamená, že nutne patria napríklad do hráškovej polievky alebo na nich treba vypiecť nejaké mäso.
- Menej je niekedy viac, ale pre porcie to neplatí.
Ak dáte toto, bude to enormný krok vpred a bohato to bude stačiť.
Varenie doma ako také prinieslo mnoho pozitív. Napríklad Barboru, skoropani spod Kamzíka, ktorá celkom značne obohatila môj kulinársky svet. Len kulinársky svet. Ak by sa veci mali diať tak, ako sa predpokladalo po článkoch v diskusii, tak by som musel tak trikrát denne jesť ustrice, pichať si injekcie s testosterónom z býčích orechov a kalciovú masť by v miestnej lekárni naskladňovali každý týždeň len pre mňa. Na druhej strane, recepty od Barbory mi neskôr pomohli zase, to nepopieram. V neposlednom rade nemôžem zabudnúť ani na makový koláč od Lučiaka, ktorý po malých úpravách boduje u každej návštevy a je to vždy skvelý začiatok večera.
Zameranie sa na varenie si doma a konzumáciu takejto stravy so sebou prinieslo ešte jeden nečakaný benefit, a tým bolo chudnutie. Rovnaký denný režim ako predtým a vysadenie táckárňovej stravy a kilá išli postupne dolu samé. Fakt. Samozrejme, že tento nový domáci jedálniček neobsahoval varené koleno s chrenom na večeru, prípadne tri vajcia a pečenú klobásu k raňajkám, to môžete variť, koľko chcete a stále budete bližšie a bližšie k vlastnému zakálaciemu listu. Na druhej strane moje menu nebol žiaden extrém. Často som sa dokonca inšpiroval ponukou táckárne a rovnaké jedlo som uvaril doma – samozrejme bez experimentálnych surovín. Výsledky boli perfektné a zatiaľčo som pri kávovare počúval, ako sa kolegovia sťažujú na to, že traja z ich oddelenia ostali po paprikáši na deň doma kvôli hnačkám, ja som sa len ticho usmieval a s chuťou spomínal na to, ako sa mi môj prvý paprikáš v živote excelentne vydaril. Naozaj, nepreháňam.
Život ale nebol ideálny, ako by sa z predchádzajúcich riadkov mohlo zdať. Ako som už naznačil, tak začiatky boli ťažké a tvrdé. Veľa jedál, do ktorých som sa pustil, skončilo starým známym: „...a za stáleho miešania lejeme do záchoda.“ Fascinujúci fakt, že mlieko vie vykypieť s reakčnosťou nepodareného chemického pokusu za účelom výroby pervitínu, prekonalo len zistenie, že to isté zvládne aj ryža, lenže tá po sebe zanechá vrstvu akejsi odpornej lepkavej gelovitej bielej hmoty, ktorá sa dostane ale úplne komplet všade. Jedlo, ktoré som pripálil, presolil alebo inak znehodnotil, by sa za tie mesiace dalo počítať na kilá, no ja som sa nevzdával. TV Papriku som presunul z temných končín programovej ponuky na kanál číslo 11, našiel som si niekoľko užitočných aplikácií do tabletu, pridal si niekoľko stránok s receptami medzi „obľúbené“, stal sa zo mňa follower niekoľkých kanálov o varení na TyTrubke a dokonca som si kúpil kuchársku knihu! Síce len v Lidli, ale tak aj to sa počíta, no nie? Vo vnútri som vedel, že táto cesta nebude ľahká, ale že je tá správna. Možno aj s naozaj šťastným koncom.
Život mi ukázal ešte jednu, pre mňa dovtedy nevídanú stránku. Moja kuchyňa začala amortizovať. Až do doby pred rokom sa v nej používali presne štyri spotrebiče – chladnička (na výrobu a dávkovanie ľadu a skladovanie niektorých cieľových tekutín), rýchlovarná kanvica, mikrovlnná rúra a raz za čas umývačka. Kuchyňa síce mala kompletné vybavenie, ale ak som aj našiel príležitosť a odhodlanie nejakú z jeho súčastí použiť, tak som často nevedel ako, a tam som následne aj skončil. Teraz som čelil novým hrozbám. Mlieko a ryža ma pripravili o niekoľko hrncov, miešačiek, drevených a plastových varešiek, ktoré som zo začiatku sebavedomo varil aj s obsahom. Prihorený koláč ma stál dovtedy asi osemkrát použitú sklokeramickú varnú dosku, po tom, čo som sa ho po minútovom chladení na tejto doske pokúsil presunúť holými rukami. Zdvihol som ho relatívne vysoko, respektíve dostatočne vysoko, kým som ho s revom a poskakovaním pustil naspäť. Pavučina, ktorá vznikla, sa tiahla na všetky smery a pri snahe spustiť nejakú z ohrevných častí doska vrieskala a zbesilo blikala všetkými prostriedkami, ktoré mala integrované. To, že som do piatich minút mal dlane ako malomocný, to už bola len čerešnička. Medzi mojich favoritov však patrí ozdobná miska, ktorá zjavne nebola prispôsobená na použitie v mikrovlnke.
Pri upratovaní som ako bežne mal v ušiach slúchadlá, keď vtom sa ozval hlad. Žalúdok zavyl ako ranené zviera a v spojení s vibráciami, ktoré mi svojou intenzitou rozvlnili košelu, mi naznačil, že je čas naštopkania sa. Stále si pospevujúc som teda prišiel k chladničke a vybral som si jeden z mojich výtvorov z predchádzajúceho dňa. Z umývačky som vybral prvú misku, ktorá mi prišla pod ruku a naložil do nej očami požadovanú porciu. Hodil som misku do mikrovlnky, zabuchol malé dvierka a šomrajúc si „Aaj nóóó korida...“ som automaticky ťukol do troch tlačidiel. Otočka na päte a presun tanečným krokom k špajzi, po nejakú tú prílohu. V polovici cesty ma zarazila zmena v melódii. Bolo to niečo medzi drum and bass a pokazenou neónkou. Keď som sa otočil, tak som videl, že z mojej mikrovlnky sa stalo dejisko miestnej ilegálnej technopárty, kde vizuálne efekty zabezpečuje teslova cievka. Malé blesky postupne tancovali po celom obvode misky, “Aaj nóóóó korida, dets uér áj ém...” sa ozvalo znovu, a hoci sa mi nechcelo, musel som skokom zakročiť a celé spektakulárne divadlo ukončiť otvorením dvierok.
Tento incident však nebol ten, ktorý mikrovlnku položil definitívne na lopatky. Ten moment prišiel raz, keď som si tak spokojne sedel pri pulte. Nemusel som variť, odbil som to ešte deň predtým, kedy som navaril na pol týždňa vopred. Môj gastro time manažment bol už na podstatne vyššej úrovni a dokonca už som aj nejaký čas nič nezničil. Mávaním ukazovákom striedavo doprava a doľava som selektoval na Tinderi potencionálne budúce stravníčky. Mikrovlnka už skoro minútu spokojne bzučala bokom odo mňa a vôňa ohrievaného jedla sa začínala šíriť. S úsmevom som pozrel na Terezu a jej až neprirodzene zelené oči a príjemný úsmev. Len päť kilometrov ďaleko. Vo chvíli, keď som sa bruškom prsta priblížil k zelenému srdiečku, ozvala sa rana ako z húfnice a dvierka mikrovlnky sa rozleteli dokorán. Len päť kilometrov ďaleko, netreba klikať, toto musela počuť. Spŕška šošovicového napalmu preletela popred mňa, ktorý som sedel v zákryte dvierok a zastavila sa až o náprotivnú stranu linky, lampu, digestor, strop, dlážku, okno, pár kaktusov a keramickú žirafu. Obzvlášť znečistené kaktusy som neskôr naplno ocenil. Pomaly som začal vystierať stiahnuté končatiny, odtiahol som si ruky od tváre a začal som zosadať z barovej stoličky na zem. Prešiel som bližšie k epicentru a snažil sa identifikovať, čo sa to vlastne stalo. Zdroj explózie nikde, šošovica a omáčka všade, mikrovlnka kompletne vytapetovaná prívarkovým vzorom. Celá kuchyňa vyzerala ako Nagasaki v auguste v štyridsiatom piatom a ja som uvažoval, či to už len radšej neprelejem benzínom a neuhrám na poistnú udalosť. Koľko škody a hodín očisty pre jedno hlúpe varené vajce, ohrievané v celku, ale odkiaľ som to mal vtedy vedieť? Viem napríklad, že autori katolíckej moderny mali dva tlačové orgány - Verbum a Novú dobu, ale to naozaj podstatné pre život mi vlastne v škole nikto nikdy nepovedal!
Každopádne mikrovlnka nevydržala pri smetiaku ani pätnásť minút, kým si ju niekto odniesol. Ešte teraz mi je dotyčného ľúto, lebo neverím tomu, že ju otvoril, kým si ju vzal.
Nezmazateľnou stopou a negatívom v mojich kulinárskych peripetiách bola samozrejme aj Dagmar. Krásna, mladá, štíhla, síce moc nevarila, ale tak... že bola krásna už som hovoril? Bola od pohľadu krásnym malým mačiatkom. Mačiatkom, ktoré nikto doteraz nechcel a ktoré malo až podozrivo veľa voľného času a málo priateľov. Pazúry po prvýkrát ukázala, keď som ju oslovil Diana, čo sa podľa predpokladu stalo asi po troch dňoch od nášho zoznámenia. Samozrejme, v danej situácii by podráždene na jej mieste reagoval asi každý. No pre mačičku to bol impulz pre nasadenie stalkingu a previerok hodných ŠTB. Stávala sa z nej plnohodnotná puma. S úsmevom spomínam na rozkošný maďarský prízvuk, ktorý mala. Stačilo však, aby sa jej čokoľvek čo i len trošičku znepáčilo a razom začala chŕliť nadávky vo svojej rodnej reči. Trt som jej síce vtedy rozumel, ale tie slová pálili, ako keby ste holou riťou prisadli čabajku. “Šegfej, semét, fasfej, poeč, faskalap, kočog,..” rozliehalo sa pravidelne mojím obydlím. A keďže ma tieto feferónové večerné operety relatívne rýchlo omrzeli, rozhodol som sa všetko ukončiť pri decentnej večeri. Lenže chlap mieni a šelma mení, takže prvotným výsledkom bolo, že sa tak skoro v AuCafé pre hanbu neukážem. Nabudúce sa rozchádzam pri suchej bagete a s plastovým príborom, aj keď večerná prechádzka po nábreží so sorbetom naprieč sakom sa neprivodí len tak hocikomu a má to niečo do seba. Vnúčatá raz budú z mojich príbehov určite uchvátené, až neudržia moč.
O pár dní som si naprieč dverami na aute našiel od pumy vyškriabaný odkaz. Opäť bol v starokočovníčštine a dnes už v podstate viem, čo tam stálo. Hviezdni mechanici evidentne však už vtedy vedeli, čo znamená “faszszopó”, lebo ešte dnes znie z dielne rehot, keď tam preberací technik odvezie moje auto.
“Nevzrusujem? Nehnevaj prosim, nemzslela som to tak. Lbim ta.” dočítal som sa pár dní po incidente v správe a prevrátil oči. Prisahal by som, že ma v danej chvíli musela vidieť, lebo doma už ma čakalo ďalšie prekvapenie. Naozaj neviem, ako dlho to muselo trvať, ale nájsť si plnú schránku tresky, to bolo naozaj originálne. Po mojom pravidelnom mliečno-ryžovom intenzívnom čistiacom tréningu ma to až tak nerozhádzalo. Čo sa s ňou dialo ďalej, neviem, Dagmar sa dostala na všetky dostupné čierne listiny, ja som sa vtedy odmiestnil na inú adresu a ona upadla do zabudnutia. Chcel som vám ju aj do diskusie vystalkovať, ale už vtedy mala na ksichtknižke nejaké šibnuté meno a našťastie sme spolu neboli tak dlho, aby som si musel pamätať priezvisko. Máte proste smolu.
Hovorím to síce nerád a veriť mi to nemusíte, ale všetko vyššie spomenuté stojí na reálnych základoch. Ako všetko teda nejako rozumne uzavrieť? Po tomto všetkom už asi len ťažko. Varenie doma vám ako chlapovi zvyknutému na mama hotel, ktorý následne plynule zastúpili donáškové služby, od základu zmení život. Ako to už býva, tak v dobrom aj v zlom. Pindať na svoju táckáreň vie každý, dokopať sa k tomu, aby ste niečo spravili a mohli pindať na seba, to už chce charakter.
A teda, žijem výhradne zdravo, varím päťkrát do týždňa a pravidelne si nosím jedlo do práce v krabičkách? Samozrejme, že nie. Stále sa sem-tam zatúlam aj do našej “jellyfish-kompania” vývarovne a znovu a znovu pokúšam osud. Ale prečo nie? V úplne konečnom dôsledku ide predsa aj tak o hovno. Doslova.
PS: Čo dnes majú u vás?
