V predchádzajúcej časti ste videli.
Zmocňoval sa ma strach a na tele sa mi tvorila súvislá vrstva potu. Rad sa v pravidelných intervaloch hýbal dopredu, pričom jeho celistvosť bola udržiavaná popichovaním obuškami. „Ďalší!!!“ skríkol ktosi a ja som konečne prišiel na rad. S rýchlosťou nadobudnutou sotením som spravil niekoľko nechcených krokov vpred. S rachotom sa za mnou zavrela mreža. Urobila ten rámus aj predtým a bola tam vôbec?
Na rozmýšľanie však nebol čas. Zobrať tácku, papierové prestieranie, príbor, servítku a pokračovať k pultom, od ktorých sa niesol odpudivý smrad. Kuchár za pultom sa zoširoka usmieval a prezentoval tak svoje tabakom a kávou zožltnuté zuby. Skoro tak žlté ako fľaky neznámeho pôvodu na jeho rovnošate. „Tak čo to bude!?“ „Keď ja... neviem to prečítať.“ Odvetil som a zahľadel som sa na malé lesklé písmená na tabuli za kuchárom, akoby písané sopľom. „Ty nevieš? On nevie!!!“ zakričal, čo bolo povelom pre najbližšieho dozorcu, ktorý mi obuškom začal rátať rebrá. „CHCEM BÉČKO PRE BOHA!“ „No vidíš, ani to nebolelo, teda...“ koniec vety pohltilo hlasné čvachtnutie na tanier. Je to viac hnedá alebo šedá?
Nechcem to vedieť, tak ďalej neskúmam a postupujem k pokladni. Šalátový bar zaváňajúci trochu kôprom a trochu riasami pôvodom asi spod lode kotviacej v dánskom prístave, kde práve do unikajúcej nafty niekto spláchol záchod, som obišiel širokým oblúkom. „Béčko, to máme pätnásť deväťdesiat...“ začul som a zdvihol som obočie. Dozorca vedľa začal nepokojne klepať obuškom do dlane odetej v koženej rukavici. Rýchlo som začal hľadať svoju gastrokartu. Tempo obuška sa zvyšovalo, po čele mi stekali kropaje potu, ktoré štípali v očiach a ja som prestával vidieť. Mám ju, som zachránený!
Prikladám kartu k terminálu a očakávam známy potvrdzujúci tón. Namiesto neho začínajú kontrolné ledky prudko blikať na červeno a terminál spustí alarm. Zdesene striedavo pozerám na pokladníčku a dozorcu, no ani u jedného nenachádzam súcit a pochopenie, naopak, obaja sa začnú nekalo usmievať. Prekročil som limit transakcie? Alebo nebodaj celý rámec? Pokazil sa mi čip? Za stáleho kvílenia terminálu sa dozorca zahnal...
Strhol som sa okamžite do sedu. Vedel som, že kvílenie terminálu mi niečo pripomína, no možnosť, že by môj mozog dokázal vonkajší zvuk tak dokonale implementovať do sna, mi až dodnes prišla nereálna. Zato potenie sa zdesením bolo reálnym aj naďalej. Periférne som zaregistroval pohyb a následné nespokojné zamrnčanie. Rýchlym pohybom som telefón otočil displayom dole, čím som budík poslal znovu k spánku. Pozrel som sa na tmavovlasú hrivu zakrývajúcu vankúš, čosi mi docvaklo a na mojej tvári sa znovu objavil ten znepokojený výraz.
Potichu som vykĺzol z postele a so spotenými chodidlami som sa s lepkavým efektom nenápadne presúval po parketách až do chodby. Poondiate ploché nohy. Privrel som za sebou dvere a zrýchlenou ninja chôdzou som pokračoval cez predsieň a obývačku do kuchyne. Očami som pátral po priestore, márne hľadajúc moju záchranu. Obišiel som pracovný pult a tam ju našiel ležať – čiernu kabelku so zlatým prešívaním. Aj keď tieto moderné monštrá na denné nosenie by som skôr nazval žochmi, pod pojmom kabelka som kedysi chápal čosi úplne iné. Túto pokladnicu a náhľad do najtajnejších kútov konkrétnej ženskej duše otváram priam spiklenecky pomaly a potichu, nie že by mala šancu to cez celý dom počuť. S úľavou zisťujem, že systém v usporiadaní obsahu neexistuje, o to je pre mňa jednoduchšie nezanechať stopy. Bezhlavo presúvam krabičku tampónov, slúchadlá v krabičke s jablkom na strane, powerbank a väčšie hrkotajúce textilné púzdro, asi makeup. Víťazoslávne vylovím peňaženku a pokračujem v hľadaní, až z jedného priečinka vyberám malú plastovú kartičku.
Uf, Dagmar. A to som jej už pomaly išiel so skalopevným presvedčením povedať: „Dobré ránko, Diana.“ Well, close enough, ale pekný začiatok dňa by to asi nebol.
V rýchlosti revidujem obsah linky a pultu – Zdenove nákupné tašky, panvica s mláčkou oleja, na polovicu rozkrojená cibuľa. So zhrozením si spomínam na jej predka, ktorý u mňa stále prebýva, vyberám sáčok a bežím k špajze. Za dvomi fialovými cibuľami, ktoré som určite kupoval ako biele, nachádzam ešte aj zaklíčeného a jemne rozbredlého Krumplyhlavu. Fakt už mi tu chýba len lampička, ktorá sa ma pokúsi rozdupať na mastný fľak. Zneškodňujem bývalú zeleninu, odkladám suroviny plánovaného večerného menu, spratávam dve prázdne fľaše červeného, môjho najmilovanejšieho elixíru a započínam s fázou duševnej prípravy.
Je víkend a ja potrebujem trénovať, inak nebudem mať šancu a silu vzdorovať nevyhnutnosti použitia našej táckarne. Začať treba jednoducho, čo v kombinácii s mojou túžbou po sladkom, vlečúcou sa so mnou zhruba od polnoci, dáva jasnú možnosť – lievance. Kedysi som ich jedával na kilá, no po odlete z rodného hniezda po nich zostala len matná spomienka. Chvíľa googlenia, objasnenie si rozdielu medzi americkými a tradičnými lievancami, výber finálneho receptu.
Keďže výsledkom je homogénna hmota a poradie surovín je viac-menej irelevantné, beriem to zo subjektívne ťažšieho konca. Vyberám vajíčka a po prvýkrát v živote idem oddeľovať bielka od žĺtkov. Keďže som správny chlap, tak aj mojou hlavnou zložkou mnou varenej stravy je praženica a jej deriváty, takže vajcia rozbíjať viem. Problém je, že pri praženici je jedno, ako veľmi vajce rozprásknete, prípadné škrupiny sa vždy dajú vybrať. Spomenul som si však na fintu obpozeranú z variacej šou jednej z našich komerčných staníc. Beriem do dlane vajce a podľa odporúčania s ním udieram o rovný povrch drezu, keďže takto by to malo byť jednoznačne najlepšie. Zhodnocujem, že jeho stvoriteľka mala asi málo zobu, alebo pri produkcii príliš stlačeným zvieračom nežiadane oslabila steny po celej jeho dĺžke a obvode. Vajce číslo dva, výsledok viac-menej totožný. Do tretieho pokusu dávam ľahkosť kombinujúcu jemnosť baletky a precíznosť pyrotechnika, no napriek tomu celú vec uzatváram s tým, že to bol len poondiaty zubatý šušlavý štvrťhodinový kaukliar a CGI dnes asi používajú všade. Požadované vajcia rozbíjam tradične o misku, pričom separácia je jednoduchšia, ako som predpokladal a zblúdilé škrupiny sa výnimočne nevyskytnú.
Vo chvíli, keď na tanier prekladám z panvice prvý nadýchaný lievanec, po tom čo som troch predchádzajúcich potrhaných retardov hodil psovi, sa v chodbe ozve šuchot a vo dverách sa objavuje Diana Dagmar. „Ránko,“ povie s rovnakým úsmevom ako včera pri regáloch s múkami a násobičmi objemu, oblečená len do mojej včerajšej košele, ktorú pravdepodobne našla pri posteli. Ochota, s akou so mnou pokračovala v nákupe, ďalšom rozhovore, výmene čísla, relatívne okamžitom telefonáte s ponukou na pomoc pri varení, mi mala mnohé napovedať, ale to som vtedy ešte netušil a ani tušiť nechcel. Varenie doma zatiaľ ukazovalo len svoje svetlé stránky, a to bolo to hlavné.
„Čo máme dobré?“ spýta sa a prejde na svojich dlhých štíhlych nohách až k pultu, ako keby tu bývala už roky. Škoda, že len teraz končí zima, s trochou bronzu by to bolo dokonalé. Vyhrnie si košeľu a sadne si na barovú stoličku. Uvedomujem si, že som sa práve pokúsil o duševný prenos do nábytku a že za mnou prihorievajú lievance.
„Domáce lievance a domáce bio-eko-raw džemy.“ Odvetím s úsmevom a hrdo ukazujem na poháre, o ktorých som ešte pred týždňom rozmýšľal, kedy je správny čas ich vyhodiť, keďže nemajú etikety a lepky s rokmi som omylom zmyl. O tom, že zbytočne zaberali miesto alkoholu v darčekovom koši, v ktorom sa tu zjavili, ani nehovorím. Dokončujem posledné, už úhľadné kúsky, pričom slečna už pokrýva povrch prvého šťastlivca (asi) malinovým džemom.
S blaženým „Mmmmm“ sa zahrýza a ochutnáva prvé sústo. Chvatne pristupujem, pozerám jej do očí, odkladám lievanec bokom a započnem s rozopínaním košele. Diana Dagmar reaguje protiútokom rovnakého bojového štýlu. Nie zlý výsledok na to, že som len nechcel, aby mi zašpinila moju obľúbenú košeľu. Mlčať je proste niekedy zlato a tie lievance sa koniec koncov pokaziť tak rýchlo nemôžu.
Po tom, čo sme sa ešte doobeda rozlúčili, som pokračoval v plánovanom programe. Jedinou neplánovanou zmenou bol olovrant v podobe raňajkových lievancov, z ktorých sa pre logistické potreby stali lepeňáky.
Hoci som na Kamzík kedysi veselo behával s prstom v nose, po dnešnej, po väčšine prebdenej noci, sa sotva plahočím. Asi v polovici pochodu smrti vychádzky ma doženie malý chlapec, neskôr aj jeho mladučká mama. Keďže som od prírody pomerne spoločenský typ a od pohľadu prototyp bútľavej vŕby, dávame sa do reči a ja sa o pár momentov neskôr dozvedám tradične nešťastný osud. Stredoškolsko-vysokoškolská láska, dva rozchody, dva návraty, rozchod, návrat, dieťa, rozchod, pomoc rodičov, diaľkové štúdium popri výchove.
Po nejakej chvíli vychádzame na lúku pod vrcholom. Dieťa s nekonečným zdrojom energie uteká k hojdačkám, my si sadáme a ja pomaly naberám dych. Keď sa mi konečne znovu začína zrovnávať tep pod dvesto úderov a zaostrí sa mi obraz, všímam si línie jemne atletickej postavy sediacej vedľa mňa. Po chvíli môjho skúmania svetlých vlasov stiahnutých do copu, nečakane otočí hlavu ku mne. Odvracací manéver spájam s otvorením batohu a ponukou ochutnávky môjho gastronomického výtvoru. S úsmevom a lišiackym pohľadom prijíma a berie si jeden zo strategicky na vrchu uložených najkrajších lepeňáčikov. Plné pery sa stlačia okolo zlepených lievancov, až z okrajov začne vykukovať džem. Podvedome začínam slintať, ale jedlom to nie je.
„Wau, aké sú jemné a nadýchané, vážne ste ich robil sám?“ zhodnotí kvalitu ponúkaného jedla ešte stále s úsmevom a upreným pohľadom. Usmejem sa a mierne pokrčím ramenami: „Už je to tak.“ „Dobre variaci, milý, príjemný. Slobodný?“ usmiala sa. Ja si to varenie doma ešte vážne zamilujem...
