Už som sa zmieril s novotvarmi v našej rodnej reči, nazývanej slovenčyna (hej, ten ipsylón je tam schválne) a veľmi mi to už netrhá kútik, keď niekoho počujem vysloviť slovo, odvodené z cudzieho jazyka, opierajúce sa o jeho významovú stránku za účelom pôsobiť cool. Napríklad: Ešte čeknem post, zamknem ofis a pôjdeme na lanč, lebo som dosť bizy. (Džízes!)
Sral to pes. Keď niekomu vyhovuje takto przniť reč, tak nech.
Zaujímavé je hľadať pôvod a pochopiť proces, akým slovo vzniklo.
Pri slovách lanč, ofis, čekovať, bróvsovať atď. sa netreba extra zamýšľať nad etymológiou, lebo šulíni používajúci takýto jazyk, podobajúci sa na retardáciu esperanta, si vždy myslia a vždy myslieť budú, že sú kúl.
Je tu istá skupinka šulínov a šuliniek, ktorí sú schopní kombinovať viac jazykov (retardácia retardovaného esperanta) za účelom vytvorenia nového slova alebo kombinácie slov, a tak vznikajú zábavné momenty, hodné povšimnutia.
„Prosím ťa čekni si tie úbungy, čo ti poslal Herr von nach bis Oberunter.“
Áno, mňam. Kombinácia nemecko-anglická.
Málo? Čo tak kombinácia maďarsko-nemecko-anglická? Ale nie, to by už bolo priveľa a priznám sa, že tu si už bohapusto vymýšľam.
Čo som dlho nechápal bol termín hejt, alebo sloveso odvodené od podstatného mena hejt, hejtovať. Dobre, chvíľu mi to trvalo, ale prišiel som na to, čo to znamená (Teda, aspoň myslím). Avšak pôvod slova som si mylne vysvetlil, keď som veril, že je odvodené z anglického hate. Ej veruže nie.
Vďaka mojej podnetnej fantázii som dospel k nasledovnému záveru. Slovo hejt nepochádza z anglického hate, ale je to skomolenina, ktorej autorstvo by som rád, a dúfam, že právom, pripísal Ľuborgovi.
Tak idem na to.
(Fikcia)
Ľuborg mal niečo okolo dvoch rokov a jeho rečové zručnosti boli na úplnom začiatku. Jeden z rodičov ho v jedno pekné, letné dopoludnie vzal na pieskovisko, kde sa v mase piesku hrabalo niekoľko detí útleho veku. Malý Ľuborg sa vŕtal v diere z piesku a hral sa tak nevinne, ako to len deti dokážu. I prišiel k nemu iný chlapček a rozšliapal mu jeho hrad z piesku aj s vodnou priekopou, na ktorej tak sústredene pracoval. Ľuborg sa postavil a plechovou lopatkou zasadil chlapčekovi úder do čela. A ešte raz. A znovu. Chlapček začal plakať.
Plač napadnutého chlapčeka upozornil zákonného zástupcu na zúrivý útok nebojácneho, odvážneho, na strane práva s premočenou peľuchou stojaceho, neohrozeného Ľuborga.
„Hej ty!“ zakričal zákonný zástupca.
„Hejt.“ Zopakoval malý Ľubo, a ypsilon zanikol v jeho dutine ústnej, málo trénovanej, neskúsenej.
„Hejt!“ ráznejšie vyslovil čarovné slovo Ľuborg a údermi by zatlačil chlapčeka do piesku, keby mu v tom nezabránil niekto z dospelých. „Hejt! Hejt! Hejt!“ opakoval ešte dlho potom, čo chlapček prestal krvácať.
(Koniec fikcie)
Takže sa vrátim k vzniku slov odvodzovaním, spájaním, či komolením.
Ospravedlňujem sa všetkým tým, čo používajú slová, ktoré si vytvorili sami, alebo ich prevzali bohvie odkiaľ a ja ani len netuším, kde tkvejú korene ich vlastných novotvarov.
Preto by som rád v diskusii (ak nejaká vznikne) požiadal tých, čo sa ich to týka, alebo tých, čo o tom niečo vedia, aby mi objasnili etymológiu rôznych slov, resp. priblížili ich význam pretože ja fakt netuším, či slovo kúl nevzniklo náhodou tak, že niekto olízal rozžeravenú žehličku (dôvodom môže byť hocičo), potom náhodne narazil do kuchynského stola, udrel sa v rozkroku a súčasne poskakoval a kričal gule, ale keďže mal popálený jazyk, tak to vyznelo ako kúl a niekto ho pri tom videl a myslel si, že to je akýsi oslavný tanec a slovo kúl je citoslovce tešenia sa a tak sa to udomácnilo všade...fakt kúl.
Pic by heavensfall
