o 850 strán ďalej…

 

Sedel v blonďákovom byte a rozmýšľal nad tým, čo sa stalo za posledných šesť dní. Pripadalo mu to ako večnosť. Po tom, čo sa zásobili zbraňami a potravinami, vrátili sa do tohto bytu. Prvú noc a ďalší deň a noc sa nič nestalo. Vyčkávali. Druhý deň prestali fungovať mobilné siete a výpadok elektrickej energie sa ukázal ako trvalý. Druhú noc strávili pri svetle sviečok, premýšľaním o ďalších krokoch.

 

„Aport, aport”, vyrušil ho z premýšľania blonďákov hlas. Zauzlený pár ponožiek preletel miestnosťou, nasledovaný skokom vlčiaka.

 

Pes sa k nim pripojil štvrtý deň. Nie, tretí. V deň, keď prišli o vysokého. Po dlhej noci strávenej rozmýšľaním sa dohodli, že vyjdú von a pokúsia sa nájsť ďalších zdravých ľudí. Nechcel ísť, no kamaráti ho prehlasovali. Ak aj niekto zdravý ostal, pravdepodobne sa skrýval, pretože nikoho nenašli. Zmenilo sa však správanie tých ostatných. Začali sa žrať medzi sebou. Keď to prvýkrát zbadali, zamrazilo ich. Z auta sledovali ako skupina šiestich mužov obklúčila ďalšieho. Snažil sa utiecť, bojovať, ale po chvíli škriabania, kúsania a trhania ležal mŕtvy na zemi. Útočníci kľačali nad ním a trhali mäso z jeho tela zubami. Každú chvíľu sa do seba pustili, brániac si svoju časť koristi. Jeden z nich zodvihol hlavu od ulovenej koristi, krvavé ústa vydali hrozný rev a všetci sa otočili k autu, kde práve sedeli.

 

Vlčiak niesol ponožky v papuli a pustil ich k blonďákovým nohám. Dva kroky cúvol a čakal na ďalší hod. Zakňučal od nedočkavosti.

 

Zvierací zvuk mu pripomenul udalosť z toho dňa. Zvuk podobný tomuto vydal divoký chlap, keď mu strelil do hrudníka. Nikdy by si nebol pomyslel, že raz niekoho zabije, ale nemal inú možnosť. Obkľúčili ich ako toho chudáka na ulici. Pri druhej návšteve obchodu sa dostali do malej potyčky s jedným z divokých. Ten začal šialene kričať a za chvíľu ich obstálo zo 20 agresívnych postáv. Situácia sa stále vyhrocovala, ale podarilo sa im rozraziť nepriateľský koridor streľbou do vzduchu. Rozbehli sa smerom k autu, nasledovaní hučiacim davom. V istej chvíli ucítil na ramene cudziu ruku, ktorá ho pretočila a on spadol. Zodvihol hlavu zo zeme práve v momente, keď sa naňho rútil jeho prenasledovateľ. Vytiahol pištol spoza opaska a vystrelil. Prvé dve rany išli mimo, tretia našla svoj cieľ. Mŕtve telo padlo na zem a všetci v miestnosti akoby skameneli. Na striedačku sledovali zbraň, z ktorej padol výstrel a telo na zemi. Bizarná situácia trvala len pár sekúnd, avšak dostatočne dlho na to, aby sa štyria rýchlo pozbierali a pokračovali v úniku. Pred autom však čakala ďalšia skupina, ktorá ich rozdelila. Po pár metroch stratil prehľad o svojich kamarátoch, sústredil sa na záchranu vlastného života. Čochvíľa sa pri behu zastavil a vystrelil po tých, ktorí ho nasledovali. Nikoho však už netrafil a nakoniec sa ich striasol. Do bytu sa vrátili traja. A na další deň zaškriabal na dvere vlčiak.

 

„Človeče, ja by som teraz vraždil za krídielka z káefcé.“ Ponožky opäť preleteli vzduchom.

„Nehovor tak!“

„Nehovor tak čo?“

„Človeče.“

Blonďák pochopil a sklopil zrak.

„Nič o ňom nevieme, možno je úplne v pohode.“

 

Ich stretnutie v byte neostalo nepovšimnuté. Posledný prišiel ženatý, stále prenasledovaný jedným z divokých. Blonďák po ňom vystrelil z okna, ale kvôli dvojposchodovému rozdielu netrafil. Divoký utiekol a ukázalo sa, že nebol vôbec sprostý a v noci sa pod oknami bytu utáborila veľká skupina hladných krkov. Ženatý bol od toho momentu úplne pomätený. Celú noc strávil mlčky pri okne. Prišiel štvrtý deň. Ženatý celý čas nepovedal ani slovo, čas zabíjali hrou s novým štvornohým priateľom. Množiaci sa dav pod oknami začínal byť nervózny.

 

„Moja žena bola tam vonku“, ozval sa konečne ženatý.

„Videl si ju, bola to určite ona?“

„Bola v poriadku?“

Ženatý pozrel na nich a otočil sa.

„Aj tak si budete myslieť, že mi drbe.“ Keď sa neozvala žiadna odpoveď, pokračoval ďalej. „Ako som utekal z toho obchodu, pozrel som sa do strany a vedľa mňa bežal pes. Taký ten vysoký, chudý, chrt alebo čo. Človeče ja neviem. Nenaháňal ma, ani neutekal pred ostatnými, ako keby bežal so mnou. Mal som dosť starostí sám so sebou, tak som si ho najprv moc nevšímal. Po chvíli sme sa na seba pozreli a prisámpánubohu ako keby to moja na mňa pozerala. Zakričal som jej meno a ten pes zaštekal. Človeče, môžete si myslieť, že mi jebe, ale ja viem, že to bola moja žena!“

„Čo sa s ním, ňou stalo?“

„Vydrbal som sa na obrubníku a tie špiny ma skoro dostali. Troch som strelil a utekal preč. Už tam nebola.“

 

V duchu si tú konverzáciu stále prehrával dookola. Možno keby ho s blonďákom viac podporili, nezobral by sa v tú noc a potajomky neodišiel. Piaty deň sa zobudili dvaja a dav pod oknom bol tiež v čudu. To bolo včera. Odvtedy sa nič nestalo.

 

„Poďme spať, zajtrajšok bude ťažký,“ otočil sa na blonďáka.

„Myslíš, že niekoho nájdeme?“

„Neviem, ale ďalší deň v tomto byte a v tejto neistote by ma pripravil o rozum.“

„Pravdu máš bratku, už by sa to mohlo skončiť. Dobrú noc.“

„Dobrú.“

 

Spánok neprichádzal dlhú dobu. Vedel, že ani blonďák nespí, nechcelo sa mu však rozprávať, tak ticho ležal. Vôbec prvýkrát si spomenul na červené nohavičky, ktoré takmer pred týždňom našiel u seba doma a na majiteľku, ktorá ich nosila.

„Ty, kto bola tá buchta, s ktorou som odišiel domov, pred tým, než sa toto začalo?“

„Kamoška mojej kolegyne. Prvýkrát sme ju stretli v ten večer a ty si z nej bol úplne hotový. Že ste si boli súdení, zachránite svet a podobné pičoviny. Ale bola to sranda.“

„Škoda, že si hovno pamätám.“

„Škoda pre teba, veľmi pekná baba.“

„Ako sa volá?“

„Eva.“

 

Zaspal a sníval sa mu sen. Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Boh stvoril veľké morské zvieratá a všetky živé tvory, ktorými sa hmýria vody a všetky druhy okrídlených vtákov. Boh utvoril rôzne druhy divej zveri, dobytka a plazov. Boh povedal: Utvorme človeka na svoj obraz, na svoju podobu. Nech ľudia vládnu nad morskými rybami, nebeským vtáctvom, dobytkom, nad celou zemou a nad všetkými plazmi, čo sa hýbu po zemi. Boh videl, že všetko, čo utvoril, bolo veľmi dobré. Bol večer a bolo ráno, šiesty deň.  

„Snívam alebo som už mŕtvy?“

„Nie si mŕtvy, nie kým to ja nedovolím.“

„Čo sa to stalo? Prečo sa ľudia správajú takto?“

„Ľudia? Ľudia sa správali ako zvieratá. Od nepamäti ubližujú všetkým a ničia všetko, čo som vytvoril. Zabíjajú sa navzájom bez príčiny, ničia to, čo nie je ich. Ľudia dostali odo mňa veľa šancí, ale nikdy sa nepoučili. Je čas dať šancu iným. Tým, ktorí sú bezúhonní, tým, ktorí vždy plnili moje dielo. Slúžili a budú vládnuť, vládli a budú slúžiť.“

Všetko mu zrazu do seba zapadlo. Mačka v jeho byte, príchod vlčiaka, ženatého žena. Ľudia sa zmenili na zvieratá a zvieratá na ľudí.

„Pozri sa na ľudí, ktorých si vytvoril, chovajú sa ešte horšie ako my.“

„Správajú sa tak, ako boli naučení. To sa však časom zmení. Vy ste sa tiež všetko učili pomaly a postupne. Bolo rozhodnuté.“

„Zobudím sa ako človek?“

„Bolo rozhodnuté Adam, teraz vstaň!“

 

Prudko sa zobudil a otvoril oči. V izbe sa začínalo rozjasňovať. Siedmy deň pomaly prichádzal. Otočil sa k blonďákovej posteli s úmyslom ho zobudiť a povedať mu všetko o čom sa mu snívalo. Na mieste, kde čakal známu postavu, zbadal svetlohnedé chlpaté klbko s dvoma pármi dlhých láb. Pri posteli ležal vlčiak, ktorý sa práve zobudil a začal naňho štekať. Rozumel, čo rozpráva.

„Tyalevyzeráš, jasapoštím. Zrkadlojenachodbe“

 

Chodba bola úzka a na jednom jej konci bolo veľké zrkadlo od podlahy k plafónu. Pred zrkadlom stála tmavohnedá krátkosrstá čivava, ktorá prenikavým a zúrivým štekotom dávala najavo nespokojnosť, so svojou novou životnou úlohou.