Ak niekto hovorí, že sa nebojí smrti, tak buď klame alebo je to Gurkha.
Indický poľný maršál Sam Manekshaw
Možno ste počuli o Gurkhoch, sú to takí malí „Indovia“ s povesťou vynikajúcich bojovníkov. V skutočnosti pochádzajú z Nepálu a ide o niekoľko kmeňov, ktoré rozmaznaný západ pozná pod týmto súhrnným označením. Pod Himalájami nemali úplne veľa možností obživy, často sa o to málo, čo mali, museli s niekým pobiť (okrem kmeňa Šerpov, ktorí sa radšej trepú na kopce).
Západ sa o ich existencii nejako významnejšie dopočul v roku 1815, kedy sa Britská Východoindická spoločnosť doťahovala o nejaké územia s Nepálom. Traduje sa historka, že britská jednotka zložená z Indov a vedená anglickým dôstojníkom sa konečne dotrepala do Nepálu, kde z kopcov na nich vybehli Gurkhovia mávajúci svojimi kukriami? Kukrami? Kukrinami? Napíšem nožmi kukri. Indovia sa urýchlene evakuovali a nechali tam dôstojníka samého. Ten s kľudom Angličana vytiahol revolver a šabľu a čakal, čo bude ďalej. Gurkhovia boli prekvapení jeho odvahou.
„Prečo si neušiel ako tvoja jednotka?“
„Veď som len teraz prišiel, nechce sa mi hneď odchádzať.“
„Rispekt bro, vieme si predstaviť slúžiť s takýmito dôstojníkmi,“ dali si spolu večeru, poslali ho naspäť.
Briti by nemohli byť imperiálna veľmoc, keby boli v tej dobe sprostí. Rýchlo si spočítali, že ak ich nevieš poraziť, tak si ich kúp. Aj tak, doťahovať sa s Nepálom o pár kilometrov Himalájí? Pche! Uzatvorili s nepálskym kráľom mierovú zmluvu, ktorá dovoľovala Britom verbovať Gurkhov do svojej armády ako žoldnierov. Hneď sa stali chrbticou britskej armády v Indii, kde sa zúčastňovali väčšiny šarvátok a bitiek. Takmer celý čas bojovali výlučne pod koloniálnymi dôstojníkmi.
Samozrejme, že za korunu nasadzovali životy aj v prvej svetovej vojne, ich hlavnou úlohou bolo držať koloniálne panstvá „doma“ v Indii, ale dostali sa aj do Francúzska, Turecka a Mezopotámie. V prvej svetovej ich slúžilo 200.000, často nielen v bojových jednotkách, ale aj ako podporné sily. Niekde tu sa začali tradovať šialené historky o ich bojových prednostiach. Napríklad, že sa v noci preplazili cez územie nikoho až do nemeckého zázemia, kde podrezali každého druhého spiaceho muža. Myšlienka za tým bola taká, že sa zobudíš, pozrieš napravo, tam mŕtvola. Pozrieš naľavo, tam tiež mŕtvola. A už nikdy nezaspíš. Táto historka znova nabrala na popularite aj v druhej svetovej vojne. Druhá najznámejšia historka o Gurkhoch hovorí o Američanovi, ktorý v noci stojí na stráži a zrazu cíti, ako mu niekto chytá topánku. Pozrie dole a to mu pri nohách leží vysmiaty Gurkha, ktorý sa potom postavil, zamával mu a odišiel. Keď Američanovi skončila hliadka a pýtal sa v tábore, čo to malo znamenať, zistil, že Gurkhovia sa zakrádajú okolo fronty a keď niekoho v noci nájdu, tak sa k nemu priplazia a hmatom zistia, ako má navlečené šnúrky (Anglo-američania majú iný spôsob ako my na kontinente). A ak máš šnúrky navlečené nesprávne, tak si Nemec a fik.
V druhej svetovej bojovalo 250.000 Gurkhov. Bojovali proti Nemcom na juhu Európy, severe Afriky a v barmskej džungli proti Japoncom. Úplne vidím generála pri rozhodovaní.
„Sú farební, pošlime ich bojovať do teplých krajín.“
„Ale pane, oni sú z Himalájí, tam občas aj sneží a tak.“
„Poručík, chcete ísť vy bojovať do Barmy?“
„Píšem si Gurkhovia do džungle.“
Lachhiman Gurung bol nasadený v Barme. Jeho jednotku prekvapili Japonci a zrazu sa stal jediným bojaschopným mužom vo svojom sektore. Japonci začali do jeho zákopu hádzať granáty. Dva im stihol hodiť naspäť, s tretím mal trocha menej šťastia, vybuchol mu v ruke. Stálo ho to pár prstov, rozbité predlaktie, črepinu do tváre a do nohy. Ako správny Gurkha vytiahol zdravou rukou kukri, zapichol ho pred seba do zeme a na Japoncov zareval „za tento nôž nikto neprejde.“
Potom odolával útokom 200 Japoncov niekoľko hodín. S rozmrdanou rukou, ozbrojený len puškou Lee-Enfield – opakovačkou s otočným záverom. Neviem si úplne predstaviť, ako to zvládal jednoručne.
Ale vraj vždy zaľahol, počkal, kým Japonci dobehli k jeho zákopu, jedného odstrelil z pár metrov, zaľahol, nabil, odstrelil druhého z pár metrov, Japonci sa stiahli. Keď mu ráno prišli posily, ležalo pred ním 31 mŕtvych Japoncov. Keď sa ho pýtali, čo bolo na tomto zážitku najhoršie, tak povedal, že to, že zranená ruka prilákala strašne veľa múch, ktoré ho otravovali. Dostal nejakú medailu and stuff. Do smrti nevidel na jedno oko a nedokázal poriadne ovládať pravú ruku. Zomrel ako 92-ročný v roku 2010.
Po druhej svetovej získala India nezávislosť. Gurkhské batalióny sa rozdelili medzi Britov a Indov v pomere 2:3. Gurkhovia, ak dostali možnosť, tak k sklamaniu Britov preferovali službu v indickej armáde, predsalen je to skoro doma. Tí, ktorí ostali v britských službách, bojovali vo všetkých ďalších vojnách, ktorých sa Británia zúčastnila.
Keď počas Malajskej krízy v 1950-tych rokoch Briti vo veľkom používali výsadkárov, pýtal sa britský plukovník Gurkhského seržanta, či by Gurkhovia boli ochotní do boja skákať z lietadla. Seržant si na plukovníkovo prekvapenie vypýtal jeden deň, aby to so svojimi chlapmi prerokoval.
Na druhý deň sa hlási u plukovníka, že teda idú do toho, ale majú dve podmienky. Skákať budú iba nad terénom bez skál.
„Ok, nie je problém, celá Malajzia je iba džungľa a bažina, čo tá druhá podmienka?“ pýta sa plukovník.
„Lietadlo nepoletí vyššie ako 35 metrov,“ odpovedá seržant.
"35 metrov? To je príliš málo, to sa vám predsa nestihnú otvoriť padáky!" zhrozil sa plukovník.
"Padáky? My budeme mať padáky? O padákoch nikto nič nehovoril!"
Gurkhovia bojovali za Britov aj vo Falklandskej vojne, síce len úplne na konci a vypálili iba pár rán, ale aj tak sa šírili príbehy o tom, ako celé argentínske jednotky zdrhali, keď sa dozvedeli, že majú doraziť Gurkhovia, pretože počuli, že zajatcom odrežú uši a robia si z nich náhrdelníky.
Gurkhovia dostali príležitosť blysnúť sa aj v poslednom čase v Afganistane a Iraku. Čo však za tých skoro 200 rokov svojich služieb dostali od Britov naspäť? Hovno. Skončil im kontrakt a papa, padaj späť do Nepálu, výsluhový dôchodok nebude, nedostaneš povolenie tu zostať. Po protestoch, súdoch, sedeniach v parlamente boli konečne od roku 2008 zrovnoprávnení s ostatnými veteránmi. Dostali aj spätne dôchodok a povolenie na pobyt v Británii pre seba aj svoje rodiny, taktiež po odslúžení pár rokov v gurkhskom batalióne majú možnosť prestúpiť do bežných jednotiek britskej armády.
Možno sa pýtate, prečo vlastne sú takí skvelí bojovníci? Dovolím si jeden citát z Duny, ktorý časť z toho objasní.
»Ale všechny zprávy o Saluse Secundus uvádějí, že je to hrozný svět!«
»Nepochybně. Ale kdybys chtěl vychovat drsné, silné muže, kteří nahánějí hrůzu, jaké bys jim vybral prostředí?«
Podobné je to aj s ich dedinkami pod Himalájami. Nepál má priemernú nadmorskú výšku niečo cez 3000 metrov nad morom (samozrejme to ovplyvňujú aj osemtisícovky, ale aj tak). Ich bežný život je o niekoľko levelov tvrdší ako si vieme predstaviť, takže nečudo, že väčšina Európanov bola a je v porovnaní s nimi mrjácmi. Momentálne do ich bojovej kvality dosť zasahuje aj výberový proces. Na 200 voľných miest v britskej armáde sa každoročne prihlási 28.000 (nie, nie je to preklep) chalanov. Samotný výberový proces je v pohode, vrcholom je beh do kopca. Na chrbát si do prútených košov naložia 25 kíl kameňov, musia zvládnuť 5 km s prevýšením 400 m pod 48 minút. Netuším, či je to moc alebo málo, ale niekomu tá informácia možno povie viac.
Indovia ich síce naberú oveľa viac ako 200, ale aj tak počty záujemcov ďaleko prevyšujú dopyt. Okrem Británie a Indie slúžia Gurkhovia doma v nepálskej armáde a potom aj v Singapure – Gurkhský oddiel singapurskej polície je špeciálna policajná jednotka určená primárne na zvládanie nepokojov a v sultanáte Brunej – gurkhská záložná jednotka, ktorá pôsobí ako osobná stráž sultána.
Okrem tvrdých podmienok využiteľnosť Gurkhov v boji formovala aj ich povaha. Česť a odvaha je pre nich základná cnosť a stretávajú sa s nimi pri výchove už od detstva. Taktiež sa na smrť pozerajú cez špecifickú optiku. Buď zomriem dnes, zajtra, o 10 rokov, ale raz to príde určite, tak prečo sa tým stresovať a báť sa toho.
Prischla im aj celkom teplá prezývka „nežní zabijaci“ z toho dôvodu, že keď bojujú, tak bojujú. Keď je po boji, tak je po boji, žiadna nenávisť voči nepriateľom. Nie je to osobné, bojujú kvôli prachom, nie myšlienkam. Je im úprimne jedno, či strieľajú bielych, žltých, katolíkov, moslimov, hispánske lesbičky na vozíčku. Gurkhovia splnia rozkaz a neriešia. Teraz si predstavme situáciu, že by sa náhodou Slovensko dostalo do konfliktu s nejakým susedným štátom. Viete si predstaviť, čo by sa dialo, keby sme obsadzovali maďarské územie? Neviete? Skúste si prečítať niečo o vojne v Juhoslávii.
Žiadny článok o Gurkhoch by nebol kompletný, keby sme nespomenuli ich trademark, nôž kukri. Kukri je národný nepálsky nôž, primárne je to nástroj určený na každodenné použitie. Jeho čepeľ má tri rôzne ostré časti. Pri rúčke je nabrúsená tak, že sa ňou dá oholiť. Táto časť čepele sa používa na jemnú prácu, napríklad vyrezávanie. V strednej časti, v okolí ohybu je pomerne tupá, táto časť sa používa na sekanie a keby aj bola nabrúsená ako žiletka, tak sa po troch sekoch otupí. Posledná časť čepele pri špičke je nabrúsená ako bežný nôž a používa sa napríklad pri kuchynských prácach. Možno ste od niekoho počuli, že kukri sa nemôže schovať naspäť do puzdra bez toho, aby ochutnalo krv a preto sa Gurhovia musia reznúť, ak ho chcú schovať bez boja. Keď vám to bude niekto tvrdiť nabudúce, tak ho vysmejte, je to hovadina, asi si to mýli s krispelom z Duny. Ako som už spomínal, kukri je primárne nástroj na bežné použitie, ktorý sa denne použije a vyťahuje z puzdra desiatky krát. Keby sa mali pri každom použití reznúť, tak by ich predlaktia vyzerali ako predlaktia mladej fanúšičky HIM-u.
Každopádne kukri sa nosia aj do boja. Ich zahnutý tvar im posúva ťažisko a dopadová energia pri sekoch je brutálna. A rovnako jednoducho, ako sa ním obsekávajú vetvy zo stromu, sa dajú odsekávať aj končatiny od trupu.
Dnešné rozprávanie o Gurkhoch by sme zakončili niekoľkými nedávnymi príbehmi, ktoré sa mihli médiami.
Pán Taitex Phlamachha (38) bol s manželkou na prechádzke, vybral si z bankomatu hotovosť, keď ich prepadol týpek s nožom s 15-centimetrovou čepeľou. Niečo o Gurkhoch už vieme, takže je jasné, ako to dopadlo.
Šibe Vám? Stalo sa to v Británií, chudák Taitex nemohol mať legálne so sebou ani len skrutkovač, teda to vlastne ani ten lupič, ale asi mu to zabudli povedať. Takže neozbrojený Taitex iba lupičovi oznámil, že ho nechce prepadnúť, pretože bude zle. Jedi mind trick nezabral a lupič sa rozhodol ponúknutú šancu nevyužiť a na Gurkhu zaútočil nožom. Taitex útok vykryl, lupiča spacifikoval a držal ho na zemi ďalších 15 minút, kým dorazila polícia. Ako tak sedel na lupičovi, tak si všimol na zemi ležať rukoväť útočníkovho noža. Chvíľku hľadal, kde by mohla byť čepeľ, až kým ju neobjavil celú vo svojej ruke.
V porovnaní s Indiou to však bolo úplne rozmaznané európske prepadnutie. Bishnu Prasad Shrestha (35) sa akurát vracal z Indie domov po ukončení svojej vojenskej kariéry, keď jeho vlak neočakávane zastavil. Pristúpilo do neho 40 banditov ozbrojených nožmi, palicami, sekerami a mečmi a pekne po starom (mobil, hodinky a peňaženku hoďte do vreca) začali okrádať cestujúcich. Bishnu ich poslal do riti, povedal im, že je vojak a nech mu dajú pokoj. Zafungovalo to, nechali ho tak a okrádali ďalších cestujúcich. Potom si však pár lupičov povedalo, že skupinovo znásilniť 18-ročné dievča pred zrakmi ostatných cestujúcich je dobrý nápad. Prvý si ani nestihol dať dole gate a Bishnu sa nasral. Skočil medzi nich, vytiahol kukri, najnadržanejšieho lupiča si chytil ako živý štít a začal sekať. Tu sa trocha rozchádzajú zdroje. Väčšina z nich hovorí, že troch lupičov zabil a ostatných vyhnal sám Gurkha, pár iných článkov hovorí, že síce ich naozaj pár zabil, ale v procese mu zobrali kukri a začali ho mlátiť naspäť, ale v tom momente sa k nemu pridali ostatní cestujúci a banditov vyhnali spoločne.
A prepady v Afganistane sú ešte troška drsnejšie. Dipprasad Pun (31) mal službu na check-pointe a mal na starosti komplex viacerých budov. V noci započul nejaký hluk, zo začiatku myslel, že ide o kravu alebo osla, ale keď to preskúmal bližšie tak zistil, že ide o dvoch talibov, zakopávajúcich výbušninu, tak za nimi poslal granát z granátometu podveseného pod puškou. Potom sa strhlo peklo a Talibanci začali vyskakovať a strieľať zo všetkých smerov, útočila na neho viac ako 30-členná skupinka. Pun sa stiahol na strechu jednej z budov a začal paľbu opätovať. Za približne 40 minút vystrieľal 250 rán z guľometu, 180 rán zo svojej pušky, hodil 6 výbušných a 6 fosforových granátov, odpálil 5 granátov z granátometu a využil aj diaľkovo odpaľovanú mínu claymore. Došla mu všetka munícia, ktorú mal k dispozícii a keďže zrovna nemal pri sebe kukri, tak ostal bezbranný. V tej chvíli na jeho strechu vyliezol obrovský talib. Pun ho chcel najskôr ovaliť vrecom s pieskom, ktorými bola strecha budovy opevnená, ale niekto si odflákol svoju robotu a vrece nezaviazal. Takže hneď ako ho zodvihol nad hlavu, vysypalo sa mu na ňu 30 kíl piesku. Z nedostatku iných zbraní si vzal trojnožku spod guľometu (cca 10-15 kíl) a použil ju ako kyjak. Potom mu prišli posily. Neskôr, keď ho kráľovná oceňovala, tak povedal, že vedel, že nadišla jeho posledná chvíľa, tak sa rozhodol čo najviac nepriateľov vziať so sebou.
V Afganistane sa stala aj ďalšia príhoda. Skupina Gurkhov dostala za úlohu eliminovať VIP cieľ a zároveň doniesť dôkaz o eliminácii, kvôli potvrdeniu DNA, že dostali správneho chlapa. Eliminácia prebehla, mŕtve telo si hodili na plecia a vracali sa na základňu, keď si ich všimla hliadka talibanu. Vypukla prestrelka a museli zrýchliť presun, ale s chlapom na pleci to nešlo. Tak ho jeho nosič zhodil na zem, vytiahol kukri, sek-sek a utekali ďalej. Keď potom nadriadenému zahlásil mission acomplished a hodil na stôl krvavú odseknutú hlavu, tak bol z toho zrazu problém. Údajne je nejaká náboženská zvyklosť pochovávať mŕtvych moslimov vcelku a sťatie hlavy je podobné znesvätenie, akoby dotyčného znásilnili tri prasatá a nútili ho pri tom piť pivo. Ľudskoprávni oní hneď skočili na pomoc a chudáka Gurkhu, ktorý nechápal, čo sa stalo, lebo do bodky splnil rozkazy, postavili za tento čin mimo služby a pred vojenský súd. Zdravý rozum však nakoniec zvíťazil, všetky obvinenia stiahli a je späť v aktívnej službe.
V roku 2016 mala skupina Gurkhov v Keni asistovať britským výsadkárom (slávni paras s červenými baretmi) pri ich cvičení. Asistencia spočívala v tom, že Gurkhovia im hrali nepriateľov a paras si trénovali, ako sa správať na cudzom území. Gurkhovia nechceli robiť len štatistov a prichystali výsadkárom menší prepad. Dopadlo to tak, že sa nakoniec 100 chlapov začalo hlava nehlava mlátiť palicami, násadami lopát, náhradnými guľometnými hlavňami, proste všetkým, čo mali po ruke. Zdroje hovoria, že zlá krv medzi oboma jednotkami bola už v roku 2014, kedy podobné cvičenie dopadlo rovnako.
Ide obrovská skupina talibancov po púšti a spoza duny počujú: „Jeden Gurkha vydá za desiatich talibancov!“
Talibanský veliteľ hneď: „Ahmed, zober si 9 chlapov a choď to preskúmať.“
Ahmed s chlapmi zájde za dunu, padne pár výstrelov a znova ten hlas.
„Jeden Gurkha vydá za 100 talibancov.“
Tak tam pošle 100 chlapov. A spoza duny krik, streľba a znova.
„Jeden Gurkha vydá za 1000 talibancov.“
Nasraný talib tam pošle 1000 svojich chlapov. A spoza duny Sodoma Gomora, streľba, granáty, výbuchy. Potom sa spoza nej vyplazí jeden z jeho mužov rozstrieľaný na sračky, črevá si ťahá za sebou a hovorí:
„Kurva, šéfe, je to pasca, oni sú tam dvaja.“
Btw: pri Gurkhoch slúžil v Afghanistane aj jeden ryšavý princ.
