Pousmiala sa. "Cats čtení." Vložila naspäť paperback medzi ostatné knihy na poličke. Bruškami prstov už hodnú chvíľu prechádzala po knihách v jeho knižnici. Na usadenej vrstvičke prachu ostávala za jej prstom badateľná stopa. Utrpenie mladého Werthera. Frankenstein. Vtáky bez krídel. Akosi jej názov odloženej knihy nezapadal medzi ostatné tituly. Matne si spomínala, že jej starší brat skrýval takúto knižku v prebale T602 pre samoukov a tieto eroticky podfarebené príbehy si čítal, len keď nikto nebol doma. Chcela využiť tento krátky čas, aby sa o ňom dozvedela čo najviac. Zaujal ju. Záľubu v cestovaní potvrdzovali dva rady turistických sprievodcov úhľadne zoradených podľa abecedy, ale aj vytlačený článok o pohraničí Čečenska a Dagestanu pohodený na stole. Pristúpila ku skrini. Jemne sa párkrát dotkla pokožky pri svojich viečkach, napla ju a široko sa na seba v zrkadle usmiala. Odsunula posuvné dvere a pred ňou sa objavil obsah jeho šatníka. Úhľadne poskladané a zoradené tričká, košele a saká visiace na ramienkach. Dotýkala sa kvalitných materiálov, pozorne si všímala vzory i farby. Vedela, že zajtra ráno si jednu z tých košieľ oblečie.
Spoznali sa len dnes večer. Hoci už pred týždňom ho v bare zahliadla. Zdal sa jej divný. Stál jej otočený chrbtom, rozprával a gestikuloval rukami. Mala dojem, že sám so sebou. Sám so sebou? To hádam nie?! Divný! Až keď sa pootočil, bolo vidno, že jej zakrýval výhľad na o hlavu nižšieho muža, s ktorým viedol rozhovor. Keď prechádzal okolo nej, všimla si iskierky v jeho očiach. Nepristavil sa pri nej. No iskierky stačili na to, aby zapálili celé jej vnútro. Odvtedy jej neschádzal z mysle. Bola to ona, ktorá si presadila svoj nápad aby s Didi a Veve vyrazili do rovnakého baru. Viedla ju rokmi získaná intuícia, že dnes by to malo byť všetko inak. Nemýlila sa. Prišiel. Zabával sa s kamarátom. Ten sa podchvíľou vzdialil, aby si vyfúkal nos do snehobielej vreckovky. Vtedy mu oči akoby automaticky zamierli k nej. Ak by mala o pár rokov menej určite by sa zapýrila, veď krv sa jej hrnula do tváre aj teraz. Spoliehala sa na vrstvičku kvalitného mejkapu, ktorý jej svojho času odporučila Lulu, spomínala si, ako sa v ten večer hlboko k nej skláňala pri nanášaní tieňov. Zrýchlil sa jej dych. Obaja vykročili smerom k nim. S kamarátkou sa zahľadeli na nich, len Veve pokračovala v zanietenom rozprávaní o novonadobudnutých poznatkoch od lektora na nejakom účtovníckom školení. Tušila, že má obrovskú konkurenciu. Didine veľké hlboké oči s dlhými mihalnicami boli magnetom na mužov. Potvrdilo sa. Kamarát sa k nej naklonil a spýtal sa "Keď by si si mohla vybrať ktorékoľvek miesto na svete na ktorom by si chcela tancovať, ktoré by to bolo?" Dúfala, že nepríde tradičné oslovenie ahojakosamáš, rovno si pripravila štandardnú uzemňovaciu vetu. "Povedal som si, že ak sa na seba zahľadíme ešte raz, tak ťa pozývam ku mne na raňajky." Prekonávala sa aby nevyhŕkla áno, áno , áno...
Nevnímala kamarátky. Svet sa jej zúžil. Rozprávali sa a sem tam sa im dotkli ruky. Každý dotyk pokožky pôsobil elektrizujúco a prechádzal celým jej telom. Navrhol, že by mohli už ísť. Nezmohla sa ani len na hraný odpor. Nasledovala by ho kamkoľvek. Pri vychádzaní ju viedol rukou, dotýkajúcou sa jej drieku. Pri bare si ju ochranárskym gestom znenazdajky privinul k sebe. Telom sa jej rozlial pocit dokonalého bezpečia. Vtedy si periférne všimla bolestivú grimasu na tvári muža akoby vystrihnutého z tureckej telenovely. Stál pri konci barového pultu a oboma rukami sa držal za brucho v oblasti žalúdka. Barmanka práve utierala rozliatu tekutinu z prevrhnutého hranatého pohára. Nasadli do taxíka. Potrebovala sústrediť svoje myšlienky. Nie. Potrebovala ich odviesť. Preč od predstáv, ktoré jej vírili hlavou. Akýkoľvek podnet bol vítaný. V aute vedľa nich si čas čakania na zelenú krátila vodička zvýrazňovaním mihalníc v spätnom zrkadle. Pohoršovanie sa nebolo ideálnym zdrojom rozptýlenia myšlienok, ale aspoň jej na chvíľu pretrhlo odvíjajúcu sa niť s predpokladateľným koncom.
Odišla od šatníka a sadla si na pohovku. Mala ešte chvíľu pre seba Opierka nebola najpohodlnejšia. Mala tvar štvoruholníka s jednou predĺženou stranou zvierajúcou ostrý uhol. Ale aj tak zaklonila hlavu a predstavovala si jeho telo pod sprchou. To, ako kvapky vody nahrádzali jeho mužnú vôňu, ktorú podchvíľou zacítila, keď sa jej tvár priblížila k jeho hrudi. To, ako do každého póru na jeho pokožke vniká vôňa sprchovacieho gélu. Snívala, ako kvapky studenej vody napínajú jeho kožu a ako si veľkými dlaňami prechádza po hrudi, bruchu i stehnách. Túžila ísť mu umyť chrbát, cítiť kontrast teploty jeho tela chladivej vody. Chcela palcami prechádzať priehlbinkou povedľa jeho chrbtice, krúžiť mu po lopatkách a postupne sa zosunúť nižšie. Nie ešte nie. Ešte je mnoho času. Počká, kým sa s uterákom okolo bedier vráti do spálne a ona ho v kúpeľni vystrieda. Keď sa vráti do spálne zo sprchy ona, svetlo budú vydávať len vonné sviečky a ticho prerušovať len klavírne melódie nesúce sa z hudobnej sústavy. Ubehnuté hodiny túžby jej pripadali ako mesiace...
