Hovorí sa, že ak chceš vidieť peknú ženu, choď do Francúzska, ak pekného muža, choď do Talianska. No, je to asi také pravdivé tvrdenie ako moje paušalizovanie o výchove dietok na vybranom štátnom území. Tak ja som, napríklad, povečerala na dovolenke s jedným talianskym párom, ktorí boli obaja tak pekní, až som mala chuť utopiť seba a moje deti v priľahlom bazéne, lebo moje súcno strácalo pri ich estetickom efekte zmysel. Ona sa nápadne podobala na Sabrinu Garciarenu a on, ach, on mi spôsobil arytmiu, tremor a syndróm suchého hrdla. Vyzeral ako životné Michelangelovo dielo (ale genitálie mu tesal niekto iný, dúfam), vysoký, sošný, s jamkami v lícach a čarovnými hnedými očami, trojdňové strnisko mu prepletali kde-tu jemné šediny, ale vlasy ešte nie, hlboký hlas prechádzal do príjemného smiechu, jednoducho, skvost.
Môj zámer s ukončením života v najbližšom vodnom zdroji našťastie zhatil fakt, že mali tri dcéry a tam už elegancia pokrivkávala na jednu nohu a síce tú podstatnú. Dievčatá mali šesť, deväť a dvanásť rokov a zatiaľ čo ich rodičia sa pri stole vedeli chovať ukážkovo, tieto tri Grácie si išli svoje. Tá najstaršia nevedela prestať telefonovať s nejakou kamoškou, prekrikovala nás, ignorovala mamu, keď jej naznačovala, aby šla telefonovať niekam ďalej. Pomedzi to zobala na striedačku z tanierov otca, mamy, sestier, a hoci predjedlo sme mali všetci rovnaké, toho svojho sa ani nedotkla. Pred hlavným chodom sa kamsi vychytila a viac sa nevrátila.
Stredná mala asi záľubu v origami (autocorrect mi tu ponúka slovo orgiami), lebo pozbierala servítky všetkým pri stole a skladala si kdejaké obrazce, len keď ju otec jemným naznačením vyzval k jedlu, hodila všetko do seba a ponorila sa znova do svojho sveta japonských ručných prác. Moc sa jej to asi nepáčilo, zrejme to nedržalo želaný tvar, lebo si nespokojne brblala nejaké zaklínadlá a miestami ich zvýraznila tresknutím päsťou do stola. Vtedy sa jej otec trochu zamračil a tým trochu vyrušil mnou pozorovaný objekt, ale o chvíľu bolo zas tutto bene.
Najmladšia zrejme mala jedlo ako formu najťažšieho trestu, lebo sedela obďaleč pri bazéne, nohy a koniec šiat si máčala vo vode a na lákavé volanie svojej mamy zazrela smerom k nám a inak len hľadela do vody. Potom sa vydal jej otec na križiacku výpravu s tanierom k nej, aby dieťa nezašlo hladom a zjavne vytrénovaný na boj zblízka natlačil do nej quinou. Po istom čase nás potom poctila svojou prítomnosťou pri stole, aj sa napila minerálky (!), ale potom nastúpil Newtonov zákon zotrvačnosti a síce teleso zotrváva v pokoji, alebo v rovnomernom priamočiarom pohybe, kým nie je nútené vonkajšími silami svoj pohybový stav zmeniť a k slovu sa dostala mŕtva cikáda, ktorá to dieťa vylákala k akcii. Rozhodla sa totiž, že tú cikádu, ktorá pláva v mriežke bazéna, treba oživiť a vzdialila sa venovať jej záchrane.
Taliani svoje deti milujú. Naozaj sa o ne starajú, záleží im na nich, veľa aktivít robia spolu s nimi a normálne ľudsky sa z toho tešia. Dokážu sa „znížiť“ na ich úroveň a prispôsobiť sa ich detskému svetu. No akosi pridlho im trvá, kým odhadnú tú hranicu, kedy by mohlo dieťa začať ochutnávať svet taktu a etikety. Ono, taká rodinná talianska večera, kedy sa všetci prekrikujú, naťahujú za jedlom na druhom konci stola, búchajú po stole a škrípu príbormi po tanieroch má určite svoje čaro, ale sú chvíle, kedy by mohli tieto zvyklosti opustiť. Možno práve dovolenka je to správne miesto, kde by si mohli natrénovať, ako tento tradicionalizmus skrotiť.
Ale som im to ochotná odpustiť, lebo dali svetu fantastické jedlo, víno, umenie to vyzerá, že „telephone girl“ bude chvíľu súčasťou života stredného syna.
Ako by povedali priatelia germáni – Kleine Sünden bestraft der liebe Gott sofort. Ale mohla som byť potrestaná aj viac, keby oň prejavila záujem "orgiami girl".
Coming up next: русские
