I have a dream.
Áaale trt, čo by som už ja mohla mať za dream, všetko sú to len čoraz zriedkavejšie záchvevy silou-mocou napasovať sa do istého ideálu alebo ho aspoň priemerne imitovať. No priepasť medzi teoretickými princípmi a realizáciou šťastného života je ako z amerického filmu. Elegantne ponad ňu preletieť a na druhý breh sa dostať dokáže len vymyslená postavička, my ostatní s vreskotom smerujeme ku dnu a tí menej mdlí duchom sa zachytia a udržiavajú na plošinách rôznej kvality a výšky.
Ono, občas dostanem ten nápad s prekresľovaním životnej mapy. A potom si uvedomím, že som všetky vhodné chvíle premrhala a posledná akcia, ktorú môžem ešte trasľavou skrvavenou rukou urobiť, je dobre vychovať deti, ktoré som priviedla na svet. Aby boli čestní. Nekradli. Nepodvádzali. Neboli zákerní. Boli rozvážni. Prajní. Šikovní. Empatickí. V skratke – neboli chuji.
Verte mi, som v hĺbke svojho srdca skutočne presvedčená, že toto by chceli všetci rodičia. Ok, s výnimkou Boriska, ktorému stačí, ak jeho deti už z pôrodných ciest zbehnú s nonšalantne uviazaným šálikom okolo krku a nezložia ho po svoju vlastnú smrť. Ale poďme sa baviť o ľuďoch čeľade rodič obecný, poddruh rozsievač si pre tento účel všímať nemusíme.
A viem. Je dosť problematické pochopiť, že pre finálny výsledok bez závažných kvalitatívnych chýb je potreba trochu sa zapotiť, niekedy rozčúliť, veľakrát zaprieť, neúnavne vysvetľovať, ísť príkladom a popri tom všetkom dávať najavo, že to robíme s láskou. Ale ako tak sledujem svet okolo seba, na maternicu by mali vydávať zbrojný pas.
V takom Nemecku rovno dva.
Nemecké dietko na dovolenke spoznáte nie podľa árijského vzhľadu a hrdého postoja s mierne zdvihnutou bradou a očami pohŕdavo si prehliadajúce ostatné červy okolo neho. Spoznáte ho podľa polovice špagety visiacej z jeho horko zomknutých úst a taniera s dopoly skonzumovaným jedlom, ktoré sa rozhodol doplniť uprostred procesu konzumácie, lebo potom tam už taká fajná Soße nebude. Prediera sa davom zásadne v protismere, lakte bojovne od seba ako moriak pred porážkou. Niekedy vyrazí zo seba niečo štekavé ako „Achtung!“, „Weg da!“ a podobne. Ignoruje rady. Nekompromisne hrábne rukou doprostred rady, ktorá by si rada slušne vzala melón a schmatne stredne veľký stoh melónových trojuholníkov a rinie sa k stolu, kde ho čakajú hrdý Vater s plnou chlebárňou, čo mu však nebráni obdariť syna širokým úsmevom, obohateným o koliesko olivy medzi zubami a fetou vypadnuvšou z mastnej chrapy. Mutter ho hladká po brunátnom krku, syn sa milo na ňu zaháňa. Ak je to váš šťastný deň a vy ich stretnete aj na pláži, alebo dokonca trafíte jackpot a zložia sa na lehátka vedľa vás, čaká vás čarovný deň.
Mutter vyloží na plážový stolík 1. Cigarety, 2. Mobil, 3. Karty, 4. Paperback „Drang der Liebe“. Zvlečie zo seba záves zo sprchy a odhalí alabastrové stehniská s madeirovým vzorom. Klapka, pauza na oxygenoterapiu.
Vater vytiahne z tašky na prenášanie veľrybích mláďat nafukovacie veľrybie mláďa, koleso z John Deera, nafukovacieho jednorožca a nafukovacie zariadenie. Naduje gajdy a začne pracovať. Sohn medzi tým po členky v mori prekrikuje zvyšok pláže a more a ziape, aby teraz hneď išli všetci do mora a aké je wahnsinnig fantastisch a Vater mu má okamžite hodiť loptu a šnorchel a plutvy a všetko naraz.
Mutter odziape, aby sa prišiel našmírovať krémom, lebo bude mať bebí. Sohn zlostne pribehne, vydrapí jej krém z ruky a bojovne si ho kydne na pupok a stehná a ksicht, urobí dva-tri chvaty, zdrapí šnorchel a ide do hoven mora.
Nastane chvíľka napätia, kto z nich začne rozhovor a prečo, ale pretrváva moment kľudu. Moje deti mi venujú vyčítavý pohľad, v ktorom je zreteľne napísané – a ty nás stále upozorňuješ, že na verejnosti sa máme chovať slušne a neobťažovať okolie svojím pizúkaním, hlukom, nadrozmernými predmetmi zasahujúcimi do komfortnej zóny iných a tento môže aj mame paperback zožrať a ona ho pohladí.
Na čo ja vysuniem svoju bradu dopredu a neverbálne s obočím vybehnutým až po os frontale odpoviem – a toto vám pripadá ako niečo, čo treba napodobniť?
A je kľud. Kým nepríde Sohn. Je smädný, štípu ho oči, lebo si ten svoj vynález skazy zvaný maska easybreath nasadil na prd a Mutter mu okamžite beží do plážového baru po colu a servítky. Osvieži sa, odgrgne a odkvapká popri nás na wecko. Keď sa vráti, vezme Vaterovi z prvého výkladu jednorožca a ide drviť labami pieskové hrady, ktoré popri pláži postavili malé ruské ribjáta. Jednorožec je zjavne nafúkaný nedostatočne, lebo sa na ňom kymáca a prelamuje, sťaby pred chvíľou nepil len colu. Vybehne z mora ako nasratý Kraken a vydrapí Vaterovi traktorové koleso. Klapka.
O dve hodiny je zjavné, že ho buď postískal nejaký ruský otec ribjonka plačúceho nad rozpľasnutým hradom, alebo si naprd roztrel ten krém po ksichte a zhorel. Zdutý hrá s fajčiacou Mutter karty a Vater si umýva pupok v mori.
Sprchujeme si nohy od piesku a ja potichu dúfam, že toto správanie nezanechalo v mozgoch mojich detí príliš hlbokú pamäťovú stopu, lebo ich budem musieť utratiť.
V sprche sa pristihnem, že si pospevujem Mein Gorilla, hat ´ne Villa im ZOO. A prichádzajú mi na um hrozné myšlienky. Čo ak je pravda o výchove niekde inde? Čo ak mi môj jeden z mojich potomkov o pár rokov povie - mám nového šéfa, také teľa rozdrapené, sebavedomé, môžeme byť radi, že sa nám aspoň ráno pozdraví "Guten Morgen".
Coming up next: Italiano vero
