Kapitola 15. Manila, Kanton, Paríž, Praha, Bratislava.
26.02.2015 – 28.02.2015
Príchod na hostel, party na hosteli, bosý Austrálčan, problémy s bankou, drzý taxikár, príchod domov.
Z autobusu som vyskočil na rohu Senator Gil J. Puyat avenue a Taft avenue. Po pätnásťminútovej prechádzke v príšernom teple som prišiel do hostela. Vo vrecku som mal posledných 1200 pesos, čo mi malo stačiť na posledné dni za predpokladu, že za ubytko a nejaké záverečné nákupy suvenírov (rozumej pár fľašiek rumu) budem môcť zaplatiť kartou. Kartou sa však v hosteli platiť nedalo a to mi nabúralo celý koncept. Vykešoval som teda 800 pesos za noc v hosteli a išiel som sa zvaliť na dorm. Otvoril som dvere na izbe a teplo sa znásobilo. Vyrušil som totiž pri romantickej chvíľke párik homosexuálov. Tak som si iba zhodil veci a vyparil som sa do mesta na nákupy, hodiť niečo do seba a vybrať aspoň 3000 pesos na záverečné útraty.
(Priečelie Pink Manila Hostela)
Nasadol som na vlak označovaný ako LRT na zastávke Vito Cruz a vystúpil som o dve zastávky neskôr na stanici Pedro Gil. Odtiaľ to bolo 10 minút pešo do Robinson´s Place Manila. Tam som si dal večeru v jednom z miestnych fastfoodov. Na moje rozčarovanie, v celom (nechutne veľkom) obchoďáku nebola jediná predajňa alkoholu, kde by sa dal kúpiť nejaký lepší domáci rum. Pomotal som sa ešte po okolí s rovnakým výsledkom – žiaden rum. Aby toho nebolo málo, z nejakého dôvodu mi nešiel ani vybrať cash z bankomatu. Keď som to skúsil asi v siedmom, tak mi to začínalo robiť mierne starosti.
Na hostel som prišiel okolo ôsmej večer. Okolo bazéna sa to začínalo hemžiť backpackermi, grilovalo sa, popíjalo pivo, pohoda. Vyzeralo to sľubne až na fakt, že som mal vo vačku poslednú stovku. Skontroloval som si telefón. Dva neprijaté hovory, slovenské číslo. Zavolal som naspäť a na druhom konci mi to dvihol úradník z mojej banky.
„Dobrý deň, volali sme Vám preto, lebo sme videli, že sa pokúšate o výbery z bankomatu v Manile.“
„Tak to máte mimoriadne presné informácie,“ odvetil som a dodal „,a veľmi rád by som tento úkon, zatiaľ iba v štádiu pokusu, aj dokonal a nejaké peniaze si vybral“.
„To bohužiaľ nebude možné, zablokovali sme Vám kartu na výbery z bankomatu a odblokovať to nejde, pretože išlo o plošné zablokovanie výberov z bankomatov pre všetkých klientov banky. Robíme to pre bezpečnosť našich klientov, množili sa nám podvody s kartami na Filipínach“.
To, že to robia najmä pre bezpečnosť ich banky, mu nemalo zmysel vysvetľovať.
„V poriadku. Každopádne, potrebujem hotovosť, zajtra odlietam, poraďte mi teda, ako mám postupovať.“
„Choďte zajtra ráno do pobočky ktorejkoľvek banky v Manile a požiadajte o cash advance, v každej pobočke každej banky Vám s radosťou a bez problémov vyhovejú,“ odvetil.
Už pokojnejší som zbehol dole a pridal som sa k popíjajúcemu a baviacemu sa osadenstvu, ktoré tvorili cestovatelia zo všetkých možných kútov sveta. Zobral som si z baru pivo na sekeru a prisadol som si k početnej skupinke. Ako som tak kecal a popíjal pivo a rum (nejaký dobrodinec prepašoval do hostela pár litroviek, tak to naberalo celkom slušný spád), zahliadol som známy ksicht. Okamžite som ho priradil k bláznivému Austrálčanovi, ktorého som ešte s Klárou stretol na ryžových terasách pri Batade a ktorý to dával celé naboso.
„Nazdar, počuj, teba som stretol pred dvoma týždňami v Batade. Bol som tam s takou blondínou vysokou, kecal si s ňou.“
„Jasne jasne, pamätám si... Ja som John,“ povedal takmer nezrozumiteľnou angličtinou.
„Ja Martin. OK John, už máš meno, už nie si ten bláznivý bosý ozík.“
„Hahahaha,“ zarehotal sa, „nedáme biliard?“
Dali sme pár hier a popritom kecali. Teda, on kecal, ja som sa snažil zachytiť aspoň kontext. Jeho akcent mi pripomenul situáciu, keď nám pri cestovaní po Austrálii skapalo auto uprostred ničoho, naveľa sme sa dotrepali na benzínku, kde boli vidiečania s úplne rovnakým akcentom. Síce sa snažili poradiť, ale nerozumeli sme im ani prd.
Potom sa to celé zvrhlo na bohapustú pitku a tancovačku, spať som šiel veľmi neistým krokom a hodne po polnoci.
Ráno som chcel čo najskôr vybrať hotovosť v banke a pár hodín venovať obhliadke Manily. To, čo malo byť podľa zamestnanca mojej nemenovanej ČSOB banky bezproblémovým úkonom, sa však ukázalo ako veľký problém. Kým som v ôsmej banke vyslovene uprosil riaditeľku pobočky, aby mi tých smiešnych 3000 pesos vyplatili, uplynulo takmer celé doobedie. Na Manilu mi tak ostala presne hodina. Počas nej som prebehol z čínskej štvrte cez Intramuros do Rizal parku, porobil pár fotiek. Každopádne, podľa môjho pátrania a najmä podľa ľudí, ktorých som stretol, v Manile nie je toho oveľa viac na videnie. Na to, aby človek videl ten obrovský kontrast medzi žobrákmi a boháčmi, tá hodina stačila.
(Manila a jej kontrasty – žobrajúce deti, mrakodrapy, stoky)
Tesne pred obedom som sa dovalil na hostel, dal si sprchu, zbalil sa, vyrovnal účet z večera a pobral na letisko. Nákup suvenírového rumu som nechcel nechať na letiskové obchody. Odviezol som sa preto na zastávku EDSA, odkiaľ mali chodiť autobusy na letisko a kde malo byť zároveň menšie nákupné centrum. Predsa len sa na mňa usmialo šťastie a v nákupnom centre boli potraviny, v ktorých mali aspoň osemročný Tanduay rum za bezkonkurenčných 210 PHP/0,7l. Chňapol som tri fľašky, narval do ruksaku, pár nevyhnutných vecí som si prebalil do príručnej tašky a vydal som sa hľadať autobus na medzinárodný terminál. Po 20 minútach som to vzdal a odchytil radšej taxík.
„Kam to bude, pane?“
„Na letisko, medzinárodný terminál.“
„Tak to bude za 300 pesos,“ hovorí taxikár.
„Nie nie, zapni taxameter a uvidíme, koľko to bude,“ neprijal som jeho návrh.
„Dobre, tak za 200,“ zľavnil taxikár a pohol sa.
„Nie, zapni ten skurvený taxameter alebo zastav a vystupujem,“ podráždene som kontroval.
„Vypadni von,“ odvetil a skutočne zastal. A ja som skutočne vystúpil. Do sekundy pri mne stál ďalší taxík. Taxikár bez pindania zapol taxameter a na letisku sme boli za 20 minút a 117 filipínskych pesos. Dal som mu 150.
(premávka v Manile)
(Na letisku)
Let domov bol o poznanie lepší ako let na Filipíny. Menej čakania na letiskách, krajšie letušky, lepšie jedlo. Ešte v Manile som si bookol autobus z Prahy do Bratislavy. Bolo to síce natesno, ale stihol som ho. V Bratislave na Nivách som vystúpil pred desiatou večer. „Bordel skoro ako v Manile, len je tu menej ľudí,“ pomyslel som si. Ponaťahoval som si kosti. Bola sobota, 28.2., pár stupňov nad nulou. Vytočil som číslo.
„Čau, kde ste...v Mamute? Super, o 10 minút som tam.“
A o 10 minút som vošiel do krčmy a zbadal známe ksichty. Sadol som si a objednal jedno plzenské. A kruh sa uzavrel.
Pár teplých slov na záver.
Áno, oplatilo sa to.
Áno, ak nemáte s kým ísť, choďte sami. Ste pánom svojho času a jediný kompromis, ktorý robíte, je ten s vlastnou peňaženkou. Ak chcete byť sami, ste sami. Ak nechcete, vždy niekoho stretnete. Je to čisto na vás.
Filipíny sú bezpečné, samozrejme je potrebné nesprávať sa ako odtrhnutý z reťaze a používať zdravý rozum. Nápady typu „pome do toho slumu kúpiť nejaký ten koks a štetky“ sú síce popiči, ale prinášajú so sebou isté riziká. Základom je vrátiť sa a vrátiť sa so všetkými končatinami, ak je to len trochu možné.
No a koľko to celé stálo? Spočítajte si, hahaha.
P.S.: Sľubujem, že o svojich jedenástich mesiacoch v Austrálii písať rozhodne nebudem.
