Kapitola 13. Cesta do Legazpi, Mt. Mayon, z Legazpi cez Batangas na Mindoro, Talipanan Beach
19.02.2015 – 22.02.1015
Presun nočným busom, opäť prší, hotel, kde to žilo, vulkán s najpravidelnejším tvarom na svete, presúvam sa za slnkom, nočné čakanie v spoločnosti podnikavého tricyklistu, trajektom opäť na pláže.
Z rozjímania ma vytrhlo zvonenie telefónu. Lenivo som sa otočil a dvihol som.
„Pol hodina do check-outu,“ oznámil hlas v telefóne.
„Ok ok, rozumiem.“
Dvihol som sa z postele, zbalil si veci a opustil izbu. Vo štvrtok na obed to v Manile vyzeralo ako v hocijaký iný čas v Manile – teplo, vlhko, smrad, more ľudí. Vydal som sa peši do obchoďáku Araneta Center, kde som si dal niečo pod zub a v pokoji skontroloval, odkiaľ mi idú autobusy do Legazpi.
Vo štvrti Cubao, v ktorej som sa pohyboval, je jeden akoby centrálny autobusový terminál - Araneta Center Bus Terminal. Potom je tu minimálne 20 ďalších, pričom z konkrétneho terminálu vyrážajú iba autobusy konkrétnej firmy a do konkrétnej oblasti, takže v tomto autobusovom Babylone je dosť náročné sa orientovať. S domácimi je to márne, každý vás pošle na iný terminál, v konečnom dôsledku je úplne zbytočné sa niekoho na niečo pýtať. A tak človeku nakoniec neostane nič iné, ako to obrážať rad za radom a skúšať šťastie.
Ja som to skúsil rovno na centrálnom termináli a bol som úspešný. Kúpil som si lístok na neklimatizovaný autobus s odchodom o 18tej a príchodom do Legazpi o 6tej ráno. Čas do odchodu som využil na obhliadku okolia, ale jediné čo ma zaujalo, bol Farmers Market. Taká niekoľkonásobne väčšia Miletička s niekoľkonásobne nižšou úrovňou hygieny. Áno, aj také existuje. Nočné cestovanie bolo jedno z tých lepších. Sedel som síce na trojsedadle, ale modlitby zabrali a celú cestu si ku mne nik neprisadol, dalo sa natiahnuť a dostatočne si pospať. A hlavne žiadna skurvená klíma. Keď bolo teplo, otvoril som si okno, keď moc fúkalo, zavrel som. Luxus.
Autobus prišiel do Legazpi podľa plánu, o šiestej ráno. Šofér ma vyhodil na rohu Daraga – Legazpi Diversion Road a Lagazpi City – Tiwi coastal Road, kde absolútne nič nebolo, iba pár chájd z vlnitého plechu. Podľa GPS som to mal do centra mesta tak 30 minút pešibusom. Skoro ráno bolo mesto mŕtve, ani tricyklisti ma neotravovali, úplný nezvyk. Čo sa ubytovania týka, mal som vyhliadnutých pár hostelov. Postupne som ich obehol a postupne všetky vytypované boli: 1. obsadené 2. bolo potrebné čakať do obeda 3. už neexistovali. Do toho začalo pršať a moja nálada padla na úplné dno. Kombinácia všetkého mi dočasne zatemnila myseľ a nakoniec som zobral jednoposteľovú izbu na prízemí v Sampaguita Tourist Inn za 250 PHP, na jednu noc.
Zložil som si veci a porozhliadol som sa. Izba bola zariadená veľmi základne, ako nadštandard mala vlastnú kúpeľňu s hajzlom a „sprchou“ (veľký a malý kýbel vody). Po otvorení dvier kúpeľne ma ovalil smrad typický pre toitoiky v tretí deň lokálneho slovenského hudobného festivalu. Zahliadol som pár švábov unikajúcich pred ostrým svetlom žiarivky, čo mi zas pripomenulo bezstarostné časy mladosti na Študentských domovoch Ľudovíta Štúra. Zhasol som, zatvoril dvere, počkal 5 minút, bleskovo otvoril dvere, zažal a zlikvidoval troch švábov, kým stihli zaliezť do škár. Čo sa zamladi naučíš....
Po loveckej epizóde som si dal sprchu a pospal som si, sranie som odložil na neurčito. Prebudil som sa podvečer, vonku stále pršalo. Hlad ma napriek tomu vyhnal do ulíc. Bol piatok a ulice boli zaplnené stánkami s všemožným jedlom. Pomotal som sa medzi stánkami, dal som si kura smažené na kokosovom tuku a niečo neidentifikovateľné, so sebou na izbu som si zobral čerstvo pražené chilli arašidy a 4 plechovkové pivá. Počas večere som sa prihovoril domácej mládeži a opýtal sa na počasie. Mt. Mayon vraj spôsobuje, že aj keď je všade naokolo pekne, v Legazpi prší. Výborne.
Po návrate na izbu som vyvraždil šváby, ľahol do postele, otvoril pivo a začal som plánovať únik. Zavrhol som možnosť ísť do blízkeho Donsolu, plávať so žralokom veľrybím ma nijako nelákalo. Po skontrolovaní predpovede počasia ma tak nejako celkovo nelákalo ostať na Južnom Luzone. Nakoniec ostali v hre dve možnosti – buď sa odpratať na ostrov Marinduque alebo na turistickejšie Mindoro. Vyhralo Mindoro vďaka priaznivej predpovedi a lepším referenciám.
Z hostela som sa vyparil už pred siedmou. Na oblohe nebolo ani obláčika a konečne bolo vidieť pravidelný kužeľ Mt. Mayonu v plnej kráse. Na miestnom trhu som si dal raňajky, presunul som sa na autobusový terminál a popýtal sa, ako sa dostanem do Batangas (brána na Mindoro). Priamy spoj nešiel žiaden, jedinou rozumnou možnosťou bolo zobrať nočný bus do Manily, nechať sa vysadiť v Santo Tomas a tam naskočiť na bus smerujúci z Manily do Batangas. Kúpu lístka som si nechal na poobedie, busov do Manily šla hromada, nebál som sa o miesto.
Čakal ma celý deň v Legazpi. Naskočil som na jeepney s nápisom Polangui. Práve tento ma mal odviezť na ruiny Cagsawa, mesto, ktoré bolo pochované pod popolom a lávou Mayonu pred dvesto rokmi. Šoférovi som povedal, kam chcem ísť a podal 10 pesos. Keď som zbadal tabuľu s odbočkou na Cagsawa, zareval som preistotu „para!“ (zastav!) a vyskočil som z jeepney. Až mi bolo ľúto, že mám pred sebou už len posledný týždeň, akurát čo som sa začal cítiť ako doma.
Od odbočky bolo potrebné prejsť približne 500 metrov pešo, aby som sa dostal k hlavnej atrakcii, ktorou boli ruiny niekdajšieho mesta. Výhľad na Mt. Mayon bol perfektný. Medzi ruinami sa povaľovali šutre úctyhodných rozmerov, ktoré tu boli ponechané ako memento sily vulkánu. Z Mayonu sa dymilo, čo bolo jedným z dôvodov, prečo boli výstupy až na vrchol zakázané. Z rozhovoru so sprievodcom na vulkán, ktorý mi ponúkol výlet do základného táboru, som sa dozvedel, že vyššie sa ísť fakt nedá, iba pár mesiacov dozadu tam sopečné plyny zabili troch turistov a ich sprievodcu. Ak by sa dalo, asi by som si nakoniec odchod z Legazpi rozmyslel a ten výstup by som si spravil.
(ruiny Cagsawa)
(Mt. Mayon)
Počas návratu z Cagsawa sa začalo opäť zaťahovať. Využil som posledné hodiny na prehliadku Legazpi. V miestnom obchoďáku som si dal neskorý obed a za 10 pesos som sa vysral na čistých záchodoch. Na autobusový terminál som sa vrátil v čase, keď začali odchádzať busy do Manily. Zjednal som si cenu z 800 na 500 pesos a naskočil.
(Trh v Legazpi)
(Trh v Legazpi, mango za 60 PHP/kilo)
(Remeslo opravára obuvi nevymrelo)
(Jediná železnica na Filipínach, trasa Manila - Legazpi)
Tentokrát som nemal to šťastie, po hodinke si vedľa mňa sadol chlapík s dcérou a synom. Celú noc som oka nezažmúril. Do Santo Tomas som prišiel o tretej v noci. Na mieste to vyzeralo ako uprostred dňa, bolo živo. V stánku som si kúpil kafe, sadol na múrik a čakal na niečo idúce do Batangas. Moja prítomnosť vyvolala zvýšenú pozornosť kadejakých živlov, najmä tricyklistov. Jeden z nich sa osmelil a blížil sa ku mne.
„Nazdar, kam máš na mierené“, prihovoril sa.
„Batangas, čakám na bus.“
„Óoooo priateľu, to sa nedočkáš, odtiaľto žiadne nejdú do Batangas.“
„Tak ak nejde bus, pôjde jeepney“, opáčil som.
„Ani to nie....hodím ťa tricyklom za 200 pesos na križovatku diaľnic, odtiaľ idú busy do Batangas..“
„Ja počkám na bus, díky.“
„Môžeš čakať aj do rána, aj tri dni, žiaden nepôjde.“
„OK, to sa mi hodí, mám čas do rána, aj tri dni mám čas.“
Vzdal to. Ja som to nevzdal. Ale postupom času sa ukazovalo, že mal zrejme pravdu. O piatej nadránom ku mne prišiel opäť.
„Tak ako, za 150 ťa odveziem.“
„Nie, díky.“
Chlapík sa porozhliadol.
„Ešte pár hodín dozadu tu bola kopa dievčat, škoda že tu už žiadne nie sú, vybavil by som ti dobrý mrd za dobrú cenu.“
„Mhm, to je skutočne pech“, odvetil som.
Ešte chvíľu sme klábosili, medzitým bolo evidentné, že ma odrbáva iba na polovicu. Autobusy nešli, ale jeepney išiel do mesta Lipa a odtiaľ autobusy do Batangas. Vyriešil som to po tejto línii a do prístavu v Batangas som sa dostal o siedmej ráno za 60 PHP.
(Kultúra nočného cestovania)
(aj v autobuse je miesto a čas na biznis)
V prístave som sa rýchlo zorientoval a kúpil som si lístok do Puerto Galera s odchodom lode o 07:30 (230 PHP). Hneď ako som naskočil, loď sa pohla. Vonku bolo príjemných 30 stupňov, vetrík pofukoval a ja som prespal celú plavbu. V Puerto Galera som zaplatil 50 PHP „environmental fee“ (pri používaní motoriek a tricyklov aj na 100 metrové vzdialenosti vyznejú tieto poplatky cynicky), dal si na raňajky ryžu s karí a nechal sa odviezť za zjednaných 50 PHP na 15 km vzdialenú White Beach.
Tam to nevyzeralo zle. Ale ja som plánoval ísť na blízku Talipanan beach, ktorá mala byť pokojná a cenovo výhodnejšia ako turistická White beach. Uťahaný z cesty som si dal chvíľku oddych v bare na pláži, vypil dve ľadovo vychladené pivá, miesto tenisiek obul šľapky a vydal sa po pobreží hľadať svoje predposledné filipínske ubytovanie.
Kapitola 14. Talipanan Beach a okolie, z Puerto Galera cez Batangas do Manily
22.02.2015 – 26.02.2015
Bývanie u Mengie, flákanie sa po plážach, Talian, obchodovanie na pláži, shemales, invázia Kórejcov, večerné hodovania.
