Kapitola 12. Pula-Batad-Banaue, Sagada, presun do Manily
15.02.2015 - 19.02.2015
Pokračovanie treku, scestovaný Japonec, štedrý Izraelec, visiace rakvy, filipínska kolaudácia, najkrajšie ryžové terasy, nekonečná cesta do Manily, rozlúčka s Klárou.
Zobudili sme sa do daždivého rána. Pršalo, topánky v tom vlhku nestihli uschnúť ani náznakom, skôr nasali ešte viac vody. Po dvojhodinovom čakaní, či sa počasie nezlepší, sme naveľa a za neustáleho mrholenia vykročili do Batadu. Ešte predtým sme sa rozlúčili s Kanaďanmi. Tú cestu nekonečným blatom sme im rozhodne nezávideli. To sme ale netušili, čo čaká nás.
Cesta do Batadu pokračovala rovno od domu, v ktorom sme prenocovali (veľký modrý dom), a to strmo dole a následne po hrane ryžových terás.
„Nič pre tých, ktorí majú strach z výšok, hm?“ prehodila Klára.
„Hej, napríklad pre mňa,“ skúsil som.
„Hahaha....a v pohode?“
„Snažím sa,“ uistil som ju, „horšie je to s kolenami, ale nejako to rozchodím“.
Aj som to rozchodil. Cesta bola síce kvalitnejšia ako predošlý deň, v podstate betónové alebo kamenisté schody, prípadne terasy vybudované zo spomínaných materiálov, ale šlo sa hore dole. Jednoducho nekonečné schody, k tomu dážď a komplet premočení. Do Batadu sme sa doplazili (sme = ja, Klára si veselo hopkala a fotila asi tristo kilometrov predomnou) okolo 4tej poobede. Počas cesty sme mali jedno šťastie v tom, že nebola hmla, a tak sa nám odkryli prekrásne výhľady na obrábané ryžové políčka. Po ceste sme stretli iba jedného Austrálčana, ktorý sa na túru vybral po austrálsky vo flipflopoch. Keď zistil, že to nemá zmysel, tak ich hodil do doliny a pokračoval po filipínsky naboso.
(Terasy v okolí dediny Pula)
(Výhľad z Ramon´s Homestay v Batade)
V Batade sme mali vyhliadnutý hostel Ramon's Homestay. Ja som odmietol pokračovať ďalej, ale Klára mala dosť energie a šla omrknúť okolie kvôli lacnejšiemu ubytovaniu. Zatiaľ som popíjal čaj a kecal s tam ubytovanými Poliakmi. Moja spoločníčka sa po chvíli vrátila, našla izbu s dvoma samostatnými posteľami za 150/noc/osoba. Vyskúšali sme si ešte dorábanie ryže z klasov a presunuli sme sa do nového ubytka (Rita´s guest house). Na tie pomery úplný luxus. Klára bola celkovo expertka na lacné a dobré riešenia.
(Koľko Poliakov treba na výrobu 1 kg ryže?)
U Rity sme stretli dvoch pozoruhodných ľudí. Jedným bol Japonec, ktorý niekoľkokrát navštívil aj Bratislavu. Vyšlo z neho, že pol roka pracuje a pol roka cestuje a tak to robí už 30 rokov. Mal prehľad doslova o všetkom a na všetko bol zvedavý. Druhým bol samotný majiteľ. Kedysi robil horského sprievodcu, našetril si a spolu s manželkou si zriadili penzión. Pokecali sme s ním o miestnych reáliách a zasvätil nás do systému, akým tam obrábajú políčka a celkovo pestujú ryžu.
Po výdatnom spánku sme sa prebudili do ďalšieho upršaného dňa. Tentokrát ale nemrholilo, ale seriózne lialo. To sa nezmenilo ani po troch hodinách, skôr naopak. S nízkou morálkou sme vyrazili na cestu do Batad saddle point (sedlo), odkiaľ sa mali dať splašiť odvozy do Banaue. Cestou sme stretli Izraelca so sprievodkyňou. Dali sme sa do reči a spoločne vyšli do sedla. Tam nám Izraelec ponúkol odvoz dodávkou zadarmo. Dodávku mal prenajatú iba pre seba, tak bolo miesto. Po troch dňoch v daždi a blate sme rýchly a suchý presun k našim batožinám v Banaue bez váhania privítali. V Banaue sme okamžite zobrali ubytovanie v People´s lodge & restaurant, kde sme mali uschovanú aj batožinu (400 PHP/noc/2osoby). Klára vyriešila nejaké problémy s letenkami a vízami do Austrálie, odkiaľ mala naplánovanú cestu na Nový Zéland, ja som len tak ležal v teple a suchu a pozeral do blba. Neskôr sme naplánovali zvyšok našej spoločnej púte a zaľahli.
Ráno sa konečne ukázalo slnko, my sme však mali naplánovaný presun do Sagady, kde sme sa chceli zdržať ďalšie 3 dni. Po nevyhnutných nákupoch a raňajkách sme si na public markete dohodli odvoz dodávkou do mesta Bontoc za 200 pesos na osobu. V Bontoc sme mali šťastie, keď jeepney do Sagady odchádzal 10 minút po našom príchode (50 PHP/osoba). Na cestu z Banaue do Sagady si treba vyhradiť aspoň 4 hodiny. Ako skoro všade na Filipínach, vzdialenosti skresľujú, priemerná rýchlosť dopravných prostriedkov je tak 30 km/hodina bez ohľadu na kvalitu cesty.
Sagada nás privítala príjemnou klímou a slnkom. Obehli sme miestne ubytovne a nakoniec sme sa zložili v Ganduyan Inn, hneď oproti Sagada Town Hall. Zarezervovali sme si 2 noci, cena 350 pesos/2 osoby/noc. Počasie vyzeralo sľubne, tak sme si dali oprať handry (70 PHP/kg) s vierou, že do nášho odchodu stihnú uschnúť. Času bolo do západu slnka dosť, rozhodli sme sa na krátky výlet k miestnej atrakcii č. 1 – visiacim rakvám. Prešli sme okolo kostola, následne cez cintorín a pustili sme sa po chodníku strmo dole svahom. Že šľapky nebola najvhodnejšia obuv na takýto výlet mi došlo hneď ako som sa prvýkrát ocitol na zemi a posledné čisté a suché veci som si zajebal na komplet od blata. Samotné rakvy sú zaujímavým javom. Kedysi do nich pochovávali členov vyššej spoločnosti a posledný taký pohreb sa údajne udial iba pár desiatok rokov dozadu.
(Visiace rakvy v Sagade. V tých malých nie sú deti, ale dospelí uložení do fetálnej polohy.)
Večer sme si spravili vlastné programy. Klára stále riešila problémy s vízami a letenkami, ja som sa šiel prejsť po dedine. Sagada sú v podstate iba ubytovne, krčmy a obchody so suvenírmi. Údajne sa tam dá kúpiť kvalitný hašiš za cenu okolo 100 pesos za gram, ja som však so žiadnou takou ponukou konfrontovaný nebol. Cestou na izbu som si preto kúpil iba pár plechoviek piva.
Ráno bolo opäť slnečné. Klára trochu šomrala, vraj som chrápal. Zakázala mi preto večerné chlastanie. Vtipné. Počasie predurčovalo na výlet do dedinky Pide, na severné ryžové terasy. Konečne v suchom oblečení, v suchých topánkach a za slnka. Vybrali sme sa po asfaltke Bangaan road, ktorá prešla plynule do Aguid road zvažujúcej sa do Pide. Práve v čase, keď sme riešili čo na obed, sme prechádzali okolo množstva posedávajúcich ľudí, tlačiacich do seba kopy jedla. Niektorí nám ukazovali na oproti stojaci prístrešok s tým, že máme vojsť a dať si nejaké jedlo. Tak sme vošli. Ihneď sa nás chopila žienka a navigovala nás k veľkému lavóru rezancov a hrnčisku ryže. Nabrali sme si a posadili sa, pozorujúc túto nevšednú seansu. Druhá žienka, sediaca vedľa mňa, mi ozrejmila, že sa jedná o oslavu na počesť postavenia domu a vtedy je u nich zvykom, že sa pohostia všetci susedia a vlastne ktokoľvek, kto ide okolo. Nemohol som si nevšimnúť, že pre domácich sme boli omnoho väčšou atrakciou ako oni pre nás.
(Decká hrajúce sa so živým hadom)
(Posedenie pri jedle počas kolaudácie)
S plnými bruchami sme zišli do doliny, kde sme nabehli na turistický chodník vedúci pomedzi asi najkrajšie ryžové terasy, aké som mal možnosť na Filipínach vidieť. Na terasách bolo pomerne živo, pracovalo sa, kde-tu sme sa minuli so skupinkami turistov so sprievodcami. Nakoniec sa z nevinného výletu stal ďalší 15 kilometrový záhul a večer po návrate som mal toho zase raz dosť.
(Ryžové terasy v okolí Pide)
(Infinity pool)
(Takto sa pracuje na ryžu)
Ďalší deň bol cestovný. Našou úlohou bolo presunúť sa zo Sagady do Manily, kde sa mali naše cesty rozdeliť. Zobrali sme autobus zo Sagady s odchodom o 9:00 do mesta Baguio, odkiaľ nemal byť problém dostať sa do Manily. Ani nebol, do Manily sme sa dostali okolo polnoci. Z cesty sa mi zachovali v pamäti dva momenty. Prvým boli perfektné výhľady do dolín na terasové políčka, ktoré hrali farbami. Neslúžili totiž iba na pestovanie ryže, ale aj na pestovanie rôznych druhov zeleniny. Druhým boli nekonečné serpentíny s prudkými stúpaniami a klesaniami, čo z cesty robilo úmornú, dohromady 15 hodinovú eskapádu.
V Manile sme si dopredu rezervovali ubytovanie v hosteli iba pár metrov od stanice Cubao, kde nás vyložil autobus. V izbe bola sprcha s horúcou vodou. Po troch týždňoch oblievania sa kýbľami studenej vody úžasná zmena. Kláre sa podarilo vyriešiť všetky logistické problémy, takže mala potvrdený let z Manily do Sydney okolo obeda. Ja som si naplánoval cestu do Legazpi na Mt. Mayon.
Zobudil som sa okolo desiatej na šuchotanie. Klára odchádzala skôr ako ja, balila si ten svoj stokilový batoh.
„Tak si myslím, že sa tých 9 dní celkom dalo, hm?“, prehodil som z postele.
„Jo, bolo to super.“
„Bolo.“
Hodila si batoh na plecia a dali sme si zbohom. Ja som mal čas do obeda. Ľahol som si do postele a krátil si ho pozeraním do stropu.
Kapitola 13. Cesta do Legazpi, Mt. Mayon, z Legazpi cez Batangas na Mindoro, Talipanan Beach
19.02.2015 – 22.02.1015
presun nočným busom, opäť prší, hotel kde to žilo, vulkán s najpravidelnejším tvarom na svete, presúvam sa za slnkom, nočné čakanie v spoločnosti podnikavého tricyklistu, trajektom opäť na pláže.
