Bolo to tesné, ale aj tento rok sa mi podarilo zúčastniť sa festivalu Junktown. Keďže festival v roku 2020 nebude a ďalšie pokračovanie v nasledujúcich rokoch je neisté, tak znesiete ešte jeden článok. Naposledy som používal iba svoje fotky a tie boli dosť zlé, tak som sa ozval pár fotografom od Pigpress News a prikladám ich prácu. Mal som chuť sem nacpať aspoň 500 fotiek, ale nakoniec som sa krotil. Viac nájdete v prípadne záujmu u Pigpress News alebo jednotlivých fotografov.
Síce sa mi podarilo vyklikať lístok, ale kamarát sa mi však sťažoval, že má málo ľudí za bar. Slovo dalo slovo, a keďže ten riadok v mojom životopise, že moja najväčšia motivácia je učiť sa nové veci, nie je len kec, zrazu som dobrovoľník cez pivo. Pretože nie je lepšia príležitosť naučiť sa čapovať ako na letnom festivale. Čo by sa mohlo pokaziť?
Areál festivalu sa síce pre návštevníkov otváral až vo štvrtok na poludnie, my sme ako staff mali plánovaný príchod už v stredu večer. Napriek predpokladom cesta prebiehala takmer bez problémov. Náš vodič zadal do sygicu obec Bratronice, ja do waze priamo "raketová základňa Bratronice" GPSky nás viedli vo vzácnej zhode až po pražský okruh. Tu sa v jednom bode začali hádať. Ukazovali na kilometer a minútu rovnaké dojazdy do cieľa, ale iné zjazdy z diaľnice. Tak som waze schoval do vrecka s tým, že len obchádza nejakú zápchu a pôjdeme podla sygicu, veď prečo nie. No preto, lebo v Čechách sú dve dediny s názvom Bratronice a obe sú cca 60 km od Prahy. Tak sme došli do tej nesprávnej, prestavili navigáciu a o slabú hodinu a pol boli na mieste.
Parkovanie, ubytovanie. Ako staff sme spali v učebni kasární, t.j. veľa miesta, na zemi nás už čakal kopec matracov, stacilo vybaliť karimatky a spacáky. Hneď na chodbe sme mali jediný z troch porcelánových záchodov v areáli. A že postapo, mrjáci sme.
Okolo 11tej sa ukazujeme na bare, kde už kolegovia frčia. Je nás dokopy 6, budeme robiť po pároch, každému na 3 festivalové dni vyjdú dve smeny, dnes robia všetci. T.j. ani sa nezoderieme aj si užijeme program. Prvá zmena mi vychádza na štvrtok od 8:00 do 17:00 a druhá v sobotu o rovnakom čase. Ešte dostávam rýchlokurz čapovania, urýchlene sa intoxikujem a idem spať. Zobudím sa ešte pred budíkom, v hube smrad a sucho akoby som zožral mačací záchod. To zas bude deň.
O ôsmej otvárame. Čapujem prvé pivo niekomu, kto ešte nespal a do desiatej nemám do čoho pichnúť. Potom sa to rozbehne, postupne mi to prestáva peniť, občas síce niekto skúša "no jo, to je ukážkový podmírák," ale jeho problém. Ako plynie čas a ľudí je stále viac, tak sa prepracujem od: "Ahoj, čo dobrého ponúkneme, nech sa páči, nazdravie," až k "Pivo? Pivo!"
Konečne padla. S kamarátom ideme na strelnicu testovať najnovšiu hračku s krycím názvom hrachosej. Strelnica je vybetónovaný bunker, v zásade okrem strelca nie je komu ublížiť. Hrachosej funguje. Podrobnosti sú však tajné, musí stačiť, že sa to drží v ruke, má dve hlavne kalibru 40mm a vyflusne to 60 gramov hrachu na cca 20 metrov. Hrach letí v 1,5 metra širokom kuželi. Dopredu ľutujem chudáka, ktorý s tým schytá v budove plný zásah.
Obehávam si známych, pristavím sa aj pri záchranároch. Popisujú mi najvtipnejší festivalový zážitok. Prišla za nimi slečna, že má “napuchlou číču (použila iné slovo), ale že hodne.” Bola to alergická reakcia na kov. Jej festivalová známosť si pred predohrou nedal dole prstene a neurobilo jej to tak dobre ako čakal. Dostala nejaké prášky a radu poriadne to chladiť. “A to jí ani nechcete vidět?”
Večer je ohňová show od skupiny s názvom Boomcats, ktoré som interne prekrstil na Boobcats. Vystúpenie pekné, pre fajnšmekrov asi žiadne náročné žonglovanie nepredviedli, ale boli polonahé, mali plameňomety, ktorými skoro osmahli obočie divákom, lasery a stroje na výrobu dymu. Vystúpenie najviac prežívala kamarátka záchranárka, ktorá celý čas nadávala jak pohan, že ona kurva nebude nikoho zachraňovať, keď robia takéto blbosti. Vrchol bol, keď si slečna oprela o stehno kus železa a karboškou z neho vykúzlila iskričky. Tiež mi prišlo nevoľno a už som videl, ako si kotúčom prejde po stehne. Večer končím v bare a idem spať.
Autorom fotky je Jakub Krulis
V piatok mám voľno celý deň, rozhodnem sa ho využiť naplno. Na obed začínam organizovanou prehliadkou bratronickej základne, to znamená najskôr polhodinová prednáška a potom hodina a pol lozenia po areáli. Bratislavská raketovka na Devínskej kobyle je viac menej dvojička tej bratronickej, možno o nich niekedy napíšem osobitný článok, sú celkom zaujímavé.
Po prehliadke idem na prednášku o možných hroziacich veľkých prúseroch v blízkej budúcnosti. Dozvedám sa napr. to, že v každodennej rannej pražskej špičke sa spáli viac paliva ako v prvých dňoch vylodenia v Normandii a že sa len v ČR ročne spotrebuje viac elektriny ako v 40-tych rokoch v celej Európe. Bohužiaľ doľahne na mňa únava a zvyšok prednášky predriemem. Aby som sa rozhýbal idem pomôcť kolegom na bar, aj keď nemám službu.
Priamo pred barom prebieha program, najskôr sa vyhlasuje najlepší kostým a najkrutejšia kára. Najkrutejšia kára nemá konkurenta, je to kabína z vojenskej V3S, 10 valcový motor z tatrovky s objemom 16 litrov a asi pol metra široké pneumatiky. Špeciál nazvaný Tat-rod nedáva súperom šancu.
Autorom fotky je Jakub Krulis
Dve krásky vedľa seba, naľavo je Creep, expedičné vozítko, osemvalec, objem motora 5,6l, pohon 4x4, napravo je Tatrod na nedeľu a do kostola. Obe sú od jedného autora Sector 66
Ďalšie v poradí sú súboje gladiátorov. Nie je tam žiadny scenár, proste si účastníci festivalu môžu pomerať, kto má väčšieho. Väčšinu zápasov sa najskôr mlátia po prilbách mäkčenými palicami, potom sa zvalia na zem a snažia sa pridusiť alebo vypáčiť súpera. Posledná štvorica je zaujímavá, všetci chalani vedia, čo robia a určite sa venujú vo voľnom čase nejakému športu v klietke. Prekvapenie sa nekoná, minuloročný šampión obhajuje titul. Popri tom prebieha aj ženská kategória, tam sú bohužiaľ len tri súťažiace. Keďže si víťazka moc nezabojovala, tak prichádza bonusové kolo a zápasí s víťazom mužskej kategórie, emancipácia vole. Napriek tomu, že baba je namakaná, váhový rozdiel asi tak štyridsiatich kíl hovorí značne v jej neprospech a prekvapenie sa nekoná.
Autorom fotky je Jiří Stibor
Po gladiátoroch nasleduje kaskadérska show. Taká milá cirkusová scénka, naivný príbeh podaný s preafektovanou mimikou a natrénované súboje železnými mečmi a čo ja viem čím ďalším. Neurazilo, ale ani mimoriadne nenadchlo. Idem si zahrať do kasína blackjack. Hrám opatrne držím sa +- na nule. Potom sa raz podarí pekná výhra a s dvojnásobkom zátok utekám preč.
Večer ideme na veľké kabaretné vystúpenie v preslávenom No future clube. Kamaráti nás od toho odhovárali, pretože vraj naposledy keď tam boli, tak ich na pódiu čakali tri nahé chlapské zadky a slečna s bičíkom, ktorá ich vyplácala. To sa našťastie nestalo. Kabaret bol fajn. Najskôr chair dance (také to, že slečny v spodnom prádle tancujú okolo stoličky a tak). Potom vystúpenie baby na zavesenom kruhu. Potom kúzelník, ten bol poslabší, ale hlavne preto, že hlavný trik, ktorý predviedol nebolo veľmi vidno. Cigareta sa mu pri pokuse o pripálenie vždy otočila filtrom dopredu. Potom vrhač nožov. To bolo parádne. Zhasol cigaretu, ktorú mala asistentka v ústach. Nakoniec hádzal so zaviazanými očami, len podľa zvuku zvončekov. Posledné číslo kabaretu bola burleska. Vraj nejaká známa tanečnica sa tam prechádzala po pódiu, občas si odchlipla z vínového pohára, občas sa tým vínom zmyselne (asi) poliala. Veľmi ma to neoslovilo. Medzitým sa rozbiehajú amatéri na vedľajšom pódiu. Kým dvaja chlapi vyzliekali babu, tak sa to dalo pozerať. Keď sa začali bozkávať a vyzliekať navzájom oni, tak sme zdrhali kadeľahšie.
Piatok sme končili nočnou šifrovačkou. Pre mňa druhá najlepšia časť programu, hneď po prechádzke po základni. Šifrovačka sa odohrávala v tmavej časti lesa kúsok bokom od hlavných atrakcií festivalu. Na začiatku bol papier s príbehom a tlačítko. Po prečítaní papiera sa stlačilo tlačítko a laserový lúč zasvietil niekam do lesa. Tam bola ďalšia časť príbehu a logická hádanka. Výsledok hádanky bol kód, ktorým sa odomkol zámok, tým sa odkrylo ďalšie tlačítko, ďalší laser, ďalšia hádanka, ďalší kód atď. Okrem riešenia hádaniek bolo cestou potrebné zvládnuť dve križovatky a neodbočiť v ústrety istej smrti.
V sobotu ráno som mal zase službu. Teraz bolo o poznanie viac ľudí, ktorí ťahali od večera. Okolo obeda začínala pred barom bojovka. Asi tak 100 ľudí s molitanom obalenými zbraňami sa rozdelilo do 5 skupín a navzájom sa viac ako hodinu mlátili. Malo to asi aj nejaký príbeh, ale nesledoval som ho. Pre mňa to znamenalo iba to, že som pustil pípu a točil pivá až kým nedošiel sud. Vtipné bolo, že tesne pred bitkou sa spustila luxusná búrka, ktorá trocha schladila bojové nadšenie zúčastnených.
Autorom fotky je Karea Foto
Po bitke bol jugger turnaj. Nie som veľký športový fanúšik, ale tento rok ma to celkom chytilo. Hlavne už poznám pravidlá, viem čo sa na ihrisku deje, vidím taktiku týmov a samozrejme, celé hracie pole sa vplyvom dažďa a predchádzajúcej bojovky zmenilo na obrovské blatovisko. Pravidlá sú ináč jednoduché, taká kombinácia amarického futbalu a metlobalu z HP. Súperia dva teamy po 5 hráčov. Jeden z hráčov je qwick, jeho úlohou je dostať psiu lebku/loptu zo stredového kruhu do pneumatiky (bránky) súperov. Qwick je jediný, kto môže s lebkou manipulovať, ale nemá žiadnu zbraň. Ostatní hráči v teame čistia qwickovi cestu. Traja sú vyzbrojení palicami a jeden reťazou/lanom so závažiami na konci. V prípade, že sa im podarí súpera zasiahnuť do hlavy, ten si musí ľahnúť na zem a až potom pokračovať v hre. V jednom zápase sa jednému s palicou podarilo poslať k zemi dvoch súperov blízko pri sebe. Tak si sadol na zem medzi nich a non stop im dribloval po hlave, takže nemali šancu vrátiť sa do hry. Btw: Kamaráti si jeden team kúpili za asi 200 zátok, ďalšie dva sa snažili podplatiť, ale aj tak sa im nepodarilo zmanipulovať víťaza turnaja, ktorého si samozrejme nepamätám.
Autorom fotky je Karea Foto
Večer ide v kine skvelý film. Nymfomanka z dinosauřího pekla. Trailery sú presne tak zábavne sračkové ako od filmu očakávam. Samotný film je však sklamanie. Počítal som to. Za 10 minút som 8x zaspal. Potom premietajú Stalkera od Tarkovského. To by som ani nebojoval a prespal ho rovno celý.
Časom začína ďalšia ohňová show, tentokrát od skupiny T.E.T.R.I.S., vystupujú tu každoročne. Ich vystúpenie býva vždy bodkou za oficiálnym programom, vždy sumarizuje dej larpovej hry na festivale. Neviem to posúdiť, ale čo sa týka žonglérskej stránky, vraj sú skvelí. Za mňa svetielka, jeeej.
Autorom fotky je ArtoFoto
Skúšame ešte jednu návštevu No Future, akurát ide jeden celkom podarený striptíz. Potom prichádza zážitok z kategórie tých bizarnejších. Niekto chcel vidieť svoju priateľku skákať na trampolíne. Hore bez. Mohli by to zaviesť na základných školách ako ilustračnú pomôcku k prvému Newtonovmu zákonu. Kôz máme dosť a ideme o dům dál. Skončíme v nejakom bunkri, kde akurát púšťajú keltský punk alebo čo. Hneď sa zapájam do tanca mojou fúziou poga, skanku a Lord of the Dance. Má to úspech, jedna zlatá slečna sa na mňa široko usmieva. Kým sa uisťujem, že je to naozaj na mňa a nie na niekoho za mnou, tak sa začne túliť k jednému z finalistov z gladiátorských zápasov. Uvažujem, či bola voľne pohodená a on ako pravý alfa iba využil príležitosť alebo tam bola s ním od začiatku a moje zaváhanie ma zachránilo pred zapletením do praclíka od žiarlivého priateľa.
O tretej to už nedávam a idem spať. Počul som, že na bare boli do pol šiestej. Ráno sa ako tak skonsolidujem, dočapujeme sud, upraceme bar a pobalíme sa. Potom čakáme, kým nám vytriezvie šofér. O štvrtej poobede sme ready na návrat do civilizácie. Cestou stojíme v tradičnom mekáči. Polovica parkoviska sú autá z juntownu. Apokalypsa len odtál potál, porcelán je oproti festivalovým toikám iná liga.
Na festivale bolo ešte kopec vecí, ktoré som nezažil, nestihol, nevedel o nich. Vyhýbal som sa všetkým koncertom, larpovej hre, ktorá sa tiahla celým festivalom, ani na autách som sa nebol odviezť. A tak je to správne. Každý si festival môže namixovať ako chce. Za seba dávam 9 zhrdzavených zátok z 10.
Je ináč sranda, kam sa festival posunul za 5 rokov svojej existencie. Nechcem povedať, že je to už komerčný mainstream, to rozhodne nie, ale postupne a pomaličky vďaka pohodlnosti návštevníkov k tomu konverguje. Nie je to zlé, ja som tiež pohodlné a lenivé hovado, ale je to vtipné. Dva drobné príklady za všetko. Minulý rok som v kine sedel na kancelárskej stoličke s urvanými nohami. Vždy, keď som sa oprel, preklopilo ma to dozadu. Tento rok už boli tie isté sedačky pekne prizvárané na železnú konštrukciu. Minulý rok robil jeden stánok hamburgery len ako chuťovečku. Vždy sa tam nahrnul kopec ľudí, čakačka bola aj 45 minút. Potom sa vypredali a bol koniec. Tento rok, tam bol stánok nejakej pražskej burgrárne a burgre smažili aj do druhej v noci. Boli božské, o to pokoj, ale zožrať 3 burgre za 3 dňový festival, to mi neznie úplne postapo.
Vec, ktorá mi na festivale najviac vadila boli kmeňové party. Totižto každý väčší kmeň mal vlastný bar, vlastný tanečný parket. Preto som za večer obehal možno 10-15 miest, na každom stretol jedného známeho. Mne by viac vyhovovalo, keby sa tí ľudia koncetrovali všetci na možno 2-3 megaparty. Ale to je len kozmetická drobnosť a skôr môj osobný problém ako objektívna chyba.
Každopádne dúfam, že sa organizátori po pauzičke spamätajú a v 2021 ma bude čakať ešte viac hrdzavý, špinavý festival s ešte viac hamburgrami.
PS: Oficiálne video z festivalu je tam skoro všetko :-)
