Keďže sa všetci moji fanúšikovia, konkrétne 1 (pozdravujem Myrtille), pýtali čo je so mnou, čo mám nové, či nemám 100 korún do zajtra do obeda požičať a podobné konverzačné barličky, tak prinášam vytúžené odpovede. Moja odmlka bola spôsobená 10-timi hodinami písania diplomovky a troma dňami učenia sa na štátnice, zvyšok času vyplnilo hľadanie výhovoriek, prečo sa tomu nevenovať viac. Teraz, keď je po všetkom a som vyvrhnutý do veľkého sveta úradov práce, môžem začať naplno pracovať, rodiť deti, dávať tringelty, nadávať na vládu, chodiť na crossfit a všetky tie ostatné veci, čo robia dospelí ľudia. A hlavne písať, teda haleluja, bratia a sestry, vraciam sa späť do hry o najviac lajkov na článok a na úvod prinášam dojmy z expedície do krajiny siest, fiest, širokých ciest a veľkých gest, štyroch krásnych miest a z Barcelony. Slabý kôň na začiatok, poviete si, ale aspoň môžete tipovať prekvapenie, kurz pekných 25 celých. Pripájam aj nejaké fotky, ak v článku nebudú, nič sa nestane, lebo na rozdiel od feťáka si všetko dobré gay porno nechávam pre seba.
Schválne tento výlet nevolám dovolenka, lebo dovolenku si nepredstavujem tak, že sa nabehám viac ako análny kolík Martina Jakubca. Za prvé tri dni štyri mestá je celkom dosť, z toho jedna horská prémia, ale nepredbiehajme. Španielsko nie je žiadna exotika, väčšina z nás, bratislavských milionárov, tam už bola, čiže veľa vecí, čo sa tu dočítate, už asi poznáte, ale zasa toto nie je National Geographic.
Začali sme na úplnom juhu, Costa del Sol, Malaga, Andalúzia. Pokračovali sme cez Sevillu do Madridu, odtiaľ do Toleda, späť do Madridu a nakoniec Barcelona. Bolo zaujímavé sledovať, ako sa cestou z poľnohospodárskeho juhu, odkázaného na sponzoring vyspelejších častí krajiny, znižoval počet kresťanských relikvií len tak pohodených po uliciach. V Malage to bol samý Kristus na kríži, Kristus v Máriinom náručí, Kristus v zálive, Kristus ako rysuje linku v Trafe na záchode, už mi chýbala len Kristova sex tape s Miley Cyrus premietaná na veľkoplošných obrazovkách. Čím viac sebestačný kraj, tým menej okázalej cirkevnej PR, ale to zasa nie je nejaký prevratný objav a asi ani Samo Marec ma nebude citovať.
V Malage ma okrem krásneho nábrežia a špinavého mora zaujalo aj koryto rieky, tiahnuce sa cez mesto s množstvom mostov po celej dĺžke, v ktorom nebola vôbec žiadna voda. Vyzeralo to ako bratislavský developerský projekt, kde zlyhal jeden z dodávateľov – v tomto prípade príroda. Také vodné dielo Rázsochy.
Mimo záberu – vyblednutá tabuľa Doprastav oznamuje dokončenie projektu v auguste 2007.
Počas toho, ako sme za „riekou“ zasadli a ja som ochutnával paellu (čo je vlastne rizoto, len to prefíkane nevolajú rizoto, lebo by som to nejedol), začala siesta. Siesta je super, lebo sa všetci, čo nie sú odkázaní na turistov, zrazu dvihnú, zavrú biznis a do nejakej šiestej majú voľno. Takže sme boli v meste zrazu 10ti, z toho my štyria a 6 žobrákov. V Španielsku som inak videl dva výstavné kusy, zhodou okolností oba v Madride. Prvým bola babka, ktorá sa na prvý pohľad ničím nelíšila od bežného staromestského pešiaka rumunskej žobráckej mafie, len mala naopak koleno. Akože mala naopak ohnutú nohu, ako zadná noha koňa.
To je ona, ako preberá ocenenie za najlepší Halloweensky kostým na minuloročnom karnevale v Madride.
Okrem úvahy, že má stále väčšiu šancu stať sa úspešným futbalistom ako Filip Šebo, ma priviedla aj ku klasickej filozofickej otázke, s ktorou si mudrci lámu hlavy už od Platóna – ako by vyzerali stoličky, keby sa naše nohy ohýbali do opačnej strany? Grafické návrhy posielajte do diskusie, víťaz získa okrem rešpektu a plusiek aj dva lístky na domáci zápas Tatranu Prešov. Babku od protinožcov tromfol už len chlapík, ktorý, ako mnohí iní, prišiel za vami s plastovým pohárikom, v ktorom mal nejaké centy a triasol s ním, aby ste mu prispeli. No len tento frajer nemal ruky a pohár držal v zuboch. Bol som v pokušení vyskúšať, čo sa stane, ak mu ten pohár vezmem, ale potom mi napadlo – tento frajer si musí vedieť nohami vytrieť riť a riešiť aj iné, oveľa intímnejšie a sofistikovanejšie záležitosti osobného komfortu, takže prefackať ma nohou by mu určite nerobilo problém.
Medzi mestami sme sa presúvali vlakmi, idúcimi až 300km/h, to som nezažil ani vo francúzskom TGV-čku. Je fascinujúce si v takej rýchlosti v pokoji dopriať kávu na stojaka, človek to pocíti, len keď sa míňa s iným, rovnako šialene rýchlym vlakom. Je síce nemožné si to načasovať, ale neprajem nikomu z pánov byť práve v tom čase na toalete, pretože keď vás to šmarí o stenu, bude vám chýbať bezpečie a istota slovenského pravidelného td td, td td. Kúpeľňový zážitok mi nevynahradila ani ponúkaná filmová produkcia, Argo je jeden z najnudnejších filmov, čo som kedy videl a získaný Oscar je pre mňa rovnako nepochopiteľný ako rozpínavosť vesmíru, integrály či popularita Nely Pociskovej.
Zo Sevilly si veľa nepamätám. Jedine katedrálu, ktorá bola pôvodne moslimská, ale po obsadení mesta božími bojovníkmi jej dostavali vežičku, a teraz je teda kresťanská alebo čo – cestopismi by som sa asi neuživil, vygúglite si to, veď načo máte ten internet. No ale bol z nej fajn výhľad na mesto a vďaka novému foťáku aj na súkromný bazén jednej mamičky na streche domu. V Seville je aj pekný, ale absolútne nudný areál, postavený pri príležitosti svetovej výstavy Expo v roku 19whogivesashit. A pri citadele majú najlepšiu sangriu v Španielsku, aspoň to nám povedal čašník, tesne predtým ako pustil bratovi slnečník na hlavu.
Street art na Sevillskej cyklodráhe cyklotrase ako dôkaz úcty k šedinám.
Po nočnom presune do Madridu sme sa nasledujúce ráno vybrali do Toleda. Ak by som Vám mal priblížiť, ako vyzerá Toledo, tak si predstavte architektúru ako v Starom meste, ale v prírodných podmienkach Dlhých dielov. Výjazd do centra je tak namáhavý, že okrem cesty a schodov vedie hore ešte systém asi 15 eskalátorov. Celkom som sa zasmial, keď mi brat, čo tam bol na Erasme povedal, že ich objavil tak v polovici pobytu. Keď si odmyslím to chodenie, Toledo bolo veľmi príjemné mesto. S peknou scenériou a historicky veľmi významné, pretože v časoch, keď ešte neexistovali strelné zbrane a bojovalo sa mečmi, lukmi a šípmi, kopijami, trashtalkom a muay thai, Toledo zásobovalo celú krajinu zbraňami. Ako pozostatok tejto slávnej histórie sa teraz nachádza v centre mesta asi trilión malých obchodov, kde sa dá kúpiť hocičo, od vreckového noža až po komplet brnenie. A to nepreháňam, na ich koncentráciu sa nechytajú ani kebabári z Obchodnej. Našiel som aj pár miest, kde by nemenovaná diskutérka spálila kreditku, keďže tam predávali všetky zbrane z LOTR. V Tolede sa narodil aj Miguel de Cervantes y Saavedra, otec legendárneho Dona Quijota de la Mancha. Práve som si to overil, nenarodil sa tam, ani tam nezomrel a ani tam nenapísal knihu, iba sa tam oženil, takže nerozumiem, za čo mu tam tú sochu postavili – mal len jednu ruku keď to písal, aby ste nehovorili, že vás nič užitočné nenaučím.
Nočný život v krajine tisícich vychádzajúcich kohútov je špecifický tým, že začína, keď sa v Bratislave pomaly už aj končí. Do klubu sa chodí najskôr tak o druhej ráno, dovtedy Španieli vysedávajú na uliciach v baroch a pijú vino blanco, sangriu a tretinkové pivá tak v priemere za 5 eurokorún. Všeobecne je tam na večerné posedenie draho a partia minie za noc tak dvojmesačný rozpočet priemernej rodiny zo Svidníka. Španieli si krízu a rekordnú nezamestnanosť nepripúšťajú, aspoň teda tí v Madride, radšej nech na chleba nie je, ako obetovať svoj večerný životný štandard. Neviem, ako dlho sa dá takto fungovať, ale asi je to zdravšie tráviť noci doma nadávaním na všetkých, od cigánov po židov, a prepínaním medzi Farmou, Búrlivým vínom a nechbožedákonečnesnáďzrušeným Modrým z jeba.
V Madride sme pobudli najdlhšie, až 4 noci, ale čas sme trávili viac objavovaním čara tohto nočného vysedávania ako pamiatkoobzeraním. No predsa len som niečo videl a môžem tento pseudocestopis ešte obohatiť o moje brilantné postrehy. Na námestí Sol, kde sa konajú asi všetky protesty v meste, boli okrem iných dvaja výborní pouliční zabávači. Jeden nechcený, ktorý vyliezol na lampu na protest proti olympiáde (a môže sa tváriť, že vďaka nemu ju Madrid nedostal, čo je od Gorily asi najvýraznejší úspech vo svete profesionálnych protestujúcich), tam sa pripútal a ostal visieť, čím na seba strhol pozornosť skupiny asi 20 policajtov, hasičov a zdravotníkov a väčšiny turistov. A potom tam bol tento frajer.
Kto v tejto polohe vydrží dlhšie ako 10 sekúnd, má u mňa pivo.
Zašli sme aj na Santiago Bernabeu, kde je štadión Real Madrid. Majú to dobre vymyslené, keď sa vám nechce platiť 20e za komplet prehliadku štadióna, zaplatíte len 5 a dostanete pivo v presklenej reštaurácii s výhľadom na ihrisko. Viac som od toho nečakal, navyše mi tam pribudol najcennejší kúsok do mojej zbierky záchodových fotiek. Boli sme si obzrieť aj katedrálu, ktorá s prehľadom v tvrdej konkurencii Notre Dame a ostatných Dame a Duomo a Hagia Sofií vyhrala titul o najnudnejšiu katedrálu, čo som kedy videl. Ono totiž Madrid veľmi dlho žiadnu nemal, tak jednu postavili, aby sa nepovedalo, a keďže ju vysvätil až v roku 1992 pápež Jano Palo Karol Vojto Junior, aj napriek všetkým snahám nevyzerá starobylo ani posvätne. 2 otlačené kolená a pohľady v bázni upreté k nebesiam z 10.
Čo bolo naopak zaujímavé, bola výstava Dalího a Picassa v múzeu Reina Sofia. Teda, viac Dalího ako Picassa, Pablovmu štýlu maľovania som nejako nikdy neprišiel na chuť, ale zasa tá Guernica má niečo do seba. A možno je to len autosugescia, keď niečo zakážu fotiť, hneď má človek pocit silného umeleckého zážitku. No Dalího som si obľúbil každým obrazom viac a myslím, že to bol fasa chalan, súdiac podľa jeho životopisu, ktorým sa práve prekusávam. S niekým, kto maľuje hovnami, je posadnutý ženskou verziou Hitlera a jeho mäsitým chrbtom, musí byť na pive určite sranda, ale aby sme dali za pravdu aj výbornému filmu Equilibrium, nie všetko umenie za niečo stojí, a videl som teda aj peknú kopu sprostostí. Skúšali sme hádať, ako sa niektoré diela volajú, ale názvy ako “Rozdvojená osobnosť farmára Pedra na zátiší s cibuľou” sú ťažký oriešok. Ak nepoznáte, skúste toto, ja som hádal Narodenie Krista:
Myslím že tá hviezda je očividná, tri bodky sú traja králi, nesúci dary čerstvo vyliahnutému Jesusovi. Hádal som zle, správna odpoveď je Joan Miró: Krajinka. Feťáci…
Koniec nášho výletu bol v Barcelone, ktorá sa necíti byť súčasťou Španielska, ale Katalánska, a na jeho čele dlhodobo bojuje za svoje osamostatnenie, pretože v podstate živí celý štát. Majú aj vlastný jazyk, katalánčinu, ktorá je zmeskou španielčiny a francúzštiny. Bojovali aj v posledný deň nášho pobytu a bojovali s nasadením. Pani, čo nás mala prísť vyhodiť z apartmánu o 12tej, bola protestovať, takže o druhej prišla náhradníčka a my sme nemuseli čakať 2 hodiny na stanici. Viva la revolución.
Čo sa hlavných turistických atrakcií týka, povinná Sangria Familia je ďalšou z nekonečnej rady katedrál, ktoré ma nebavili. Možno si ju prídem pozrieť znova, keď ju dokončia. Tých odhadom 650 rokov sa snáď dožijem. Najviac sa mi v celom meste páčila Gaudího záhrada, to bol tiež pekný psychopat. Je zodpovedný za najslávnejšie pamiatky v Barcelone, vážená osobnosť, ale keď mu zomrel mecenáš, trošku sa chlapec opustil a zomrel na chodbe v nemocnici ako chudobný žobrák, lebo ho nikto nespoznal. Záhradu každopádne odporúčam každému, výstup je trošku dlhší, ale stojí to za to, aj výhľad aj prostredie. Tak ako všade, aj tu boli síce predavači s tovarom na plachtách z postele, čo si získali môj obdiv, keď v sekunde ako sa ukázali policajti, synchronizovane zmizli, ale bolo ich všeobecne menej ako v iných krajinách a boli menej otravní. Odmenil som ich kúpou vymakaných originál Rei Beri okuliarov.
Gaudího záhrada ejkejej Park Guell ejkejej podobnosť s perníkovou chalúpkou čisto náhodná.
Štadión sme boli pozrieť aj tu, slávny Camp Nou je našťastie škaredý, a bol by škaredý aj v tom jednom z nekonečného množstva alternatívnych vesmírov, v ktorom fandím FCB. Fun fact, brought to you by Ted Mosby, the Architect: Barcelona ako prímorské mesto dlho nemala poriadnu mestskú pláž. Až pri príležitosti olympiády, ktorá sa v Barcelone konala v roku, ktorý si zistite, zbúrali prístav, presunuli ho inde a vystavali pláže. Sečteno a podtrženo, výlet to bol dobrý, najviac ma bavil Madrid, najmenej Barcelona, do Španielska sa vrátim asi už jedine na Mallorcu, na dovolenku. Žite v zdraví, ďalší článok opäť o pol roka.
Pic by wallpaperswide.com
