Kým na Slovensku sa žáner escape room hier pomaličky prebúdza a rozvíja, v Rusku funguje už niekoľko rokov a dostal sa do úrovne, kedy Klaustrofóbia, jeden z najväčších hráčov na trhu, prevádzkuje úspešnú franšízu, ktorá predáva hry po celom svete (okrem iného aj bratislavskému Questumu). Kým niektoré hry sú úplne rudimentárne a pozostávajú z vylúštenia kódu od zámku a nejakého skrytého kľúča, ďalšie prekypujú prepracovanosťou lokácií a mnohými pozoruhodnými technickými riešeniami.

Komu sa máli klasický formát hry, kde hráčov zatvoria do miestnosti alebo komplexu miestností o rozlohe 30 až 100 metrov štvorcových a dostanú hodinu na to, aby sa dostali von, má k dispozícii takzvaný performance. Performance je zážitková hra, v ktorej nie je až taký dôraz na riešenie logických hádaniek, cieľom je poskytnúť zážitok a vyvolať v hráčoch emócie. Už klasické escape room hry sú skvelé preto, že na hodinu prestanete myslieť na všetko, čo nesúvisí s aktuálnym riešením hádaniek a rébusov v hre, performance však idú ešte ďalej. Zatiaľ som ich okúsila v počte dve.

Ako som vykradla banku

A takto som sa jeden letný sobotný večer ocitla v čiernej kombinéze a hrubých bagandžiach s čelovkou na hlave lezúc tunelom vykopaným popod budovu banky, aby som sa mohla zlaniť dolu výťahovou šachtou. Bola som osoba zodpovedná za vypnutie výťahu a manuálne otvorenie výťahových dverí. Spoločnosť mi robila kamarátka Svetlana, na starosti nás mal Vasja. Kým my sme mali na starosti nočného strážcu banky, môj muž s kamarátom Kosťom v tíme s „Prvým“ hackovali alarm banky. Aby si nikto nevšimol, keď vyhodíme dvere sejfu do vzduchu. A to všetko pod dohľadom vždy sa pozerajúceho masterminda Štaketa. Znie to priam detinsky, ale bolo to spravené skvele. Súčasťou performance sú živí herci, v našom prípade štyria rôzni (niektorí plnili dvojúlohy), atmosféra je skvelá a lokácia s rozmerom vyše 200 štvorcových metrov realistická a krásne spracovaná. Všetko pôsobí skutočne, vrátane obrovských kovových dverí sejfu. Vŕta a prestriháva sa naozaj, k tomu dymové efekty, slepé náboje a veľmi dobré herecké výkony.

Lúpež storočia, tak sa performance volal, dobre vyvážil zábavu a napätie tak, že som sa celý čas výborne bavila, občas som si pomyslela, to je super, cítim sa ako vo filme. 75 minút ubehlo rýchlo, vždy sa dialo niečo nové. Herci pomáhajú v tom, že človeka vedú lokáciou, nikde sa zbytočne nečaká, všetko plynie prirodzene. A rozdelenie úloh medzi členov tímu znamená, že aj po skončení hry sme si pri pive nadšene rozprávali, čo sme robili v druhej tretine hry, kým druhá dvojica robila niečo iné. Bol to veľmi príjemný a pozitívny zážitok, pre nás o to vtipnejší, že ja aj Svetlana robíme v banke. Rozmýšľam, či to nenavrhnem kolegom ako teambuilding.

Na návšteve u masového vraha

A potom som sa ocitla aj na druhej hre, ktorej som sa strašne bála a nechcela som ísť. Umiestni hráčov do domu masového vraha, ktorý unáša ľudí, reže ich na kúsky a údajne sa neštíti ich ani jesť. Úlohou hráčov je ujsť, nenechať sa chytiť masovým vrahom a podľa možnosti zachrániť dievčinu, ktorú uniesol, inak ju čaká nepríjemný a veľmi bolestivý osud. No a keď sme pri tortúre, priznávam sa aj bez nej, že nenávidím strašidelné zámky a iné atrakcie, ktorých cieľom je človeka vystrašiť tmou, podozrivými zvukmi, či krikom a tým, že naňho odniekadiaľ niečo vyskočí. Lacné vzrúšo? Nič pre mňa. Pohľad na krv mi nevadí, aspoň niečo, no keďže performance Zberateľ kombinoval oboje, rozhodla som sa, že sa mu radšej vyhnem. Že naň pôjde môj muž s oným kamarátom Kosťom. Lenže dvaja sú dosť málo a Svetlana ísť odmietla, tak som sa po roku výhýbania sa nechala na túto somarinu ukecať.

Keďže hra funguje už nejaký ten piatok, pre pokoj v duši som si aspoň načítala recenzie, o čom to asi bude a na čo si dávať pozor. Administrátor jednej z predošlých hier mi vravel, že na začiatku bude treba niekoho „obetovať“. Zháňaním informácií som sa dozvedela, že jeden kus tímu začína hru z vonkajšej strany klietky, zatiaľ čo zvyšok tímu je v klietke. A práve ten nešťastník zvonku má tú česť sa prvý stretnúť s maniakom, hlavnou postavou hry. Vraj má veľmi rád dievčiny. Jedna z účastníčok písala, že po tom všetkom, čo s ňou maniak robil, si ju mohol rovno vziať za ženu. Ja osobne nenávidím hoci len náhodný kontakt s cudzími ľuďmi a stojac v rade, či dave sa vždy škaredo pozerám na ľudí, ktorí sa na mňa príliš lepia. A vytáča ma, ak niekto, kto sa so mnou rozpráva, stojí príliš blízko. Takže som hneď na začiatku oznámila, že ja von nepôjdem. Začíname na recepcii hry, kde podpisujeme prehlásenie, že netrpíme epilepsiou, klaustrofóbiou, astmou ani inými problémami. Dostávame inštrukciu, že ak v ľubovoľnom momente bude pre nás hra príliš nepríjemná, dávame všetci ruky nad hlavu a kričíme „Hra stop!“. Dávame si na hlavy vrecia, aby sme nič nevideli a vchádzame dnu. Vedie nás administrátor, ktorý, predpokladám, hrá maniaka. Zrazu dostávam na ruky putá a zisťujem, že ma umiestňuje z vonkajšej časti klietky bez opýtania. Chápem, som jediné dievča v tíme, logická voľba. A tak zapájam manipulačnú techniku, nasadzujem plačlivý hlas a oznámujem, že hrať nebudem, ak ma oddelí od skupiny. Výsledkom bolo, že som síce bola pripútaná o mrežu, ale z vnútornej časti klietky a tak nebol z našej skupiny ošahávaný nikto. Hurá.

Hra je spravená veľmi dobre a ak by ju hrali napríklad len dve dievčatá, asi ich porazí od strachu. Začína sa v klietke, v tme, prítomnosť maniaka prezradí svetielko jeho zapálenej cigarety. Následne začne kričať, lomcovať klietkou, vyvracia sa na zem a odchádza za dievčinou, ktorú má pripravenú na porcovanie. O chvíľu sa zapáli svetlo, potrebujeme sa dostať von, to sa nám darí rýchlo a našťastie chalani vo vedľajšej miestnosti nachádzajú kľúče a odomykajú ma. Nakoniec sa k nám pridal ešte tretí kamarát, Vanes, ktorý zažiaril ako hrdina hry, vždy vpredu, vždy na prieskume. Inak by to asi robil môj muž, lenže toho som sa celú hru držala ako kliešť, odmietajúc poddať sa klasickému hororovému klišé, kde sa skupiny rozdelia. Lokácia bola opäť super, nie všetky priestory boli temné, spálňa maniaka vyzerala relatívne nevinne, no potom prišla kuchyňa s podivnými kusmi mäsa a atmosféra postupne hustne. Zaujímavé sú nielen dekorácie, ale aj vône a zápachy, ktoré sa menia v každej miestnosti. Väčšinu času sa maniak presúva po lokácii tak, že dáva šancu ujsť či prejsť vtedy, keď tam práve nie je. Veľmi dôkladne sme za sebou zatvárali prístupové cesty, aby na nás náhodou neskočil zozadu. Musím pochváliť herecký výkon dievčiny, ktorá bola naozaj skvelá. Maniak hlavne šramotal a čosi si nezmyselne mrmlal, navzájom sme si z toho robili srandu, ale jej výkon prestrašenej obete bol výborný, zadúšala sa od plaču a to všetko s tým, že nás uspešne previedla druhou časťou hry.

Bolo to strašidelné? Áno, dosť desivé, vďaka atmosfére aj hercom, no veľmi pomohlo, že sme hrali v zostave štyroch kusov. Takto sa dá navzájom posmeľovať sa a zároveň zažartovať v nepríjemnej situácii. No na rozdiel od predošlej hry, kde som si celý čas vravela, aké je to super, tu som mala taký nepríjemný pocit a úprimne som si želala, nech je to už za nami. Celá hra sa dá prejsť do pol hodiny, no väčšinou to hráčom trvá celý vyhradený čas, teda hodinu, pretože polovicu času zaberá sledovanie, kde je práve kolega maniak alebo presviedčanie sa, že ideme do nejakej temnej miestnosti len s baterkou v ruke. Ale ubehne to neuveriteľne rýchlo. Finálne odomýkanie zámku, beh chodbou a človek sa ocitne na recepcii hry s tlčúcim srdcom.

Klaustrofóbia pripravila dve nové performance hry, obe ladené opäť do hororovej tematiky. Kosťa sa už veľmi teší, ja tentokrát asi naozaj ostanem doma.