To že Briti boli v istú chvíľu (pár rokov) počas druhej svetovej zalezení za kanálom a spoza neho na Nemcov vyplazovali jazyk už vieme. Takiež poznáme jednotky Commandos, ktoré mali spoza kanálu bojovať v okupovanej Európe. Ale špeciálnych jednotiek nie je nikdy dosť, preto Winston Churchill osobne presadil založenie Oddelenia pre zvláštne operácie - Special Operations Executive (SOE). Pôvodne vzniklo ako oddelenie tajnej služby MI6. Určite ju poznáte, spropagoval ju jeden zlý, zlý sexista pijúci martini s vodkou. “Pretrepať, nemiešať.”
SOE za úlohu dostala pomoc jednotlivým národným odbojom na kontinente. Ako povedal Churchill mali rozdúchať plamene v celej Európe. Pomáhala im s výcvikom, zásobovaním zbraňami, posielala agentov, plánovala výbuchy a vraždy. V rámci politického pomeriavania si pipíkov bola celá SOE vyňatá z pôsobnosti MI6 a zaradená pod “konkurenčné” Ministerstvo pre vedenie hospodárskej vojny. Tento krok spôsobil medzi oboma skupinami tajných agentov nezdravú súťaživosť, ktorá zvestovala blížiacu sa katastrofu.
SOE sa snažila pomôcť odboju v každej náckami obsadenej krajine, v niektorých to však išlo ťažšie ako v iných. Takýmto orieškom sa vďaka svojej geografii ukázalo byť aj Holandsko. Má pomerne husté osídlenie, skoro žiadne lesy a ani poriadny horský masív.
To znamená, že prípadní výsadkári sa môžu len ťažko skryť. Navyše nesusedilo so žiadnou neutrálnou krajinou, ktorá by sa tiež dala použiť ako základňa pre agentov SOE. Okrem toho pobrežie Nemci dôsledne zamínovali a strážili, takže nehrozili ani tajné operácie z tohto smeru.
Aby toho nebolo dosť, Nemci v lete 1941 zatkli holandského pracovníka MI6, ktorý mal akurát u seba veľké množstvo zašifrovaných správ. Také množstvo správ, že nemeckým kryptografom sa podarilo rozlúsknuť britský kód, ktorý používala aj SOE. Ale čítať tajné správy im nestačilo. Chceli sa s Londýnom porozprávať. V rámci možností. Komunikácia prebiehala cez rádiotelegraf, čiže operátor len vyklikával správu v morzeovke.
Holanďan menom Huub Lauwers absolvoval výcvik SOE. Najviac trénoval kódované vysielanie, pretože zabezpečovanie spojenia mala byť jeho hlavná úloha. Okrem šifrovania správ mu vtĺkali do hlavy aj jeho tajný osobný kód. Slúžil ako bezpečnostné opatrenie navyše. Každý agent mal pridelený unikátny. Keď ho zakódovaná správa nemala, bolo jasné, že agent buď vysiela z donútenia alebo sa za neho niekto vydáva. Lauwers mal urobiť v každom šestnástom znaku správy zámernú chybu.
Vybavený teoretickými vedomosťami sedel v noci 7. Novembra 1941 v lietadle RAF. Okrem padáku mal so sebou aj vysielačku (rádiotelegraf, ale volajme ho vysielačka) a druhého agenta, Thijs Taconisa. Výsadok prebehol bez problémov. Vo svite mesiaca v splne urýchlene zakopali svoje padáky a vydali sa pešo do Haagu. Tu sa ubytovali u miestnych a začali sa venovať svojej úlohe. Zbieraniu informácií pre Londýn a organizovaniu odboja. Zoznámili sa s istým, Johnnym de Groogom, ktorý im s odbojom oduševnene pomáhal. Až na to, že bol na výplatnej páske majora Hermanna Giskesa, veliteľa Abwehru (nemecká vojenská spravodajská služba) a každú odbojovú skupinu, do ktorej sa dostal nabonzoval Nemcom. Giskes potreboval dostať do rúk živého agenta SOE a prinútiť ho vysielať falošné správy. De Groogovi rozkázal, aby odbojárom “vyzradil” tajnú informáciu, že nemecký ťažký krížnik Prinz Eugen kvôli opravám zakotví v prístave Schiedam.
Takúto informáciu by Briti vyvážili zlatom. Preto vedel, že ju Lauwers odvysiela čo najskôr. Stačilo už len nariadiť pohotovosť vlastným rádio operátorom a pomocou triangulácie zistiť polohu prvej vysielanej správy. Podarilo sa im určiť presnú ulicu z ktorej Lauwers vysielal.
“Lauwers, pozri z okna! Tam stojí policajné auto!” zvolal Taconis krátko po skončení vysielania.
“A na opačnom konci druhé!” všimol si Lauwers.
“Godverdomme!”
“Deje sa niečo chlapci?” zbledla slečna, v byte ktorej sa skrývali.
“Madam, aby sme zaistili vašu bezpečnosť, musíme okamžite ísť, spáľte všetky papiere a vysielačku vyhoďte z okna na zadný dvor. Teraz! Poďme, poďme!” vydával posledné inštrukcie Taconis, kým si obliekali kabáty a nasadzovali klobúky.
Vychádzajú na ulicu. Hneď si všimnú niekoľkých policajtov, kráčajúcich smerom k nim. Otočia sa a rezko kráčajú od hliadky. Na chodníku počuť dupot viacerých nôh. Policajti sa za nimi rozbehli. Ulicou sa ozve aj zaburácanie motora. Agenti proti stroju nemajú šancu. Policajti na nich vyskočia z idúceho vozidla a prišpendlia ich k zemi. Počas osobnej prehliadky u Lauwersa nájdu tri pokrčené papieriky so zakódovanými správami.
“Som major Giskes. Mám na vás niekoľko otázok.”
“Ja som Huub Lauwers a som novinár. Vôbec netuším, čomu vďačím za tú česť.”
“Začali ste utekať, keď ste po vás prišli. Tá vysielačka sa zachytila hneď pod oknom o šnúry na bielizeň. A tu,” major vyložil na stôl tri zakódované papieriky “spomínate Prinza Eugena. Buďte pragmatický.”
Lauwers zbledol. Je možné, že major okamžite rozšifroval jeho správu? Major samozrejme len blafoval. Správne predpokladal, že na jednom z papierikov je novinka ohľadom krížnika.
“Pozrite sa, ste odbojár, nepochybne britský agent. Dohodnime sa. Ja vás nechám žiť, vy odvysielate pár správ. Nemusíte sa báť, šifru nám nevyzradíte, už sme ju prelomili, o nič predsa nejde.”
“Tak na čo ma potrebujete?” hral sa na hlúpeho Lauwers.
“V Abwehre už nejaký čas pôsobím. Viem, že okrem šifry máte aj osobný kód. Bez neho je nám vaša vysielačka na nič.”
Lauwers sa zamyslel: “Dobre,” rezignovane prikývol, “viete čo? Okrem toho, že Vám poviem, že môj osobný kód je že v každej správe namiesto každého STOP napíšem STIP, vám uľahčím prácu. Rovno vám to zašifrujem.”
V skutočnosti sa nechcel tak jednoducho vzdať. Zacítil šancu, že správa s preklepom v každom STOP a absencia preklepu na každom šestnástom znaku dá aj retardovanému príjemcovi jasne najavo, že Lauwers bol prezradený.
Nemci zapojili Lauwersovu vysielačku a v dohodnutom čase začal vysielať správu, ktorú mu nadiktoval Giskes. “Tak a o dva dni dostaneme odpoveď,” sa pocitom dobre vykonanej práce nechal odviesť do svojej cely. Tak sa začala operácia prezývaná Engandspiel - anglická hra alebo Unternehmen Nordpol - operácia Severný pól.
Briti kódovanú správu zachytili. Na rozšifrovanie ju postúpili SOE. Tam si nezrovnalosti samozrejme všimli. Správu rozlúštili, buchli na ňu obrovskú červenú pečiatku “POZOR, NEOBSAHUJE VERIFIKAČNÝ KÓD” a posunuli ju majorovi Charlesovi “Bluntovi” Blizzardovi, vedúcemu sekcie N, ktorá mala na starosti Holandsko. Ten sa na správu pozrel a povedal:
“Výborne, pokračujeme podľa plánu.”
“Ale pane, tá správa, neobsahovala agentov osobný kód.”
“Ja viem poručík, to je v poriadku, pokračujte.”
O dva dni neskôr, nervózny Lauwers so slúchadlami na ušiach zapisoval písmená, ktoré vytiahol z mora dlhých a krátkych pípnutí vysielačky. Hneď sa pustil do dekódovania.
“To nie je možné!” na čelo mu vystúpil chladný pot. “Čo tí kreténi robia?” dodal v duchu.
“Čo hovoria?” opýtal sa netrpezlivý major Giskes.
“Posielame vám ďalšieho agenta s krycím menom Abor, pristane na obvyklom mieste počas najbližšieho splnu.”
“Odpíšte mu, že ho budeme očakávať,” uchechtol sa veliteľ Abwehru.
Čakali. Giskes vybavil pre lietadlo RAF vezúce Abora bezpečný koridor, na dohodnutej pristávacej ploche nechal zapálil niekoľko signálnych ohňov. Približujúcemu sa lietadlu baterkou zablikali signál. Všetko vyzeralo presne ako malo, takže nič netušiaci Abor vyskočil aj s vysielačkou. Hneď po pristátí sa na neho vrhli Nemci a zajali ho. Jeho výsluch bol rýchly a jednoduchý. Giskes ho presvedčil, že celá SOE je prezradená a nemá zmysel čokoľvek zatĺkať. Abor mu vzhľadom na okolnosti svojho zajatia uveril a vykecal aj veľkosť podprsenky vlastnej babičky. Abwehr tak získal dve vysielačky dvoch nezávislých agentov a mohol hru s Angličanmi posunúť na ďalšiu úroveň.
Lauwers sa nevzdával. Stále tvrdohlavo dúfal, že SOE nemôžu byť takí idioti ako vyzerajú a vytrvalo vysielal všetky správy s falošným overovacím kódom. Nemci sa nechali ukolísať falošným pocitom víťazstva a prestali Lauwersom šifrované správy detailne kontrolovať. Preto sa mu podarilo prepašovať do správ niekoľko znakov navyše. Jednu začal písmenami “CAU” potom nasledovalo samotné telo správy a ukončil ju hláskami “GHT.” Dokopy “caught” - chytený, zajatý. Bez odozvy. V ďalšom vysielaní sa vykašľal na akékoľvek skrývanie, a priamo do správy na tri rôzne miesta napísal “caught.” SOE naďalej s buldočou tvrdohlavosťou vysielala ďalej a odovzdávala rovno do nemeckých rúk agenta za agentom.
Anglická hra nabrala obrovské rozmery. Giskes zatiaľ pozbieral dva tucty holandských agentov SOE. K tomu desať vysielačiek, takže chlapci na Ostrovoch mysleli, že komunikujú s desiatimi rôznymi skupinami odboja. Raz prišla požiadavka na vykonanie útoku na pobrežnú nemeckú rádiovú stanicu, ktorou koordinovali Kriegsmarine v Atlantiku. Abwehr sa nenechal zaskočiť. Najskôr cez viaceré skupiny odvysielal do Británie, že sabotáž stanice sa nepodarila a hneď na druhý deň bombastickú správu o prekazenom teroristickom útoku nechal zverejniť na titulke všetkých holandských novín.
Spojenci už v roku 1942 začínali s plánovaním invázie do Európy. S inváziou mal pomôcť aj holandský odboj, podobne ako SAS mali robiť na okupovanom území bordel a otravovať Nemcom život na každom kroku a tým na seba viazať čo najviac jednotiek, ktoré by chýbali na pobreží Normandie. Na to však potrebovali zbrane a výbavu. Preto SOE posielala cez “svoju” sieť agentov obrovské množstvo zásob, ktoré padali rovno do rúk Abwehru. Len námatkovo išlo o stovky samopalov a guľometov, tisícky pištolí a granátov a milióny kusov streliva. Pol milióna holandských guldenov v hotovosti bol len čerečničkou na torte.
V tomto období nastupuje do sekcie N nový zamestnanec, Leo Marks. Hneď si všíma že mnohé správy z Holandska neobsahujú bezpečnostné kódy agentov, totiž väčšinu vysielania už obhospodarovali sami Nemci, zajatí agenti sedeli zatiaľ v base. Čo ho upútalo ešte viac bolo, že okrem prípadných bezpečnostných kódov neobsahovala žiadna správa z Holandska ŽIADEN preklep. To je vrcholne podozrivé, keďže odbojári väčšinou vysielali potme, skrytí pod rodiacou kravou, v jednej ruke držali pištoľ, druhou vysielali a viac ako na správu pozerali, či sa neblíži nemecká hliadka.
Marks to všetko spísal, dôkladne svoje tvrdenia podoprel štatistikou preklepov z vysielaní od iných sekcií SOE, vytipoval konkrétnych podozrivých agentov, všetko zdôvodnil, nakreslil farbičkami, aby to pochopil fakt každý, použil najsilnejší jazyk, aký si môže podriadený dovoliť v armáde voči nadriadenému a odniesol to všetko vedúcemu sekcie N. Ten správu preštudoval a urobil čo? Nič.
Zajatí agenti zatiaľ nezaháľali. Giskes ich chcel mať po ruke a priebežne z nich vyťažovať informácie, takže neputovali do bežného zajateckého tábora, ani na popravisko, ale Abwehr ich držal v bývalom kláštore. Každý agent mal vlastnú celu a za žiadnych okolností sa nemohli stretávať. Lenže ťažko ustrážiť komunikáciu ľudí vyškolených na čítanie a posielanie správ v morzeovke. Začali spolu komunikovať klopkaním na radiátory. Dokázali sa tak spočítať a dokonca vyslať cez pomocný personál väzenia holandskému odboju správu o zajatí 18 agentov SOE. Odboj túto depešu doručil Londýnu mimo vysielačiek ovládaných Nemcami. Bol z toho slušný poprask a SOE vykonala hĺbkovú analýzu v sekcii N. Analýza dokázala hovno. SOE aktívne komunikovala so všetkými svojimi agentami, ktorých do Holandska vyslali, tak nemohlo byť ani reči o nejakom zajatí. Logicky, nie?
Zajatci sa nevzdávali. Dvom sa z kláštora podarilo zdrhnúť. Tri mesiace utekali. Prešli z Holandska cez Belgicko, Francúzsko až do neutrálneho Švajčiarska. Tam sa im na ambasáde podarilo vypýtať si transport do Británie. Hneď po príchode sa dožadovali stretnutia s niekým zo SOE, aby mu vysvetlili, že celá holandská sieť je kompromitovaná. Až na to, že Briti ich bez mihnutia oka zavreli do basy.
“Kto vás poslal?”
“Som holandský občan, do Holandska ma poslala vaša SOE, zajali ma Nemci, zdrhol som im a prišiel som vás varovať, že holandská operácia SOE je v troskách!”
PLESK! PLESK!
“Pre koho pracujete?”
“Som holandský občan, do Holandska ma poslala vaša SOE, zajali ma Nemci, zdrhol som im a prišiel som vás varovať, že holandská operácia SOE je v troskách!”
PLESK! PLESK!
“Kto vás poslal?”
“Kurva chlapi! Ja som s vami!” lomcovala utečencom zlosť nad vlastnou bezmocnosťou.
PLESK! PLESK!
“Pre koho pracujete?”
“Doprdele! Takto sa ku mne nesprával ani Abwehr!”
“Aha! Takže sa priznávate!”
Aby sme si vysvetlili dôvod tohto menej ako vrúcneho prijatia. Giskes hneď ako zistil, že mu chýbajú dvaja zajatci odvysielal cez viaceré zajaté vysielačky správu do Londýna, v ktorej Britov varoval, že odboj zistil, že Nemci pošlú dvoch agentov, ktorí sa budú vydávať za agentov SOE, tak nech si na nich dajú mimoriadny pozor a neveria im ani slovo.
Informácia o zajatcoch sa nedostala k Leovi Marksovi, ale on aj tak tvrdošijne hľadal nejaký preklep vo správach z Holandska. Keď žiaden neprichádzal, rozhodol sa získať priamejšie dôkazy. Jednu správu zašifroval síce podľa šifrovacích príručiek, ale zámerne použil zložitejšiu šifru. Takú, ktorú by bežný agent nemal šancu rozlúštiť. Napriek tomu mu prišla odpoveď zašifrovaná rovnakým spôsobom. Bolo jasné, že nekomunikuje s laikom, ale s kryptografom. Pri ďalšom vysielaní, kde s druhou stranou komunikovali v reálnom čase, skúsil ďalší test. Na koniec správy pripojil “HH.” Túto skratku bežne používali na záver vysielania Nemci, znamená “Heil Hitler.” Podarilo sa! Zmagorený nemecký telegrafista išiel na autopilota. Tisíckami odoslaných správ sa naučil, že na “HH” je slušné odpovedať rovnako a bez zaváhania tú správu poslal späť do Londýna.
Marks mal konečne priamy dôkaz. Po predchádzajúcich skúsenostiach so správou doručenou vedúcemu sekcie N sa rozhodol rúbať vyššie. Dohodol si stretnutie s generálom Sirom Colinom Gubbinsom, vedúcim celej SOE.
“Pán generál, mám dôkazy, že holandská operácia je celá v prdeli a Nemci nás odpočúvajú.”
“Ukážte!” očami preletel Marksove hlásenie s priloženými nemeckými správami.
“Výborná práca Marks! Vaša vlasť je na vás hrdá. Ak sa tejto veci budete znova niekedy iniciatívne venovať a znova použijete podobné neortodoxné metódy získavania dôkazov, tak prídite rovno za mnou. Nikomu, opakujem, NIKOMU, ani vrámci SOE, to nehovorte, iba mne!”
Marks sa od hrdosti takmer vznášal a z generálovej kancelárie vyletel na ružovom obláčiku. O to horšie bolo jeho prekvapenie, keď zistil, že nič sa nezmenilo, naďalej komunikujú a agentmi v Holandsku, naďalej posielajú zásoby a posily. Generálovi dôveroval a aj tak sa už nemal na koho vyššieho obrátiť, tak dúfal, že jeho správa predsa len niečo zmení. Nezmenila.
V Englandspiel nakoniec zložil karty najmenej pravdepodobný hráč. Kráľovské letectvo. Bombardéry RAF zo No. 138 Special Duties Squadron (138. Letky špeciálnych operácií), ktoré zabezpečovali pre SOE prepravu agentov do celej Európy mali v Holandsku päťkrát vyššie straty ako nad inými okupovanými územiami. Zatiaľ nad Holandskom prišli o 12 lietadiel a 83 členov posádky. Scenár bol vždy identický. Prílet nad zoskokovú zónu absolútne bez problémov, cez vyludnený vzdušný priestor. Miesto pristátia vysvietené ako vianočný stromček. Zoskok bez akýchkoľvek komplikácií a cestou domov prepad nočnými stíhačkami Luftwaffe, ktoré sa objavili z čista-jasna. Velenie RAF si povedalo, že odtiaľ potiaľ a ďalšie straty kvôli hrám na špiónov nebude riskovať a zakázalo vykonať ďalšie lety pre SOE nad Holandsko.
Odmlčal sa aj Londýn. Game over. Giskes to pochopil. Dokopy pozbieral 59 agentov, ktorí mu už boli zbytoční. Naložil ich na vlak do tábora smerujúceho do koncentračného tábora Mauthausen. Peklo v tábore prežili iba dvaja z nich, okrem iného aj Lauwers, ktorý bol pri začiatku toho všetkého.
Giskes ešte nechal odvysielať jednu správu. Prvého apríla 1944, na deň bláznov odvysielali všetky ukoristené vysielačky rovnakú nešifrovanú správu:
“Pánovi Bluntovi, Bighamovi (uvedení páni boli bývalí riaditelia sekcie N, Giskes nemal presné info o personálnych zmenách) a spoločníkom s.r.o. Snažíte sa obchodovať v Holandsku bez našej pomoci STOP Ako váš jediný agent to považujeme za neférové hlavne s ohľadom na našu doterajšiu úspešnú spoluprácu STOP Nevadí, pamätajte, že kedykoľvek nás navštívite na kontinente, tak vás privítame s rovnakou starostlivosťou a výsledkom ako všetkých, ktorých ste poslali predtým. STOP Dovidenia”
Vďaka fiasku SOE odmietli Briti spolupracovať s holandským odbojom pri operácií Market garden. Po vojne Holanďania nariadili vyšetrovanie, ktoré malo zistiť, ako je možné, že ich odboj bol vďaka Britom prakticky anihilovaný už v zárodku. Nič moc nevyšetrili, uzavreli to s výsledkom, že SOE boli nekompetentní trotlovia. V záverečnej správe sa však vyhli konkrétnym menám, takže vinu konkrétnemu trotlovi nepriznali. To ich vyšetrovanie bolo do značnej miery skomplikované faktom, že v roku 1946 vypukol požiar v budove SOE na Baker street, ktorý zasiahol aj archívy. Väčšina z dokumentov, ktoré prežili požiar aj tak zostávajú v režime utajenia “Prísne tajné” až do roku 2031.
Dosť dlho po vojne sa s holandským vysvetlením stotožňovala väčšina historikov. Ignoráciu vlastných bezpečnostných pravidiel a vytrvalé tvárenie sa, že je všetko v poriadku sa pripisovala v rovnakej miere neschopnosti a snahe zahladiť prúsery, aby si SOE nepokazila meno a tým sa nezdiskreditovala pred konkurenčnou MI6.
V podobnom duchu sa vyjadril aj sám Giskes, ktorý po vojne napísal knihu Severný pól volá Londýn.
SOE zúfalo potrebovala skúsených operatívcov, akých sme mali my v Abwehre. Hlavne aby sa dokázali vyznať v špionážnych hrách a sabotáži. Namiesto toho nám posielali kojencov. Síce odhodlaných a nadšených, ale absolútne neskúsených v tajných operáciách.
V tomto tisícročí sa však začali objavovať indície, že to mohlo byť všetko ináč. Napríklad v jednom liste pre veľvyslanca sa spomínali “dvojití dvojití agenti.” Mohlo by sa ukázať, že nie Giskes sa hral so SOE, ale v skutočnosti SOE Giskesa zmanipulovala a hrala sa ona s ním. Dávali mu iba také informácie, ktoré chceli, aby mal. Napríklad tým, že obetovali desiatky agentov a tony materiálu podsúvali Nemcom dojem, že Deň D by sa vôbec nemusel uskutočnisť v Normandii, ale práve v krajine tulipánov. Ako to bolo v skutočnosti sa možno dozvieme o desať rokov.
Každopádne, čo je horšie? Prísť o stoštyridsať chlapov kvôli vlastnej neschopnosti alebo ich chladnokrvne obetovať v prospech vyššieho cieľa?
