Skôr, ako pristúpime k prvému spôsobu stínania, opíšem podmienky, za ktorých sa realizovalo, lebo ako neskôr sami pochopíte, prispeli k tomu, že sa táto šialenosť mohla udiať.
Zhruba pred piatimi rokmi sa zlomil veľký konár na mohutnom strome pri chalupe. Muž to chcel cez víkend riešiť, mal na to dosť času. Ja som sa odteperila s kamoškami na výlet do Kežmarku, decká si urobili program so svojimi partiami. Doma ostal len on a pes.
Ako tak spolu hľadeli na drevenú zlomeninu, prihovoril sa mu cez plot chlapík, že či nepotrebuje dačo spíliť, že má blízko svoju partiu drevorubačov. Berú päť euríčok za meter. Už len takáto ponuka roboty, kedy vám niekto dohadzuje niečo, čo je na pohľad zrejmé, že nutne potrebujete, mu mohla byť podozrivá. Žiaľ, nebola. A tak, kým chválil nebesá, aký zázrak mu zoslali, vedúci šiel pre tucet chlapov (zámerne neuvádzam ich príslušnosť k rómskej menšine, aby ma nik neosočoval z rasovej neznášanlivosti), ktorí sa v tom okamihu kvalifikovali na drevorubačov. Vytiahli voľajaké hrdzavé nástroje a časť z nich začala odvážne vyliezať ako opice na strom, samozrejme, bez istenia. Zvyšná časť sa prechádzala zatiaľ po záhrade a fotila si mobilom dom zo všetkých strán, čo sa možno zdá nepochopiteľné, ale ak bol jeden zo zámerov vzbudiť strach, tak sa im to u muža osamelo stojaceho uprostred vlastnej záhrady podarilo. Ak si spomínate, že mal predsa psa, tak áno, máte pravdu, aj nášho neveľkého útulkáča s triaškou v slabinách, pestujúceho si stále svoje traumičky z ľudí, bolo treba chrániť.
Odpílený konár zničil kus oplotenia a zlomil vršok mladého smreka. Čerstvo kvalifikovaní drevorubači sa tvárili, že sa nič také zlé neudialo a pustili sa do pílenia a sekania konára, z ktorého vyrobili hromadu dlhých polienok. Šéf sa zahľadel na kopu, naštartoval v hlave kalkulačku a oznámil výslednú sumu za prácu. Niečo vyše tisícky. Muž sa chcel zasmiať mysliac si, že žartuje. Úsmev mu zamrzol, keď ho s vážnymi tvárami obstúpili zo všetkých strán. Jeden z nich mu vysvetlil, že keď naskladajú všetky tie polienka na zemi, tak z toho urobia aj niekoľko desiatok metrov a ak by dačo chýbalo, dorežú z konárikov ďalšie metre. Drevorubači boli očividne zdatní matematici, muž ekonomický inžinier, čo mu bolo v danej chvíli prd platné. Prax prečúrala vedomosti. Šokovaný zo seba vysotil, že toľko hotovosti na chalupe nemá. Zbojnícka družina sa okolo neho ešte viac zomkla. Šéf bandy navrhol, že peniaze si môže ísť vybrať do banky, lebo človek si nemôže len tak zavolať makačov a nezaplatiť, všakže? Tento nápad všetci ocenili, vycerili svoje nekompletné sady zubov a naskákali k mužovi do auta. Zvyšní sa tak oduševnene nahrnuli do svojich dvoch starých áut, že zabudli na pracovisku drevorubačské náradie. Kolóna sa pohla smerom do najbližšej banky.
V tej chvíli sa mi v Kežmarku zacnelo po mužovi, vytočila som ho a mobil sa prepojil na palubnú dosku auta. Kým som nič netušiac švitorila drahému, ako mi chýba a že čo robí, posádka ani nedýchala, aby sa neprezradila. A muž sa mi ozval hlasom, ktorým sa snažil zakryť všetok ten strach a presne tak, ako som vídavala v akčných filmoch, zdanlivo pokojne odpovedal, že je v poriadku. Momentálne je na ceste do mesta niečo vybaviť a neskôr sa ozve. Nezaujatého pozorovateľa by jeho hlas zrejme oklamal, ale manželku nie. Šiesty zmysel mi však jasne prikázal zložiť telefón.
Čakali ho v aute, do banky s ním zrejme kvôli kamerám nik nešiel. Keď ich vyplatil, vrátil sa na chalupu a do večera opravoval plot. Keď som mu neskôr zavolala, rezignovaným hlasom mi oznámil, že zaplatil takých drahých drevorubačov, že sme si mohli rovno objednať kanadských. Smrečok sa zreparoval sám, jeden z bočných konárov sa začal ťahať do výšky a vytvoril falošný vrcholec.
Keď sme po pár rokoch museli dať vyťať jelšu, zvažovali sme, či nezavolať drahú, ale akčnú a rozhodne nezabudnuteľnú partiu drevorubačov. Nakoniec sme sa rozhodli pre kamaráta Stana.
Náš nový sólo pracujúci drevorubač prišiel s dvoma motorovými pílami, kanistrom benzínu, pílkami a lanom, ktorým sa priviazal skôr, ako vyliezol na strom až celkom na jeho vrchol. A potom sa pustil do jelše tak, ako keď krájate zvrchu kocku masla. Zľahka režete vrstvu za vrstvou, oddeľujete ich kovovou čepeľou od seba. Týmto spôsobom zostupoval dole, kým nezostal na zemi veľký kruh svedčiaci o tom, že tu stával strom. Do pňa vyrezal motorovou pílou kríž, aby na ňom už nerástli plané výhonky, ale mne to prišlo ako posledné zbohom. Hlina okolo pňa bola tvrdá, nepoddajná, prstami som z nej vyhrabávala piliny a vzduch prenikavo zavoňal po dreve.
Potom sa chlapi pustili do rúbania. Brali si postupne veľké kusy pňov a zatínali do neho sekery. Drevo jelší je sprvu bledé, ale postupne sčervenie, akoby skrvavelo. Jelša vytiahla zo zeme veľa vlahy, po dotyku so železom z nej takmer vystrekovala. Nikdy som nevidela drevo tak napité vlahou zo zeme, mokré ako vytiahnuté z rieky. Stano prehodil, že jelša už načínala nasávať vodu zo zeme, aby sa na jar prebudila. Stromom však musia pripadať ľudia čudní, ako stále rátajú čas. Dni, mesiace, ročné obdobia. Strom si žije svoj život a vníma chlad, teplo a keď mu urobíme teplo, ožije, keď planétu zmrazíme, zostane spať.
Stromy vyťahujú vodu zo zeme preto, aby nám ponúkli svoje plody, tieň pred slnkom, kyslík na dýchanie. Žijú pre nás a pre nás zomierajú, aj keď v jednej knihe som sa dočítala, že strom nikdy neumiera, lebo jeho bytie preberá vždy ďalší strom. Páčilo sa mi to, znelo to tak optimisticky, ale nebudem sa na to spoliehať a v lete vysadím v našej hore aspoň jeden nový strom. A ešte mi napadlo, že stromy možno neumierajú preto, lebo dostali život večný, keď na dreve umrel ten, čo ho v sebe nosil.
Myslím si, že najlepší spôsob stínania stromov je ten, v ktorom nechýba úcta. Stano sedel pri zapadajúcom slnku a mlčky sa pozeral na kopu dreva, ktoré čakalo na to, až ho slnko vysuší a jednej zimy daruje našej peci príjemné teplo. Bolo mu za stromom ľúto a nič za výrub nepýtal, aj keď to s tým vôbec nesúviselo.
